Definícia
Mať potešenie z Boha znamená poznávať ho intelektuálne, obdivovať ho v jeho kráse, tešiť sa z neho emocionálne a oddať sa mu; v podstate mať potešenie z Boha znamená chváliť Boha za to, aký je.
Zhrnutie
Tešiť sa z Boha je biblický príkaz a Boh nás pre to aj stvoril. Tešiť sa z Boha oslavuje Boha, pretože ukazuje, akú hodnotu má Boh v našich očiach. Z Boha môžeme mať potešenie najmenej štyrmi spôsobmi: intelektuálne, keď Boha poznávame; esteticky, keď Boha obdivujeme v jeho kráse; emocionálne, keď sa tešíme z Boha a jeho pôsobenia; svojou vôľou, keď poslúchame jeho príkazy. Okrem toho je potešenie z Boha to, čo kresťana uschopňuje žiť obetavý život, pokračovať v boji proti hriechu a zostať pevní tvárou v tvár prenasledovaniu.
Len málo ľudí má problém pochopiť, čo znamená báť sa Boha, poslúchať Boha alebo milovať, ctiť a uctievať Boha. Ale hovoriť o potešení z Boha mnohým pripadá ľahkovážne, možno dokonca neúctivé. Čo o tom hovorí Božie Slovo? Uvažujme o Dávidovej výzve v Žalme 37:4, aby sme sa „kochali“ v Hospodinovi a on nám dá „žiadosti . . . srdca“ (pozri aj Dt 28:47; 1Krn 16:31,33; Neh 8:10; Heb 16:11; Heb 32:11; Heb 33:1; Heb 34:8; Heb 35:9; Heb 36:8; Heb 40:8,16; Heb 42:1-2; Heb 43:4; Heb 63:1,11; Heb 64:10; Heb 95:1; Heb 97:1,12; Heb 98:4; Heb 104:34; Heb 105:3; Iz 41:16; Joel 2:23; Zach 2:10; Zach 10:7; Lk 6:23; Jn 3:29; Jn 15:11; Jn 16:22; Flp 3:1; Flp 4:4; 1Pt 1:8).
Samozrejme, „žiadosti“ nášho srdca musia byť túžbami, ktoré sú zamerané na Boha a na neustále rastúce, radostné uspokojenie, ktoré nachádzame, keď poznávame Boha viac a viac. Nemať radosť alebo potešenie z Boha je vážna vec. V skutočnosti „Boh nie je uctievaný tam, kde si ho nevážia a netešia sa z neho. Chvála nie je alternatívou radosti, ale vyjadrením radosti. Nemať potešenie z Boha znamená znevážiť ho. Povedať mu, že niečo iné vás uspokojuje viac, je opakom uctievania. Je to svätokrádež“ (pozri John Piper, Desiring God: Meditations of a Christian Hedonist, 22).
Mali by sme si tiež všimnúť, že ak je naša radosť úplne v Bohu, naše túžby nebudú po ničom, čo by zmenšilo jeho ústredné postavenie v našich dušiach. Nebudeme chcieť nič, čo by malo potenciál obrátiť naše srdce k dôvere v niekoho iného než v neho. Ak sú naše „žiadosti“ po veciach tohto sveta, ktoré by nás odvádzali od nášho úplného uspokojenia v Bohu, potom sa v ňom skutočne netešíme.
Naša vášeň pre radosť
V každej duši je neukojiteľný hlad po radosti. Boh nám do duše vryl túžbu, neutíchajúcu vášeň po radosti. Tento impulz, ktorý pociťujeme každý okamih každého dňa, aby sme hľadali to, čo nám
prinesie najväčšiu radosť a vzrušenie, pochádza od Boha. Je to súčasť toho, čo znamená byť stvorený na Boží obraz. S týmto zreteľom sa hlbšie začítajme do Žalmu 37:4. Dve veci si zaslúžia našu pozornosť.
Po prvé, toto je príkaz. Nie je to niečo, za čo by sme sa mali modliť alebo čo by sme mali len zvážiť, akoby to bola možnosť alebo voľba. Je to morálna povinnosť záväzná pre všetkých. Jednoducho povedané, mať radosť z Boha, tešiť sa z Boha, je povinnosť.
