Poznámka redaktora: Článok patrí do série Učeníctvo, ktoré niečo stojí.
Internet je plný štatistík ohľadom kresťanskej misie.
Niektoré sú spoľahlivejšie a užitočnejšie ako iné, ale mnohé z nich odrádzajú tých z nás, ktorý orientujeme výzvu učeníctva na Veľké poverenie, od toho najdôležitejšieho: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Mt 28:19-20).
Fakty nepustia
Vo svete dnes žije takmer 8 miliárd ľudí a na základe štatistiky Centra pre štúdium globálneho kresťanstva je 28% z nich neevanjelizovaných. Viac ako 2,5 miliardy tvoria kresťania (a to všetci: katolíci, pravoslávni, protestanti…) a 435 000 zahraničných misionárov – čo je len 0,01% všetkých kresťanov. Odhadovaný celkový ročný príjem kresťanov na celom svete je 53 biliónov dolárov (Britský billion = 1 000 000 000 000 000). Na zahraničnú misiu však dávame len 52 miliárd dolárov, (1 000 000 000) čo je len 0,09% našich celosvetových príjmov.
Keď sa na tie čísla pozrieme v inom kontexte, zistíme, že Američania míňajú na vianočné darčeky toľko, čo my na všetky kresťanské služby. Na programy na chudnutie míňame rovnako ako na zahraničnú misiu. A na halloweenske kostýmy pre zvieratá míňame viac ako na evanjelizáciu evanjeliom nezasiahnutých národov.
Čo nám uniká?
Čo si z toho máme zobrať? Ak ste ako ja, tieto štatistiky vyzerajú zahanbujúco, depresívne ale snáď aj usvedčujúco. Mnoho kresťanov však o týchto číslach ani len netuší. Myslím si však, že najväčší problém týchto štatistík je slabá skutočná viera v Božiu zvrchovanú prácu na spasení všetkých ľudí. Výsledkom je, že strácame správny pohľad a dôveru v Boží večný plán s dejinami sveta a naše miesto v ňom.
Práve to brzdí naše učeníctvo. Väčšina kresťanov po celé stáročia verila, že konečné smerovanie našich dejín presahuje tento obyčajný svet. Dejiny majú svoj význam a svoje smerovanie, ako nám to vykresľuje Biblia. Tie vychádzajú z rozhodnutia Božej Trojice (dohoda medzi Otcom, Synom a Duchom ešte pred stvorením sveta).
Naša história začala stvorením, upadla kvôli ľudskému pádu do hriechu a následne bola posunutá vpred Božím úžasným plánom na obnovu všetkého, čo bolo stratené. Izraeliti boli v centre diania ako Bohom vyvolený národ, ktorý mal vyžarovať svetlo sveta. Vyvrcholila Ježišom, Izraelským Mesiášom, ktorého smrť a zmŕtvychvstanie nás zachraňuje od hriechu a prikazuje nám zdieľať dobrú správu, činiť učeníkov vo všetkých národoch a budovať Jeho cirkev. Dejiny budú ukončené druhým príchodom Spasiteľa a jeho svadbou s cirkvou, s ktorou bude žiť naveky v krásnom Novom Jeruzaleme. Tieto udalosti boli kedysi medzi kresťanmi veľmi reálne a pravdivé. Posúvali náš vesmír vpred.
Takéto presvedčenie sa však vo väčšine západného sveta dávno vytratilo, platí to predovšetkým v kultúrnych a mienkotvorných kruhoch, ako sú napríklad sekulárne univerzity, zábavný priemysel a prevažná väčšina médií. Dejiny sú také, aké si ich urobíme. Neriadi ich Boh. Preto pracuj na svojej budúcnosti. Vytvor si svoju vlastnú identitu. Ovládaj svoj príbeh. Žiješ len raz, preto rob to, čo ťa robí šťastným. A jediný naozajstný smrteľný hriech je, keď iným brániš v tom, aby to mohli robiť aj oni.
Filozofia okolo nás môže ovplyvniť náš spôsob myslenia. To, že sme ako kresťania stratili zmysel pre misiu, môže byť dôsledkom toho, že sme prijali sekulárne zmýšľanie o histórii a osude. Keď nevieme kde je sever, ako vieme kadiaľ ísť? Ďalšou z moderných myšlienok je, že nie je dôležité vedieť kam ideme, dôležité je užívať si cestu. Našim každodenným rozhodnutiam a vzťahom chýba objektívna hodnota a večný význam.
Známa poetka Emily Dickinson tento problém adresovala už v 18. storočí, kedy sa viera v Božiu prozreteľnosť začala vytrácať. Toto napísala o dávnych časoch:
Tí, ktorí mreli vtedy
Vedeli kam idú
Šli za Božou Pravicou
Tá Ruka bola amputovaná
A Boha nemožno nájsťZanechanie viery
Spôsobuje horšie Správanie
Lepšia je Bludička
Ako žiadne svetlo
Podľa autorky spôsobuje úbytok viery v božskú prozreteľnosť nevídané dôsledky na to, ako žijeme. Má to obrovské dôsledky na to, ako hospodárime s naším časom, talentom, či ako si vážime náš samotný život.
