Je len málo vecí, ktoré ma dráždia viac ako falošná dichotómia. V žalúdku mi spôsobuje nevoľnosť, vzdychám z nej od roztrpčenia. Príklady krkolomných falošných dichotómií sa v evanjelikálnych kruhoch až príliš často tolerujú: Máme sa tešiť z Kristovej milosti alebo sa usilovať o osobnú svätosť? Mali by sme hovoriť pravdu alebo praktizovať súcit? Sú pastori povolaní pásť ovce alebo odháňať vlkov? Mali by pastori vyučovať o biblickej hlave v manželstve alebo chrániť zneužívané osoby vo svojich stádach?
Mohli by sme, samozrejme, pokračovať, ale ušetrím vás ešte dlhšieho zoznamu, aby som vám nespôsobil rovnaké duchovné zažívacie ťažkosti ako sebe. Je tu však jedna konkrétna falošná dichotómia, ktorej sa chcem venovať a ktorá je zďaleka jednou z najhorších. Zo všetkých príkladov, pri ktorých mám skleslú tvár, žiadny nemá taký potenciál zničiť mi deň ako táto stará klasika: Mali by sme sa starať o doktrínu, alebo by sme mali jednoducho nasledovať Krista? Iný spôsob, ako vyjadriť túto hlúpu falošnú voľbu – a žiaľ, taký, ktorý má rúško vedeckej úctyhodnosti – je: mali by sme založiť naše kresťanstvo na Kristovi a evanjeliách alebo na Pavlovi a listoch?
Predpoklad, ktorý stojí za touto voľbou, sa opiera o akýsi hegeliánsky pohľad na historický vývoj: evanjeliá predstavujú jednoduchého Krista, ktorý učil jednoduché posolstvo, ktorý viedol jednoduchú skupinu jednoduchých učeníkov. V istom okamihu vodu zakalil Pavol, ktorý skomplikoval jednoduchý spôsob života opojným učením a znečistil čisté náboženstvo filozofickým puntičkárstvom. Pavol, ako hovorí mýtus, urobil z pouličného tesára Boha. A hoci väčšina evanjelikálov tento príbeh oprávnene odmieta, niektorí stále preberajú jeho zjednodušenú verziu, keď stavajú Pavlovu teológiu proti Ježišovým praktickým pokynom.
Problém je, samozrejme, v tom, že takáto predstava je falošná v oboch prípadoch; Pavol je bezprostredne praktický a Kristove slová sú doktrinálne hlboké až dych vyrážajúce. Práve tento druhý bod tu vyzdvihujem. A hoci je lákavé jednoducho povedať: „Každé slovo Písma je červeným písmom v tom zmysle, že Kristus hovorí k svojej Neveste – a zjavuje slávu Trojice – prostredníctvom Duchom inšpirovaných slov Písma, vrátane Pavla,“ a tam spočinúť, nebudem nič predpokladať a rád prijmem túto výzvu. Ak sa obmedzíme len na Kristove slová a činy, ktoré sa nachádzajú v evanjeliách, vidíme v nich, že Pán Ježiš presadzuje pozornosť o doktrínu?
Odpoveď je áno. Teraz mi dovoľte, aby som to vysvetlil.
Ježiš poučuje doktrinálne neznalých a opravuje doktrinálne pomýlených
O tom, že Ježišovi určite záležalo na zdravom učení, dobre svedčia mnohé prípady, keď vidíme, ako poučuje doktrinálne neznalých a opravuje doktrinálne pomýlených. Vezmime si napríklad Kristovo učenie v Jánovom evanjeliu. Svojimi mnohými výrokmi „amen, amen“ Kristus zjavuje, že je božským učiteľom náuky (Jn 1:51; Jn 3:3-5; Jn 3:11; Jn 5:19,24; Jn 6:26,32,47,53; Jn 8:34,51; Jn 10:1,7; Jn 12:24; Jn 13:16,20–Jn 21:38; Jn 14:12; Jn 16:20,23; Jn 21:18). Azda najikonickejší príklad Ježiša v tejto úlohe nachádzame v Kristovom rozhovore s Nikodémom (Jn 3:1-21). Nech už si o tomto rozhovore myslíte čokoľvek, jeden z pozoruhodných detailov sa nachádza v Ježišovej podráždenej otázke: „Ty si učiteľ v Izraeli a toto nevieš?“ (Jn 3:10) Pripúšťame, že pre Nikodéma nemuselo byť ľahké doktrinálne spojiť si súvislosti medzi izraelskými Písmami (konkrétne Ezechiel 36:25-27) a všetkými tými rečami o novom narodení, ale na druhej strane, ak sa dalo očakávať, že niekto tu pochopí Ježišovo učenie, určite by to bol sám „učiteľ“ Izraela, Nikodém. A predsa tu vidíme Nikodéma, učiteľa, ako sa učí. Ak by sme prijali predpoklad, že Ježiš sa málo zaujímal o vyučovanie doktrín, museli by sme trvať na tom istom aj v prípade Nikodéma – ktorého povolaním bolo, rýchlo vám pripomeniem, vyučovanie doktrín.