Po druhé, radosť alebo potešenie je tiež pocit, emócia, náklonnosť, subjektívny zážitok, ktorý v konečnom dôsledku nemáme pod kontrolou. Nie je to niečo, čo môžeme vyvolať aktom vôle. Boh musí prebudiť, roznietiť a vyvolať v našich dušiach takéto city. Používa na to rôzne prostriedky: Písmo, stvorenie, sviatosti, poslušnosť, modlitbu, bohoslužbu, rozjímanie atď. Našou povinnosťou je, ako to vyjadril Jonathan Edwards, „postaviť sa do cesty vábenia“. Božou zodpovednosťou je vábiť.
Prečo radosť?
Prečo biblickí autori kladú radosť z Boha do popredia nášho vzťahu s ním? Nestačí len poslúchať Boha, alebo sa Boha báť, či veriť v Boha? Na túto otázku sa dá odpovedať niekoľkými spôsobmi.
Po prvé, radosť z Boha má veľký význam, pretože je dôležitejšia ako akákoľvek iná ľudská reakcia alebo skúsenosť, radosť jasne a dôkladne odhaľuje hodnotu a nádheru toho, čo ju vyvoláva. Inými slovami, radosť alebo potešenie je jediným účinným prostriedkom na oslavu a zvelebenie Boha. Hlboká, trvalá radosť z Boha je spôsob, akým je vo vás najviac oslávený a najviac uctený. Boh je najviac oslávený v nás, keď sme najviac potešení, spokojní, fascinovaní a uchvátení nádherou jeho krásy, ktorú môžeme vidieť v tvári Ježiša Krista. Ako povedal John Piper, „radosť je najjasnejším svedectvom hodnoty toho, z čoho sa tešíme. Je to najhlbší ohlas hodnoty Božej slávy v srdci človeka“ (pozri „Joy and the Supremacy of Christ in a Postmodern World,” v The Supremacy of Christ in a Postmodern World, 78).
Ako je v nás Boh najviac oslávený? Kde a akým spôsobom sa najjasnejšie zjavuje Božia sláva? Boh je v nás najviac oslávený vtedy, keď naše poznanie a skúsenosť s ním zapáli lesný oheň radosti, ktorý pohltí všetky konkurenčné radosti, a on sám sa stane pokladom, ktorý si ceníme. Takto to vyjadril Jonathan Edwards:
Boh je oslávený nielen tým, že jeho slávu vidíme, ale aj tým, že sa z nej radujeme. Keď sa z nej tešia tí, čo ju vidia, Boh je oslávený viac, ako keby ju len videli. Boh stvoril svet, aby mohol komunikovať a stvorenie mohlo prijať jeho slávu… rozumom i srdcom. Ten, kto svedčí o tom, že má predstavu o Božej sláve, neoslavuje Boha tak, ako ten, kto svedčí aj o jeho aprobácii [t. j. úprimnom uznaní alebo chvále] a o jeho radosti z nej (pozri Miscellany 448).
Pochopenie Božej podstaty je veľmi dôležité. Teologická nevedomosť nás ďaleko nedostane. Nadšenie, ktoré nie je podložené pravdou, vedie vždy buď k modlárstvu, alebo k fanatizmu. Samotné poznanie však nestačí. Ohlasovanie Božej slávy druhým je tiež dôležité, ale opäť je tu niečo ešte podstatnejšie pre našu existenciu.
Vášnivý a radostný obdiv Boha, a nie iba intelektuálne chápanie, je cieľom našej existencie, a teda podstatou pravej duchovnosti. Ak má byť Boh v nás zvrchovane oslávený, je kriticky dôležité, aby sme sa z neho a z toho, čo pre nás urobil v Ježišovi, nadovšetko tešili. Preto existujeme; aby sme si vychutnávali a tešili sa zo zjavenia božskej krásy, aby sa Kristus stal našou všepohlcujúcou vášňou a hriech sa v našich dušiach zmenil na kyslý.
Radosť, pre ktorú sme večne určení, je stav duše, v ktorom prežívame a vyjadrujeme optimálnu extázu v Bohu. Radosť (šťastie) je celá duša spočívajúca v Bohu a tešiaca sa, že tak krásna a slávna Bytosť je naša. Hovoríme o nevýslovnej a nekonečnej radosti z blaženého spojenia s Otcom, Synom a Duchom Svätým a z ich radostnej oslavy. Je to radosť takej transcendentnej kvality, ktorú nemôže umenšiť žiadne prenasledovanie, bolesť ani nedostatok, ani bohatstvo, úspech či prosperita (pozri Flp 4:11).
