Dietrich Bonhoeffer začína svoju knižku o Žalmoch pozorovaním a otázkou: „Sväté Písmo je Božie slovo, ale modlitby sú slová ľudí adresované Bohu. Ako sa teda modlitby dostali do Biblie?“
Ako evanjelikáli by sme odpovedali vyznaním, že Písmo má ľudských autorov, ale aj božského Autora. Odráža kontexty a osobnosti svojich ľudských pisateľov, no jeho slová sú zároveň od Boha, pretože svätí proroci a apoštoli boli vyučovaní Svätým Duchom. Toto evanjelikálne vyznanie je správne a pravdivé, no Bonhoeffer svoju otázku rieši inak.
Keď odpovedá na to, ako môžu Žalmy pochádzať od Boha a byť zároveň adresované Jemu, neodvoláva sa na učenie o Písme. Namiesto toho sa obracia k Novej zmluve. Nachádza v nej, že Ježiš Kristus, Bohočlovek, sa modlí Žalmy. Bonhoeffer preto píše: „V [Ježišových] ústach sa slovo človeka stáva Božím slovom, a keď sa Jeho modlitbu modlíme spolu s Ním, Božie slovo sa opäť stáva slovom človeka.“
Bonhoeffer nebol evanjelikál a jeho slová neodrážajú biblické učenie o inšpirácii. Bol by som radšej, keby napísal, že slovo človeka je Božím slovom, a nie že sa ním stáva. Aj keď však s jeho pohľadom na Písmo nesúhlasím, jeho odpoveď má podľa mňa v sebe krásu.
Bonhoeffer nám pripomína, že Žalmy nie sú len Bohom inšpirované izraelské modlitby. Sú aj Ježišovými modlitbami. Keď vidíme, ako sa Žalmy používajú v Novej zmluve, získavame istotu, že Jemu patrí každý typ žalmu.
Sedem typov Žalmov
Nová zmluva cituje Žalmy častejšie než ktorúkoľvek inú knihu Starej zmluvy. Keď sa pozrieme na to, ktoré Žalmy sa v nej citujú, zistíme, že novozmluvní autori sa odvolávajú na každý z ich typov. Tremper Longman III rozlišuje sedem typov, čiže žánrov Žalmov. Prejdime si ich a všimnime si, ako sa vzťahujú na Ježiša.
Historické, kráľovské a múdroslovné žalmy
Prvé tri typy Žalmov obkresľujú obrysy izraelskej minulosti a oslavujú Dávidovu zmluvu ako korunu, ktorou sa oblúk tejto histórie završuje.
(1) Historické žalmy (napr. Ž 78; Ž 89; Ž 105; Ž 106; Ž 132; Ž 135; Ž 136) znovu rozprávajú príbeh Božích minulých vykupiteľských činov. Tieto piesne často pripomínajú exodus, to, ako Boh dal Mojžišovi zákon, alebo ako upevnil Dávidovo kráľovstvo. Žalm 78 sa napríklad začína tým, že Boh dáva zákon a vyzýva Izraelitov, aby s ním oboznamovali budúce pokolenia (Ž 78:5-8). Končí sa tým, ako si Boh vyvolil Dávida: vzal ho od ovčích košiarov, aby pásol Izrael s bezúhonným srdcom a skúsenou rukou (Ž 78:70-72; porov. 2Sam 7:8; 1Krn 17:7).
(2) Kráľovské žalmy (napr. Ž 2; Ž 20; Ž 21; Ž 22; Ž 69; Ž 110) oslavujú buď izraelského pozemského kráľa, alebo Boha ako Kráľa celej zeme, alebo budúceho mesiášskeho Kráľa. Známym kráľovským žalmom je Žalm 2. Napomína ostatných pozemských kráľov, aby ctili izraelský trón. Hoci sa text v pôvodnom kontexte vzťahuje na Dávida, Pavol ho cituje vo svojej kázni v Pisidskej Antiochii (Sk 13:33), aby ukázal, že Ježiš prichádza ako naplnenie biblickej histórie. Ježiš je ten Syn, ktorého kráľovské žalmy oslavujú a zasľubujú. Boh to dokázal tým, že Ježiša vzkriesil z mŕtvych (Sk 13:34).
