Od súčasnej kresťanskej skupiny Rend Collective existuje populárna chválová pieseň s názvom „My Lighthouse“ (Môj maják). Hoci má chytľavý refrén, v niektorých cirkevných spoločenstvách vyvolala spor kvôli jednej zásadnej otázke: Je prijateľné nazývať Ježiša „majákom“, ak Biblia tento výraz nikde výslovne nepoužíva?
Táto otázka sa zvyčajne formuluje v rámci diskusie o tom, čo je pri uctievaní „dovolené“ alebo „zakázané“ (regulatívny princíp verzus normatívny princíp). Ak však odhliadneme od sporov o podobu bohoslužby a pozrieme sa na túto otázku optikou komunikácie – konkrétne teórie rečových aktov (SAT), o ktorej budem hovoriť nižšie – potom sa otázka mení na to, či obraz majáka presne vystihuje konanie, ktoré Boh uskutočňuje v Písme.
A tým sa dostávame do sporov o charakter kázania. V mnohých prúdoch kresťanskej tradície sa za zlatý štandard často považuje výkladové kázanie – na rozdiel od tematického alebo naratívneho štýlu. Podľa tohto prístupu si výklad biblického textu vyžaduje dvojitú úlohu: expozíciu (vysvetlenie významu textu) a exhortáciu (uplatnenie významu tohto textu na poslucháčov), teda výklad a aplikáciu.
Výzvou je prechod od jedného k druhému. Historicko-gramatické nástroje nám pomáhajú porozumieť tomu, čo text hovoril, ale ako zistíme, čo hovorí súčasnému poslucháčovi?
Keď sa kazatelia boja zájsť za hranicu doslovných slov textu, môžu upadnúť do toho, čo Kevin Vanhoozer nazval „herézou propozičnej parafrázy“ – teda do jednoduchého opakovania toho, čo uvádza komentár, bez toho, aby sa dotkli srdca poslucháčov. Je to výklad bez aplikácie.
Spoliehanie sa výlučne na propozičné informácie je často záležitosťou „ľavej hemisféry“ (ako by povedal Iain McGilchrist) a môže pôsobiť elitársky, pričom pripomína prednášky univerzitného typu, s ktorými sa mnohí ľudia v postkresťanskom kontexte len ťažko stotožňujú. Dnešné publikum (tak ako publikum v mnohých iných dobách a kultúrach) je formované príbehmi, hudbou, drámou a emóciami – nielen faktami a údajmi.
Ak je jedným z cieľov kázania formovať a meniť charakter a správanie poslucháčov, musíme zasiahnuť srdce. Ako ktosi raz zhrnul slávne slová Thomasa Cranmera: „Čo srdce miluje, to si vôľa volí a myseľ ospravedlňuje.“ Na dosiahnutie srdca potrebujeme predstavivosť, anekdoty a príbehy.
Kde však na to máme oprávnenie? Práve tu môže byť teória rečových aktov (SAT) pre kazateľov užitočným nástrojom. Teória rečových aktov ponúka schodnú cestu cez spory o charakter kázania tým, že ukazuje, že rozlišovanie medzi významom (výkladom) a zmyslom (aplikáciou) je falošnou dichotómiou.
Teória rečových aktov a kázanie
Čo je to teória rečových aktov? Keď som pracoval na svojej doktorandskej práci (a neskôr na knihe) o kázaní, dozvedel som sa, že teória rečových aktov vychádza z predpokladu, že keď niekto hovorí, neodovzdáva len informácie, ale vykonáva určitú činnosť. Každá komunikácia má tri aspekty:
- Lokúcia: propozičná myšlienka, ktorá sa komunikuje (doslovné slová).
- Ilokúcia: vykonávaný komunikačný akt – napríklad príkaz, sľub, varovanie, napomenutie, vyhlásenie alebo povzbudenie.
- Perlokúcia: rečníkom zamýšľaný účinok.
V histórii teórie rečových aktov je záverečný aspekt, perlokúcia, predmetom sporov (nakoľko dokáže rečník kontrolovať výsledok?). Preto sa pre naše účely zamerajme iba na lokúciu a ilokúciu.
Napríklad, ak je na tabuli nápis „Čerstvo natreté“, lokúciou je informácia, že farba nie je suchá. Ilokúciou je však varovanie: „Nesadajte si na túto lavičku!“ Ak porozumiete len informácii, ale napriek tomu si na lavičku sadnete, v skutočnosti ste danému rečovému aktu neporozumeli.
Podobne, ak niekto v kine zakričí „Horí!“, lokúciou je oznámenie, že vypukol požiar. Ilokúciou je však výzva na opustenie budovy. Ak len vezmete na vedomie fakt, že horí, ale neurobíte nič pre to, aby ste z kina odišli, nielenže ste nepochopili, čo hovoriaci povedal, ale ohrozili ste aj svoj život.
Ešte jeden príklad. Keď sa manželka spýta svojho manžela: „Naozaj si chceš obliecť túto košeľu?“, lokúciou je propozičná myšlienka, že muž má na sebe košeľu. Ilokúciou je však implicitná žiadosť, aby si manžel vybral inú košeľu.
Aký význam majú tieto príklady pre kázanie? Po prvé, komunikácia nie je menej než sprostredkovanie propozičných myšlienok, ale vždy zahŕňa viac než len odovzdávanie informácií. Lokúcia je vždy sprevádzaná ilokúciou. Preto je nevyhnutné, aby poslucháč správne pochopil nielen hovorenú informáciu, ale aj komunikovaný čin.