Keď sa navzájom povzbudzujeme k učeníctvu, ktoré nás niečo stojí, posilňujme svoju dôveru v Boží zámer s dejinami a naše miesto v ňom.
Kresťania to kedysi vedeli
Stručná lekcia z dejín cirkvi nám to môže lepšie ilustrovať. V deň nanebovstúpenia Ježiš hovorí svojim učeníkom, aby čakali na „splnenie Otcovho prísľubu” ešte predtým, než budú poslaní činiť viac učeníkov. Ježiš im vysvetľuje, že keď „na vás zostúpi Svätý Duch, vy dostanete jeho moc a budete mi svedkami v Jeruzaleme, v celom Judsku i Samárii, až po kraj zeme.“ (Sk 1:4, 8)
Duch prišiel a cirkev rástla. Aj napriek tomu, že sa názory odborníkov na mieru šírenia kresťanstva líšia, aj tí najopatrnejší tvrdia, že v roku 150 bolo už 40 000 učeníkov, v roku 200 cez 200 000 a v roku 300 viac ako 6 miliónov. Bol to Duch, ktorý vzbudil učeníkov, ktorí pripravovali ďalších učeníkov. Niektorí z nich cestovali až po „kraj zeme”, čím urýchľovali rast cirkvi v nasledujúcich rokoch. V roku 1900 cirkev prekročila hranicu 600 miliónov veriacich, čo predstavovalo takmer 35% svetovej populácie. Mnoho ľudí bolo presvedčenýcz, že 20. storočie bude „storočím kresťanstva”, alebo „zlatým vekom kresťanského sveta.”
Šírenie kresťanstva malo samozrejme svoje vrcholy a pády. V stredoveku sa kresťanstvo na mape dramaticky zmenšilo kvôli výpadom Islamu. V roku 500 tvorilo kresťanstvo asi pätinu svetovej populácie a jeho demografický stred sa nachádzal vo východnej časti Stredozemia. V roku 1500 to však bolo o približne 2 percentá menej ako pred 1000 rokmi. Centrom kresťanstva sa stala Európa, pričom takmer 92% všetkých kresťanov žilo práve tu. Je to pozoruhodné číslo, ktoré sa nikdy v histórii nezopakovalo. S nastupujúcou modernou históriou západného sveta sa začalo hovoriť o nevyhnutnej sekularizácii. Niektorí dokonca tvrdili, že to znamená smrť Boha.
Boh však rozhodne nebol mŕtvy, práve naopak. Ježiš povedal Petrovi v Mt 16:18, že cirkev je nezničiteľná, nikdy nezanikne (povedal, že ani brány pekla ju nepremôžu). Samozrejme, viera ľudí v západnej Európe upadala, no Boh aj napriek tomu pracoval a nadprirodzeným spôsobom zachraňoval a posväcoval svoj ľud v mnohých iných častiach sveta.
Na vrchole novodobého misijného hnutia v roku 1900 bola cirkev sedemkrát väčšia ako v roku 1500. 20. storočie sa však nestalo „storočím kresťanstva”, určite nie na Západe, kde sa toto očakávanie živilo. Dve svetové vojny, obrovský nárast obyvateľstva, úpadok oddanosti kresťanstvu v mnohých častiach Európy, a nárast islamu v Ázii a Afrike znamenal, že kresťanstvo v 20. storočí prišlo o 1% svetovej populácie. Na severnej pologuli to bol pád z 82% na 41% populácie. Ako je možné, že to bolo iba 1% celkovo? Pretože v oblastiach ostatných „dvoch tretín sveta“ tieto čísla rapídne rástli. Z 99 miliónov v roku 1900 (18% populácie) na takmer 1,2 miliardy v roku 2000 (59% populácie). 20. storočie sa teda skutočne stalo storočím kresťanstva no nie tam, kde sa to očakávalo. 21. storočie sa tak stáva skvelou príležitosťou na medzi-kultúrne učeníctvo.
Poslušnosť začína v malom
Pridajme sa k tomu, čo Duch už koná. Rozšírme svoje obzory v oblasti Božej misie a pozerajme na svetové dejiny očami viery, ako to povedal Ján Kalvín. Napĺňajme Veľké poverenie doma, aj v zahraničí. Do zahraničnej misie sa môžeš zapojiť aj napriek tomu, že ti chýbajú peniaze. Národy prichádzajú ku nám. Ohlasovať evanjelium medzi utečencami môžeme aj tam, kde žijeme. Zapojme sa do domácej misie v miestnych zboroch, modlime sa za stratených ľudí, kdekoľvek sa nachádzajú.
Kristus nám zasľúbil svoju prítomnosť až po koniec vekov. Žiada si od nás, aby sme neboli nečinní, ale pripravali sa na jeho druhý príchod tým, že budeme evanjelizovať, krstiť, učeníkovať a milovať a takýmto spôsobom sa stali súčasťou dejín spásy.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