Boh nás stvoril, aby sa oslávil tým, že nás obohatí radosťou, ktorá pramení zo spásneho stretnutia s nádherou jeho Syna. Cieľom nášho stvorenia teda nebolo len to, aby sme boli šťastní, ale aby sme boli šťastní pri pohľade na Bohu vlastnú večnú nádheru. Nie v pohľade na naše vlastné úspechy. Nie v užívaní si našich vlastných zmyselných chúťok. Nie v rozvoji zdravého sebavedomia alebo v získaní štvorizbového domu s garážou pre tri autá. Boh „je prameňom všetkej blaženosti“ a pozýva nás, aby sme prišli a napili sa!
Po druhé, radosť z Boha má veľký význam, pretože bez toho, aby si naša duša vychutnávala úchvatnú krásu Krista a spočívala vo všetkej dostatočnosti jeho milosti a dobroty, nemáme šancu čeliť svetu, telu a diablovi. Výzvy biblických autorov k našej radosti v Ježišovi boli aspoň čiastočne motivované skutočnosťou, že satan o nič menej vyzýva k radosti z pominuteľných pôžitkov hriechu (porov. Heb 11:25). Diabolská stratégia nepriateľa spočíva v tom, že nás chce zviesť k tomu, aby sme verili, že svet, telo a hriešne pôžitkárstvo môžu pre naše unavené a zlomené srdcia urobiť to, čo Boh nemôže. Toto je boj, ktorému čelíme každý deň. Budíme sa do sveta, ktorý vedie vojnu o vernosť našej mysle a náklonnosť našej duše. Víťazom bude ten, kto nás dokáže presvedčiť o tom, že prinesie najväčšiu a najuspokojivejšiu radosť duše. Preto sa musíme tak vášnivo a obetavo usilovať o radosť v Ježišovi, modliť sa a zápasiť o ňu.
Kľúčom k úspešnému životu, ktorý zabíja hriech, teda nie je v prvom rade snažiť sa viac, ale viac sa tešiť. To však neznamená, že môžete byť úspešným kresťanom bez toho, aby ste sa snažili. Znamená to len, že radosť posilňuje úsilie. Radosť z Boha je silou pre čistotu.
Po tretie, radosť z Boha má veľký význam, pretože na rozdiel od mnohých iných citov v duši alebo činností v živote, radosť zapája a vyjadruje celú našu bytosť. Niečo môžete pochopiť bez toho, aby ste sa z toho radovali. Môžete urobiť životné rozhodnutie alebo uplatniť svoju vôľu v súvislosti s nejakou záležitosťou, ktorá sa vám z duše nepáči. Ale keď sa z niečoho skutočne radujete, musíte to aj pochopiť aj si to vybrať. Radosť si vyžaduje zapojenie všetkých schopností duše, ducha, mysle a srdca. Radosť vyjadruje celú vašu podstatu tak, ako nič iné. Skutočne sa tešiť z niečo alebo niekoho, musíte to pochopiť a vybrať si to. Musíte to pochopiť rozumom a prijať srdcom. Iba radosť si vyžaduje všetko, čo je v nás, aby dosiahla svoj vrcholný prejav.
Po štvrté, na radosti z Boha veľmi záleží, pretože neexistuje pokrytecká alebo neúprimná radosť. Môžete predstierať, že máte radosť, aj keď ju v skutočnosti nemáte. Môžete predstierať, že máte radosť, ale nemôžete mať falošnú radosť. Na radosti je niečo čisté, úprimné a pravé, čo nie je prípad žiadnej inej ľudskej náklonnosti („Joy and the Supremacy of Christ in a Postmodern World“, str. 78).
Spôsoby, ktorými sa tešíme z Hospodina
Ako teda máme plniť tento príkaz? Alebo ešte lepšie, akým spôsobom sa táto radosť prejavuje v našom živote?
Prvým je intelektuálna fascinácia alebo nadšenie Bohom. Musíme využiť rozum, aby sme sa zamerali na poznávanie Boha. Naše chápanie jeho osoby sa musí rozširovať a zintenzívňovať. Musíme ho poznávať, študovať, skúmať jeho cesty a skúmať jeho vôľu. Musíme sa stať študentmi Božej osobnosti a charakteru.