Aby to poslucháči dokázali dobre, potrebujú vnímať viac než len samotné slová. Tón hlasu, gestá rúk, obrazy alebo iné vizuálne pomôcky môžu významne prispieť k sprostredkovaniu posolstva.
Kázanie ilokúcie
Ak sa riadime teóriou rečových aktov, vidíme, že výklad a aplikácia sú navzájom prepojené. Kazatelia si nemusia vyberať medzi sprostredkovaním významu textu alebo jeho zmyslu. Aplikácia je vždy prítomná, pretože ilokúcia je vždy prítomná.
Komunikácia kazateľa by mala zrkadliť Božiu komunikáciu. Kazateľ sa musí pýtať: „Aký čin Boh v texte vykonáva?“. Len tak môže správne identifikovať ilokúciu textu. Rozpoznanie Božieho konania v texte sa stáva základným prvkom prípravy kázne: Napomína Boh? Potešuje? Dáva zasľúbenie?
Identifikovanie Božieho konania v pasáži sa stáva základným prvkom prípravy kázne: Napomína Boh? Teší? Dáva zasľúbenie?
Keďže jeho úlohou je sprítomniť čin, ktorý text vykonáva, kazateľ dostáva slobodu posunúť sa za doslovné slová danej pasáže. Aby modernému publiku efektívne sprostredkoval „varovanie“, môže použiť ilustráciu zo súčasného života alebo odstrašujúci príbeh. Alebo môže použiť humor či špecifickú metaforu (ako napríklad „maják“), aby vyvolal rovnaký pocit vedenia a bezpečia, aký sa nachádza v biblickom texte. Okrem toho môže kazateľ okrem svojich slov použiť aj svoje telo, pričom na posilnenie naliehavosti posolstva využije gestá rúk alebo emociálny tón.
Kazateľ ako vyslanec
Niektorí sa obávajú, že používanie predstavivosti robí kázeň viac o konečnom, chybujúcom ľudskom kazateľovi než o nekonečnom, dokonalom Božom Slove. Boh však vždy pôsobil prostredníctvom ľudských nástrojov a prirodzených prostriedkov. Boh rozdelil Červené more prostredníctvom fyzického úkonu Mojžiša, ktorý zdvihol svoju palicu a vystrel ruku nad more (Ex 14:16). Boh tiež vnukol Písmo prostredníctvom jedinečných osobností, idiómov a metafor ľudských autorov (2Pt 1:21).
Treba však uviesť niekoľko upozornení týkajúcich sa používania ilustrácií v kázaní. Po prvé, dobré ilustrácie vedú ľudí do kázaného textu, namiesto toho, aby od neho odvádzali pozornosť. Poskytujú „vstupnú cestu“ do pasáže, ktorá môže byť pre súčasného človeka ťažko prístupná napríklad kvôli historickému kontextu alebo kultúrnym rozdielom. Po druhé, ilustrácie by mali mať jasný zmysel. Ich úlohou je zdôrazniť hlavnú myšlienku textu. Príbehy, ktoré s témou súvisia len okrajovo alebo sa príliš sústreďujú na seba, môžu byť síce zaujímavé, ale v konečnom dôsledku nemusia byť užitočné ani budujúce. Po tretie, pri používaní ilustrácií z osobného života postupujte múdro pri tom, ako vykresľujete samých seba. Na jednej strane existuje pokušenie byť príliš sebakritický a na druhej strane byť vnímaný ako „hrdina“ príbehu. Neprikrášľujte príbeh tým, že o sebe poviete príliš veľa alebo príliš málo. Pamätajme, že cieľom kázania nie je predstaviť poslucháčom seba, ale Krista.
Ako „vyslanci” v Kristovom mene (2Kor 5:20) sú kazatelia poverení hovoriť v jeho mene. Keď tak robia, Kristus – božský, nadprirodzený osobný činiteľ – hovorí prostredníctvom ľudských kazateľov, ktorí majú svoje jedinečné osobnosti – koneční, ľudskí osobní činitelia – a ktorí používajú vysvetlenia, ilustrácie, idiómy, metafory, humor, emócie, príbehy, anekdoty a predstavivosť ako prirodzené prostriedky komunikácie.
V najhlbšom jadre sme bytosťami predstavivosti a emócií. Dôkazy o tom vidíme v biblických piesňach, básňach a žalmoch. Vidíme to aj vo svetoch predstavivosti, do ktorých nás vťahujú naše súčasné chválové piesne. Môžeme však urobiť to isté so súčasným výkladovým kázaním? Môže sa kázanie nazývať „výkladovým“, ak zohľadňuje predstavivosť, príbehy a emócie konečného ľudského kazateľa?
Odpoveď znie: áno. Cieľom výkladového kázania bolo vždy prinášať výklad aj aplikáciu, vysvetlenie aj uvedenie do života. Teória rečových aktov nám pomáha vidieť, že výkladové kázanie nespočíva iba v opakovaní propozičných faktov. Ide o využitie všetkých dostupných nástrojov tvorivosti, aby sa čin Božieho Slova stal pre dnešných poslucháčov precíteným a zrozumiteľným.
Či už Boha nazveme „majákom“, alebo použijeme modernú anekdotu, naším cieľom je zostať verní zámeru textu a zároveň reagovať na potrebu poslucháčov, aby ich srdce bolo premieňané.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