Keď obrátime list na ďalšiu stranu Jánovho evanjelia, vidíme, že Ježiš stále poučuje doktrinálne neznalých. V tomto prípade je študentkou Samaritánka pri studni a témou je okrem iného aj vhodná bohoslužba. Ježiš hovorí: „Prichádza hodina, a už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v duchu a pravde, lebo Otec hľadá takých ľudí, ktorí by sa mu klaňali. Boh je duch a tí, ktorí ho uctievajú, sa musia klaňať v duchu a pravde.“ Mnohí súčasní vykladači považujú Ježiša za človeka, ktorý hovorí výlučne o vnútornom rozpoložení uctievača a o epochálnej zmene, ktorá nastáva. Samaritáni a Židia sa sporili o správne miesto uctievania a Ježiš prichádza ako Božia prítomnosť. Čas, kedy bolo uctievanie obmedzované na geografickú polohu sa navždy zmenil, keď Slovo prebývalo s človekom (porov. Jn 1:14), a tak teraz nastal čas, keď sa uctievači klaňajú v „duchu a pravde“ – alebo v úprimnosti a poznaní. Na prvý pohľad si myslím, že je to správne a samo osebe ide o doktrinálne vyučovanie. Ale aj tu by nás svedectvo veľkej tradície kresťanstva vyzvalo, aby sme v Ježišových slovách počuli pozvanie k ešte hlbšej dogmatickej kontemplácii. Veď „Duch“ a „Pravda“ sú mená, ktoré Písmo na inom mieste (ba dokonca aj v tom istom evanjeliu) pripisuje druhej a tretej osobe Trojice. Bazil Veľký píše,
Ak hovoríme, že uctievanie vykonávané v Synovi (pravde) je uctievaním konaným na obraz Otca, môžeme to isté povedať o uctievaní vykonávanom v Duchu, pretože Duch sám v sebe zjavuje božstvo Pána. Ducha Svätého nemožno v uctievaní oddeliť od Otca a Syna. Ak zostávate mimo Ducha, nemôžete ho vôbec uctievať, a ak ste v ňom, nemôžete ho oddeliť od Boha. Svetlo nemožno oddeliť od toho, čo robí viditeľným, a nie je možné, aby ste spoznali Krista, obraz neviditeľného Boha, ak vás neosvieti Duch. [Bazil cezarejský, O Duchu svätom; 26.64]
Ak je niečo na Bazilových postrehoch, potom to, čo Ježiš ponúka v Jánovom evanjeliu kapitole 4, je viac než len doktrinálne poučenie Samaritánky o správnom mieste uctievania. Ponúka nám všetkým aj doktrinálne pokyny o spoločenstve s Trojicou a o jej neoddeliteľnom pôsobení.
Ďalším obľúbeným príkladom Kristovho doktrinálnej korekcie je, keď Ježiš vyslovuje saducejom priamočiary verdikt podobný Pavlovmu: „Blúdite, lebo nepoznáte Písma ani Božiu moc“ (Mt 22:29). V celom evanjeliu vidíme, že Ježiš identifikuje mnoho problémov so saducejmi, ale prinajmenšom jeden hlavný problém bol doktrinálny. Kontext tohto pokarhania má všetko spoločné s medziriadkovou intelektuálnou diskusiou medzi farizejmi a saducejmi. Ak by sme prijali falošnú dichotómiu starosti o doktrínu alebo nasledovania Ježišovho učenia, očakávali by sme, že náš Pán obíde hypotetickú otázku, ktorú saduceji kladú o manželstve a vzkriesení, a jednoducho ponúkne nejakú „praktickú“ radu. Namiesto toho im však bez okolkov hovorí, že sú doktrinálne pomýlení, a svoje učenie o vzkriesení situuje do zastrešujúceho, silne zaťaženého dogmatického vyznania: „… on nie je Bohom mŕtvych, ale živých“ (Mt 22:32).