(3) Múdroslovné žalmy (napr. Ž 1; Ž 8; Ž 19; Ž 45; Ž 119; Ž 127) podobne ako biblické múdroslovné knihy odhaľujú Božiu vôľu pre každodenný život. Žalm 45 znie ako Veľpieseň: je to múdroslovná pieseň o radostiach manželstva. Žalm 127 učí spievajúceho, aby sa pri budovaní vlastnej domácnosti spoliehal na Boha. Niektoré z najvýznamnejších múdroslovných žalmov oslavujú Božie dobré stvorenie (Ž 8; Ž 19:2-7; Ž 29) a Jeho zákon (Ž 1; Ž 19:8-15; Ž 119). Nová zmluva nám ukazuje, že Ježiš je ten, kto je väčší ako Šalamún (Mt 12:42). Je prvorodeným všetkého stvorenia a naplnením zákona. Je ten, v ktorom „sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2:3).
Žalmy náreku
(4) Žalmy náreku (napr. Ž 13; Ž 31; Ž 35; Ž 41; Ž 44; Ž 54; Ž 55; Ž 61; Ž 74; Ž 79; Ž 86; Ž 88; Ž 102; Ž 105) žalmista pozdvihuje vtedy, keď sa nemá kam obrátiť, iba k Bohu. Longman si všíma, že tieto výkriky veľkej vnútornej tiesne prednášajú žaloby troch druhov. Niekedy žalmistu ťaží on sám: v Žalme napríklad Dávid vyznáva svoju vinu a hriech. Inokedy ho ťažia jeho nepriatelia, a tak prosí Boha o vyslobodenie tým, že ich bude súdiť a zlorečiť im (porov. Ž 137).
Ešte inokedy žalmistu ťaží sám Hospodin. Jeho život je taký temný, že volá: „Dokedy ešte, Hospodin, budeš na mňa zabúdať? Navždy?“ (Ž 13:2). Azda najtemnejším príkladom tejto kategórie náreku je Žalm 88: „Tvoj prudký hnev sa prevalil cezo mňa… Vzdialil si odo mňa priateľa a druha, spoločníkom sa mi stala temnota“ (Ž 88:17-19). Náreky jedného z týchto troch druhov obsahuje asi 40 percent žalmov a to, čo o nich napísal Bonhoeffer, je hlboké.
Bonhoeffer počas štúdia na seminári navštevoval významný černošský baptistický zbor v Harleme, potom sa vrátil do Nemecka, kde sa začala jeho utajená práca proti nacistom. V oboch prostrediach sa zblízka stretol s nespravodlivosťou veľkého rozsahu a s piesňami náreku, ktoré sa proti nej dvíhajú. A predsa v roku 1940 napísal: „Nijaký jednotlivec nemôže žalmy náreku opakovať zo svojej vlastnej skúsenosti; je to tieseň celého kresťanského spoločenstva vo všetkých časoch, ktorú úplne sám prežil jedine Ježiš Kristus.“
Podľa Bonhoeffera nikto okrem Ježiša neprežil bolesť, ktorú náreky opisujú, v plnosti. V hornej sieni napríklad Ježiš, vediac, že jeden z Jeho učeníkov je už Jeho nepriateľom, citoval nárek zo Žalmu: „Ba aj môj priateľ, ktorému som dôveroval, čo jedával môj chlieb, sa odo mňa odvrátil“ (Ž 41:10; porov. Jn 13:18). A hoci náš bezhriešny Spasiteľ nemal osobnú potrebu modliť sa náreky vyznávajúce hriech, na kríži niesol naše hriechy a zvolal tam: „Bože môj, Bože môj! Prečo si ma opustil?“ (Ž 22:2; Mt 27:46; Mk 15:34).