Radosť z Boha, ktorá presahuje ľudskú reč, je sama o sebe ovocím našej viery v neho (1Pt 1:8). Človek sa nemôže zmysluplne radovať z osoby, o ktorej nič nevie. Naše poznanie vteleného Krista a jeho vykupiteľského diela je základom našej viery v to, že je verný svojmu zmluvnému záväzku. A viera alebo presvedčenie o neporušenosti jeho osoby, o spasiteľnej moci jeho vykupiteľskej smrti a doslovná realita jeho životodarného vzkriesenia je pôdou, v ktorej kvitne kvet nevýslovnej radosti.
Radosť, ktorá nie je hlboko zakorenená v historickej realite toho, čo Kristus vykonal, je len obyčajným pobláznením. Keď nastanú skúšky, takéto prchavé pocity, oddelené od pravdy, sa zrútia, budú len subjektívnym oparom, ktorý má malú hodnotu pre udržanie ľudskej duše. Radosť či potešenie, ktoré má Dávid na mysli, dodáva ľudskému srdcu energiu a silu, aby vydržalo všetky skúšky. Je to radosť, ktorá povyšuje ľudskú dušu do výšin vedomej oslavy, radosť, ktorú nemôže oslabiť žiadna bolesť, súženie ani rozbitý sen.
Po druhé, ide o estetickú adoráciu. Sme svojou podstatou a podľa Božieho plánu estetické bytosti. To, že sme stvorení na Boží obraz, aspoň čiastočne znamená, že nás inštinktívne priťahuje krása a odpudzuje škaredosť. Máme vrodenú schopnosť rozpoznávať krásu a tešiť sa z nej (samozrejme, ak túto schopnosť neprevrátime a nezmenšíme zatvrdením svojej duše v nekajúcom hriechu).
Boh je najvyššia Krása. Tešiť sa z neho znamená pozerať sa na jeho krásu v celej jej šírke: symetriu jeho vlastností, zložitosť jeho diela, nádheru jeho moci, majestátnosť jeho milosrdenstva, hĺbku jeho veľkosti a neobmedzený rozsah jeho dobroty. Musíme sa preto usilovať pestovať svoju estetickú vnímavosť a zušľachťovať svoju chuť na sladkosť jeho slávy (porov. Ž 27:4; Ž 145:5).
Božie zjavenie sa vo stvorení, v prozreteľnosti, v Písme a predovšetkým v tvári jeho Syna, Ježiša Krista, má v nás vyvolať dych berúce potešenie a neporovnateľnú radosť, ktorej je hoden iba Boh. Krása je v Bohu to, čo ho robí mimoriadne žiaducim a príťažlivým a oživuje v duši vedomie, že bolo stvorené pre iný svet.
Božská krása je absolútna, bezvýhradná a nezávislá. Všetka stvorená skutočnosť, práve preto, že je odvodená od Stvoriteľa, je krásna v druhotnom zmysle a len do tej miery, do akej odráža Božie vynikajúce vlastnosti a plní účel, pre ktorý ju stvoril. Dokonalý poriadok, harmónia, veľkosť, celistvosť, proporcie, symetria a lesk sa nachádzajú iba v Bohu. V Božej osobnosti a činnosti neexistuje ani stret farieb, ani urážlivý zvuk. Je v každom možnom ohľade morálne znamenitý, duchovne vznešený a esteticky elegantný.
Estetická skúsenosť s Bohom je viac než len príjemná. Je hlboko premieňajúca (pozri 2Krn 3:18). Je v nej sila presvedčiť zvedavú myseľ o pravde. Na krásu sa jednoducho nepozeráme: božská krása nás uchváti a vyzve na vernosť nášho srdca. Krása nás vyzýva, aby sme pretvorili svoj život, a odhaľuje chatrnosť nášho správania. Prebúdza v nás realitu transcendentnej bytosti, ku ktorej podobnosti v kráse sme povolaní a pretváraní jeho milostivou iniciatívou. Krása má moc vytrhnúť z našich sŕdc zovretie morálnej a duchovnej škaredosti. Angažovanosť duše v kráse vyvoláva lásku a utužuje v nás novú náklonnosť, ktorú nedokáže prekonať žiadna pozemská moc.