Dokonca aj Kristove etické príkazy sú pretkané významným doktrinálnym poučením. Vezmime si napríklad Kázeň na vrchu. Je samozrejme príhodné ísť do Matúša 5-7, aby sme získali návod na správnu prax, ale takéto pokyny nesmieme nikdy vytrhnúť z ich teologického kontextu. Nachádzame tu opis života v kráľovstve, ktorý vyslovil izraelský kráľ, ktorý práve zahajoval svoje kráľovstvo. Tieto etické pokyny sú zakomponované do jedného rozsiahleho doktrinálneho poučenia o samotnom Ježišovi: on zakladá Jahveho kráľovstvo na zemi. Tí z nás, ktorí nevidia tento impozantný podtext, trpia nedostatočnou predstavivosťou; to, že dokážeme čítať Kristove slová v Matúšovi 5: 11 – 12 a nezasiahne nás údiv, svedčí o otupenosti, z ktorej by bolo dobré sa otriasť. „Blahoslavení ste, keď vás iní ohovárajú a prenasledujú a pre mňa proti vám falošne vyslovujú všelijaké zlé veci. Radujte sa a plesajte, lebo vaša odmena je veľká v nebi, lebo tak prenasledovali prorokov aj predtým.“ Kto je ten, pre ktorého trpíme prenasledovaním? Ježišova odpoveď znie: „ten istý, pre ktorého trpeli prenasledovanie proroci – ja“.
„Kvôli mne,“ hovorí Ježiš, „budete prenasledovaní a kvôli mne boli prenasledovaní aj proroci.“ Keby sme sa však vrátili v čase a spýtali sa samotných prorokov: „Kvôli komu trpíte prenasledovaním?“, nepochybne by odpovedali: „Kvôli Hospodinovi; jedinému Bohu nad nebom a zemou.“ Naozaj si myslíme, že Ježiš od nás očakáva, že túto logiku rozvinieme bez toho, aby bola doktrinálna? Hneď na začiatku Kázania na vrchu Kristus ponúka významné doktrinálne vyučovanie týkajúce sa Hospodina, Boha starozmluvných prorokov: Hospodin vzal na seba telo a teraz autoritatívne hovorí v blahoslavenstvách.
Doktrinálne vyučovanie v Kázni na vrchu sa tým však nekončí. Ježiš ďalej uisťuje svojich poslucháčov, že neprišiel „zrušiť Zákon alebo Prorokov“, ale naplniť ich (Mt 5:17-20), a to vytvára nerozlučné puto medzi izraelskými Písmami a Kristovým životom a službou. Vytvoriť takéto puto bez komentovania učenia o osobitnom zjavení je celkom nemožné – Boh začal hovoriť prostredníctvom Zákona a Prorokov a podľa Ježiša sa to isté posolstvo zavŕšilo v ňom (porov. Heb 1:1-2). Ježiš tu tiež vznáša výslovný kristologický nárok: ak Hospodin dáva prísľub a Kristus si berie na seba povinnosť tento prísľub dodržať, nemôže si nenárokovať pre seba božské meno.
A to je len malá ukážka doktrinálnych poučení, ktoré sa rozlievajú z kázne na hore, nehovoriac o samotnej teológii, ktorú sa učíme z toho, že si osvojujeme reč Boha Syna, keď sa obraciame na nášho Otca v modlitbe Otče náš (Mt 6:9-13), alebo Kristovej lekcii o vyčerpávajúcej Božej prozreteľnosti – dokonca aj nad nebeským vtáctvom a poľnými kvetmi (Mt 6:25-34) – alebo jeho vyučovanie o Otcovom otcovskom charaktere, ktorý s radosťou dáva dobré dary svojim deťom (Mt 7:7-11), alebo jeho učenie o kozmickom súde (Mt 7:15-20) – ktoré zjavne závisí od toho, či Kristus sám pozná alebo nepozná jednotlivcov (Mt 7:21-23). Mohol by som pokračovať. Ale nemýľte sa: Ježiš sa nevyhýba vyučovaniu svojho ľudu o doktrinálnych otázkach.
Ježiš je teológia
Musíme však nazrieť hlbšie, pretože nejde len o to, že Kristus pripomína svojim učeníkom dôležitosť doktrinálneho poučenia. Prekvapujúce je aj to, že obsahom tohto doktrinálneho poučenia je sám Kristus! On je Slovo, ktoré sa stalo telom. Keď sa „Slovo stalo telom“, prevzalo úlohu „exegéta Otca“. Ježiš nehovoril hyperbolicky, keď Filipovi zdôrazňoval, že vidieť Krista znamená vidieť Otca (Jn 14:9). Gregor z Nazianzu to zdôrazňuje, keď opisuje „Slovo“ ako „definíciu“ Otca:
Je „Slovom“, pretože je spätý s Otcom tak, ako je slovo späté s mysľou, a to nielen na základe nenarušeného charakteru svojho zrodenia, ale aj prostredníctvom spojenia a deklaratívnej funkcie, ktoré sú súčasťou tohto vzťahu. Možno by sa dalo povedať aj to, že jeho vzťah je vzťahom definície k definovanému pojmu, keďže „slovo“ má v gréčtine význam „definícia“. Kto poznal Syna („videl“ znamená v tomto kontexte „poznal“), poznal Otca. [Gregor naziánsky: Orations; 30.20]
Dôležité je, že celá udalosť vtelenia – od Kristovho duchovného počatia až po jeho nanebovstúpenie – je zjavením. Tento bod sa často prehliada, keď sa proti sebe stavia Kristova božská a ľudská prirodzenosť. Zmysel Kristovej ľudskej prirodzenosti a jeho úloha zjaviteľa božskej prirodzenosti však nie sú nesúmerné. Mali by sme trvať na celej jednote Kristovej osoby a jeho diela „v tele“ ako zjavenia božskej slávy. Nie je to jednoducho tak, že Kristus zjavil Božiu slávu, keď vykonal zázrak. Celok jeho vtelenia bol doktrinálnym zjavením. Na to poukazuje sám Kristus.
