Je pre kresťana niekedy prijateľné klamať?
Nemýľte sa: Boh je pravda a my máme byť ako Boh. Hovorenie pravdy je pre ľudí v jeho kráľovstve kľúčovou morálnou povinnosťou (Jn 8:44; Sk 5:1-11; Kol 3:9; Zj 21:27). Zásadná praktická otázka znie takto: Je vôbec morálne prípustné hovoriť lož? Sme povinní hovoriť pravdu v každej situácii bez ohľadu na následky?
Keď hľadáme odpoveď na túto otázku, je dôležité pamätať na to, že správanie či konanie človeka je sprostredkovateľom pravdy a lži, pravosti a klamstva, a to nie menej ako jeho slová. Je kresťan niekedy oprávnený komunikovať nepravdu? Možno nám pomôže sústrediť myšlienky niekoľko príkladov predtým, ako preskúmame dva známe biblické texty.
Situačná etika?
Je etické umiestniť na plot tabuľku „Pozor pes“, aby ste odradili zlodeja, aj keď nemáte psa?
Je etické, ak žena predstiera infarkt alebo mdloby, keď ju napadne násilník? Je etické, aby volala na svojho manžela, akoby bol nablízku, hoci nie je? Má útočníkovi povedať, že má pohlavne prenosnú chorobu, aby ho odradila od útoku?
Boli spojenci v druhej svetovej vojne oprávnení klamať Hitlera, pokiaľ ide o miesto invázie v Normandii?
Je etické, aby polícia používala radar v neoznačených autách? Veď používaním neoznačených áut nás zámerne klamú, aby sme si mysleli, že ide o civilistov.
Je etické, aby polícia viedla tajné vyšetrovanie v civile, ktoré si podľa definície vyžaduje, aby zavádzala ľudí, pokiaľ ide o ich identitu a zámery?
Je etické klamať niekomu o tom, kam ho veziete, aby ste zachovali tajomstvo prekvapivého večierka na jeho počesť?
Predpokladajme, že ste kedysi viedli homosexuálny životný štýl alebo ste sa možno tomuto správaniu oddávali pri niekoľkých ojedinelých príležitostiach. V posledných rokoch ste kráčali v sexuálnej čistote a už nepociťujete tieto nutkania. Pastor sa vás opýta: „Oddávali ste sa niekedy homosexuálnemu správaniu?“ Ste morálne povinný odpovedať „áno“? Klamete, ak poviete „nie“? Povedať „No comment“ sa z pohľadu vypočúvajúceho rovná „Áno“.
Keď morálne povinnosti narážajú
Zvážte ďalšie príklady, keď sa zdá, že morálne záväzky sú v rozpore.
Richardov otec, ktorý zomiera, žiada svojho syna: „Prosím, sľúb mi, že sa po mojej smrti postaráš o moje kone. Sľúb, že ich budeš kŕmiť, ošetrovať a robiť všetko, čo bude potrebné, aby boli zdravé.“ Richard v smútku nad otcovým stavom a z lásky dáva svoje slovo. Po šiestich mesiacoch sú peniaze, ktoré mu otec zanechal na pokrytie týchto výdavkov, preč. Richard si požičiava peniaze, aby splnil svoj sľub, ale toto odčerpávanie si vyberá daň na Richardovej manželke a deťoch. Je Richard morálne povinný naďalej platiť za starostlivosť a údržbu týchto koní, zatiaľ čo jeho rodina trpí?
Máriin brat Alex nastražil niekde v Kansas City teroristickú bombu, ktorá vybuchne o hodinu. Mary je jediná osoba, ktorá vie, kde je ukrytá. Sľúbila Alexovi, že to nikdy nepovie. Hoci teraz tento sľub ľutuje, Mary stále odmieta prezradiť, kde sa bomba nachádza. Ak sa bomba do hodiny nezneškodní, zahynú tisíce ľudí. Predpokladajme, že môžeme Mary mučiť, aby sme z nej tieto informácie dostali. Bolo by to morálne prípustné? Hoci je mučenie nemorálny čin, ospravedlňujú z neho vyplývajúce humanitárne dôsledky jeho použitie na Márii? Utilitarista by musel povedať „áno“.
Dva kľúčové texty
Táto otázka je o to závažnejšia, že existujú dva známe biblické príklady.
1. Faraónova požiadavka, aby hebrejské pôrodné asistentky zabili všetkých novorodencov mužského pohlavia (Ex 1:17-21).
Keď sa ich faraón pýta, prečo neposlúchli jeho príkaz, pôrodné asistentky mu odpovedajú, že je to preto, lebo hebrejské ženy nie sú ako egyptské ženy; sú vitálne a rodia skôr, ako príde pôrodná asistentka. Zdá sa, že Boh vydáva svoj verdikt nad ich správaním: „dobre naložil s pôrodnými babicami“ a „dal im rodiny“ (v. 20 – 21).
Pôrodné babice úmyselne oklamali faraóna – a zdá sa, že Boh ich za to odmenil.
2. Prostitútka Rachab, ktorá hovorí nepravdu, aby ochránila izraelských špehov (Joz 2:1-7; porov. Heb 11:31).
Jakubov 2:25 sa odvoláva na Rachab ako na ilustráciu toho, ako dobré skutky vyplývajú z pravej, zachraňujúcej viery: „A podobne aj prostitútka Rachab nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a poslala ich inou cestou?“ Rachab uviedla falošnú informáciu, aby ochránila špehov – a zjavne je za to pochválená. A všimnime si, že Jozue poslal do krajiny špehov, ktorých cieľom bolo oklamať a podlomiť nepriateľa, aby získali informácie, ktoré nepriateľ dúfa, že utají. Boh mal v Starej zmluve špehov, ktorí pre neho pracovali.
Nepravda verzus lož
Zdá sa teda, že existujú prípady, keď je klamanie eticky prípustné. Ale všimnite si: nie všetky nepravdy sú lži. Lož je úmyselná nepravda, ktorá porušuje niečie právo poznať pravdu. Existujú však prípady, v ktorých ľudia strácajú právo poznať pravdu. Otázka teda neznie, či je niekedy morálne prípustné klamať, ale „Čo je lož?“. Lož je úmyselné vyhlásenie alebo oznámenie nepravdy s cieľom oklamať niekoho, kto má morálne a zákonné právo poznať pravdu. Lož je hovorenie nepravdy niekomu, komu ste morálne a právne povinní hovoriť pravdu. Existujú však určité prípady, keď nie ste povinní povedať niekomu pravdu (napr. v čase vojny, pri trestnom čine a pod.).
Chcem si byť istý, že nikto nebude na tento článok reagovať inak ako s horlivým odhodlaním hovoriť pravdu. Tým, že tvrdím, že môžu existovať prípady, keď je oznámenie nepravdy eticky prípustné, nenavrhujem kresťanom, aby sa stali laxnými alebo ležérnymi v zaobchádzaní s pravdou. Pravda nás oslobodzuje (Jn 8:32).
Naším cieľom by nikdy nemalo byť obchádzanie pravdy alebo hľadanie etickej medzery. Keď žalmista opisuje človeka, ktorý má privilégium „prebývať“ v Božom stane a „bývať“ na jeho svätom vrchu (Ž 15:1-5), medzi citovanými vlastnosťami je aj to, že vo svojom srdci hovorí „pravdu“, odmieta „škodiť jazykom“ a je takým človekom, „ktorý prísahu nezmení, hoci by utrpel škodu“. „Ten, kto takto koná,“ zdôrazňuje Dávid, „nikdy sa nekláti.“
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