Keď vidíme, ako Ježiš prežil utrpenie v celej jeho hĺbke, učíme sa, že náreky nás nemajú stiahnuť do zúfalstva. Boh nás naopak vyzýva, aby sme svoje žaloby vylievali pred Ním. A pretože vieme, že Ježiš sa modlí s nami, môžeme mať uprostred svojej bolesti nádej a vzdávať vďaku (napr. Ž 18:17; Ž 56:13).
Žalmy vďaky, dôvery a chvály
(5) Ďakovné žalmy (napr. Ž 30; Ž 32; Ž 34; Ž 100) vyjadrujú vďačnosť Hospodinovi za Jeho charakter, dobré dary a vypočuté modlitby. Pri Žalme Longman napríklad poznamenáva: „Žalmista praská vo švíkoch od vďačnosti Bohu. O čo viac by sme mali byť Bohu vďační my za to, že dal svojho Syna ako obeť na zmierenie za naše hriechy.“
(6) Žalmy dôvery a spoliehania sa na Boha (napr. Ž 11; Ž 16; Ž 23; Ž 27; Ž 46; Ž 62; Ž 91; Ž 121; Ž 125; Ž 131) vyjadrujú vieru v Boha pre Jeho dobrotu a moc. Nájdeme v nich pozoruhodné obrazy. Boh je naše útočisko a sila (Ž 11:1; Ž 16:1; Ž 46:2), náš pastier (Ž 23:1), naše svetlo (Ž 27:1), skala (Ž 62:3) a pomoc (Ž 121:2). Z Novej zmluvy vieme, že predmetom našej viery je Ježiš. On je náš pevný základ. Spolu s novozmluvnými autormi sa veriaci môžu modliť žalmy dôvery s vierou, že ich nič nemôže odlúčiť od Božej lásky v Kristovi (Rim 8:38-39).
(7) A nakoniec hymny (napr. Ž 41; Ž 72; Ž 89; Ž 106; Ž 146–150) ľahko rozpoznáme podľa ich prekypujúcej chvály. V Žaltári je hymnov mnoho, no ako hovorí Longman, všetky majú spoločnú základnú štruktúru.
Hymny sa začínajú výzvou k uctievaniu, často jednoduchým príkazom „chváľte Hospodina“, čo v hebrejčine znie Haleluja! Po tejto výzve pokračujú výkladom dôvodov, pre ktoré má byť Boh chválený. Nezriedka sa uzatvárajú ďalšími výzvami k chvále.
Ježiš sa modlí s nami
Hymny som uviedol ako posledné, pretože chvála je smer, ku ktorému Žalmy ukazujú. Ak si Žaltár prečítal celý žalm po žalme, všimol si si, že sa delí na päť kníh. Jeremy Linneman poznamenáva, že „poradie týchto kníh a to, ako sa každá z nich končí, je silnou nápovedou, [kam smeruje naša] modlitba“.
Každá z prvých štyroch kníh sa končí hymnom haleluja v anglickom preklade, alebo Amen, amen! V slovenskom preklade (Ž 41; Ž 72; Ž 89; Ž 106) a piata kniha piatimi hymnami haleluja (Ž 146–150). Po všetkom našom pripomínaní Božieho pôsobenia v histórii, po bolestných nárekoch a po vyjadreniach vďaky a viery sa nakoniec všetko obracia k chvále.
Aj Ježiš spieva tieto chvály. Keď autor Listu Hebrejom chcel ukázať, ako sa vtelený Syn stotožnil so svojím ľudom, obrátil sa k Žalmu. Kráľ Dávid v tomto náreku sľubuje, že keď ho Hospodin vyslobodí z rúk nepriateľov, bude sa Božou veľkosťou chváliť v zhromaždení. Hovorí: „Svojim bratom chcem ohlasovať tvoje meno, v zhromaždení ťa chcem chváliť“ (Ž 22:23).
List Hebrejom vkladá tieto slová do Ježišových úst (Heb 2:12). Bohočlovek, ktorý nás prijal do svojej rodiny, sa s nami teraz stretáva, keď sa schádzame. Jeho Duch je s nami prítomný a On sám prebýva v našej chvále. So Žalmami na ústach s dôverou pozdvihujeme modlitby, ktoré sú našimi slovami aj Jeho slovami.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