Keď učeníci v celom Novej zmluve písali o Kristovi s doktrinálnou presnosťou, nerobili nič iné, len nasledovali Kristovo vedenie. Bol to sám Kristus, kto trval na tom, že vzdávanie úcty Otcovi a vzdávanie úcty Synovi sú neoddeliteľne spojené (Jn 5:22-23). Bol to sám Kristus, kto ponoril svojich poslucháčov – a neskôr Jánových čitateľov – do oceánu teologických úvah o učení o večnom rodení, keď vyslovil dych vyrážajúce tvrdenie: „Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby aj on mal život sám v sebe“ (Jn 5:26).
Myšlienka, že Kristus je teologickým obsahom Svätého písma, nebola výmyslom bujnej fantázie apoštolov ani nikoho iného. Sám Kristus sa k tomu jednoznačne hlási (Lk 24:27; Jn 5:39). Nie nadarmo sa Židia pokúšali ukameňovať Ježiša za to, že si nárokoval rovnosť s Bohom; dokonale mu rozumeli, keď sa hlásil k božskému menu Jahve (Jn 8:58) alebo keď stroho povedal: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10:30). V celej svojej reči v Jánovi 14 – 16 Ježiš ponúka jedinečné teologické vyučovanie o trojjedinom vzťahu Otca, Syna a Ducha. A potom, keby to nestačilo, nechá svojich učeníkov odpočúvať medzitrojičný dialóg, v ktorom okrem iného zjavuje, že človek Ježiš Kristus má na základe svojej božskej prirodzenosti spoločnú večnú slávu s Otcom, slávu, ktorá predchádza svet (Jn 17:24).
Záver
Učenie, o ktorom čítame neskôr v Novej zmluve, je rozvinutím učenia, ktoré Ježiš učí (a ktoré je Ježišom) v evanjeliách. On je ich obsahom, a to spôsobom, ktorý je úplne v súlade s tým, že on sám bol ich obsahom počas svojej pozemskej služby. To znamená, že doktrinálny dôraz vo zvyšku Novej zmluvy je rozvinutím toho, čo Kristus sám sľubuje v Jánovi 16:4b-15. Tu sľubuje príchod Ducha Svätého, ktorý „uvedie vás do celej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo bude počuť. Bude vám zvestovať aj to, čo príde“ (Jn 16:13). Duch oslávi Ježiša, keď vezme to, čo je Ježišovo, a oznámi to učeníkom (Jn 16:14).
Aký je teda tento Kristov obsah, ktorý bude Duch ohlasovať? Čo tvorí túto Kristovu oslavnú informáciu, ktorú Duch po svojom príchode oznámi? Čo presne je tu Kristovým „mojím“? Odpoveď: „Všetko, čo má Otec“ (Jn 16:15). Akýkoľvek pokus o pochopenie takto zaťažených výrokov bez doktríny je bláznivým pokusom. Ježiš chce, aby sme v tomto úryvku a na iných miestach usilovne premýšľali o božskej podstate, ktorú zdieľa s Otcom a Duchom. Chce, aby sme boli doktrinálnym ľudom.
Keď Duch inšpiroval apoštolov, aby napísali svoje mnohé Krista vyvyšujúce a doktrinálne zaťažené listy, Kristus v Jánovi 16 napĺňal práve tento prísľub. To znamená, že keď staviame doktrínu proti oddanosti Kristovi, staviame Krista proti sebe. Akýkoľvek kontrast, ktorý vidíme medzi „jednoduchým“ Ježišovým učením a Pavlovým doktrinálnym učením, je skôr imaginárny ako skutočný. V skutočnosti Kristovo učenie nemôže nemať iné pokračovanie ako Pavlovo učenie a Pavlovo učenie nie je ničím bez Kristovho učenia. Čo Boh spojil, nech človek nerozdeľuje.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