Krása tiež karhá tým, že nám odhaľuje morálnu deformáciu vecí, ktoré sme postavili nad Ježiša, a odhaľuje ohavnú skutočnosť za klamlivo príťažlivou fasádou svetských zábav. Sme oklamaní
škaredosťou hriechu, pretože sme sa nepozreli na Kristovu krásu. Pokrivenosť, zvrátenosť a márnosť naplno vidíme len v dokonalom svetle celistvosti, harmónie a zmyslu, ktoré sú zjavené v Ježišovi.
Po tretie, je to emocionálne vzrušenie. Naše city sú tiež určené na to, aby našli svoje zameranie a naplnenie v Bohu. On jediný je hoden našej radostnej horlivosti, lásky, oddanosti, potešenia, strachu, radosti, vášne, vďačnosti a nádeje. Spomeňme si na Petrovo vyhlásenie, že hoci Krista teraz nevidíte, „milujete ho,“ a „veríte v neho a radujete sa nevýslovnou radosťou, plnenou slávy“ (1Pt 1:8). S pomocou Ducha sa musíme naučiť pestovať a presmerovať všetky náklonnosti tak, aby boli zakorenené v ňom a upriamené na neho.
Nakoniec je tu dobrovoľná oddanosť. Potešenie z Pána zahŕňa aj zapojenie našej vôle a rozhodnutia, ktoré robíme. Musíme robiť dve veci. Po prvé, musíme sa rozhodnúť poslúchať jeho príkazy; po druhé, musíme sa rozhodnúť vyhýbať sa všetkému, čo zakázal. Poslušnosť živí potešenie a radosť. Božie príkazy sú jeho receptom na šťastie a duchovné zdravie. Preto musíme dôverovať Bohu, keď hovorí, že hriech kazí a ničí a že poslušnosť požehnáva a obohacuje.
Neposlušnosť otupuje a znecitlivuje nášho ducha voči Božej prítomnosti a činnosti. Znižuje našu schopnosť tešiť sa z neho, vyčerpáva našu duchovnú energiu a ničí našu schopnosť sústrediť sa na Boha a dôverovať mu. Vypúšťa do nášho duchovného systému toxín, ktorý postupne spôsobí, že naše duchovné oči oslepnú a duchovné uši ohluchnú.
Záver
Azda najväčším omylom, ktorého by sme sa mohli dopustiť pri spracovaní tejto pravdy a reakcii
na ňu, je myslieť si, že dôraz na radosť plodí pasivitu alebo vedie k bezpečnému a do seba zahľadenému životnému štýlu alebo k prístupu ku kresťanstvu, v ktorom je veriaci natoľko posadnutý stavom svojho srdca alebo citového rozpoloženia, že zanedbáva svoju rodinu alebo ignoruje potreby svojich blížnych, alebo sa stáva chladne ľahostajným voči strateným, alebo sa uzatvára do izolácie pred bolesťami a potrebami iných.
Je to hlboké potešenie a radosť z Kristovej všeobjímajúcej krásy, ktorá roznecuje belasý plameň vášne pre údel národov a dodáva človeku energiu, aby priniesol všetky obete potrebné na zachovanie rozpadajúceho sa manželstva.
Je to hlboké potešenie a radosť z Kristovej všeobjímajúcej krásy, ktorá dáva ľudskému srdcu silu, aby prekonáva návykové správanie, podporuje dušu v jej boji proti hriechu a pokušeniu a umožňuje slabej a zlomenej duši vytrvať, keď príde o prácu, dieťa sa vzbúri, sľub sa nedodrží alebo sen sa rozplynie.
Je to hlboké potešenie a radosť z Kristovej krásy, ktorá je pre nesmelé a bojazlivé srdce povzbudením, aby sa zapojilo do konfrontácie s nekresťanskou kultúrou, v ktorej žijeme, s dobrou správou o evanjeliu Kristovho kríža a o živote, odpustení a nádeji, ktoré možno nájsť len skrze vieru v Ježiša.
A práve hlboká radosť a potešenie z Kristovej všeobjímajúcej krásy podrží cirkev v ťažkostiach a spojí srdcia jej ľudí v jednote, láske a vzájomnej náklonnosti.
ĎALŠIE ČÍTANIE
John Piper: Desiring God: Meditations of a Christian Hedonist
Jonathan Edwards: Religious Affections
Sam Storms: Pleasures Evermore: The Life-Changing Power of Enjoying God
