„A hľa, tu je ktosi väčší ako Jonáš! . . . A hľa, tu je ktosi väčší ako Šalamún!“ (Mt 12:41-42).
Pre Ježišových poslucháčov, a teda aj pre nás, Jonáš a Šalamún existujú v rámci príbehu. Títo muži sú neoddeliteľní od svojich cieľov, konfliktov a rozuzlení svojich príbehov. Keď Ježiš hovorí, že prišlo niečo väčšie ako títo muži, znamená to zároveň, že prišiel aj príbeh väčší ako ich. Pripomínajúc nám muža, ktorý bol tri dni v rybe, a muža, ktorého múdrosť viedla k tomu, že navrhol rozrezať dieťa na polovicu (1Krľ 3:16-28), Ježiš tvrdí, že jeho príbeh bude lepší!
Ježišov príbeh je najväčší, aký bol kedy vyrozprávaný, predovšetkým preto, že má večné dôsledky pre náš skutočný život: jeho život, smrť a vzkriesenie priniesli večné vykúpenie pre tých, ktorí v neho veria (Jn 3:16). Príbeh každého z nás bude nakoniec podriadený Kristovmu príbehu.
Ježišov príbeh je tiež literárnym majstrovským dielom, väčším než ktorýkoľvek iný. Aby som to ukázal, vyzdvihnem dve dvojice literárneho napätia a ukážem, ako Kristov príbeh vyvažuje tieto napätia viac než ktorýkoľvek iný príbeh.
1. Tragédia verzus komédia
Pod pojmom „tragédia“ vo všeobecnosti rozumieme „vážna“ a „pochmúrna“. Jedným z kľúčových ukazovateľov tragédie je smrť hlavnej postavy na vrchole príbehu.
Pod pojmom „komédia“ vo všeobecnosti rozumieme „ľahkovážna“ a „triviálna“. Viac ako humor je kľúčovým ukazovateľom komédie šťastný, spásonosný koniec – zvyčajne svadba.
Jedným z literárnych diel, ktoré slúži ako príklad tohto literárneho napätia, je Rómeo a Júlia. Dej hry vyvoláva v čitateľoch presvedčenie, že ide o komédiu, keďže Rómeo dúfa, že sa ožení s Júliou. Zdá sa, že ich manželstvo prinesie veľké zmierenie medzi Montekovcami a Kapuletovcami. No nešťastných milencov, čaká krutý osud. Jedna vec vedie k druhej a Rómeo sa zabije v domnení, že Júlia je mŕtva. Júlia sa potom zabije, keď zistí, že Rómeo je skutočne mŕtvy. Očakávania sa rúcajú. Z komického sa stáva tragické. Zdá sa, že všetka nádej je stratená.
Nejaká krása v tom však zostala. Ich smrť prináša mier medzi bojujúce rodiny. Smrť Rómea a Júlie priniesla zmierenie – aké krásne obrazné pomenovanie! (Obaja milenci sú však stále mŕtvi, a tak tragické prevažuje nad komickým.)
Ale je tu príbeh väčší ako Rómeo a Júlia. Ježišov príbeh tiež prevracia očakávania – Spasiteľ sveta visí na kríži, jeho učeníci utekajú a zapierajú ho, rímski vojaci sa mu vysmievajú. Zdalo sa, že všetka nádej je stratená.
Ale aj v tých temných chvíľach bola veľká krása. Ježišova smrť zaplatila za naše hriechy. Jeho smrť znamenala zmierenie s Bohom – ukončenie sporu, ktorý sa tiahol späť až do Edenu. V celej literatúre neexistuje silnejší obraz ako náš Spasiteľ visiaci na kríži – jeho smrť pre nás znamenala život.
Kristov príbeh však obsahuje ešte viac: vstal z mŕtvych, vystúpil do neba a teraz sedí po Božej pravici. My žijeme v tomto príbehu – nedočkavo čakáme na záverečnú scénu – čakáme na svadbu, ktorá nás s ním navždy spojí (Zj 19:6-10). Komické prevažuje nad tragickým!
2. Vysoký verzus nízky štýl
Vysoký štýl (vznešenosť) je pre tragédiu taký istý ako nízky štýl (pokora) pre komédiu. Sú to synonymá a uvádzam ich ako samostatné literárne napätie, aby som zdôraznil ďalší umelecký úspech v Ježišovom príbehu, ktorý nemá v celej literatúre obdobu.
Vysokému štýlu sa v minulosti venovala najväčšia kritická pozornosť – aj v súčasnosti sa literárny svet delí na dve triedy: literárnu fikciu (spojenú s vysokým štýlom) a žánrovú fikciu (spojenú s nízkym štýlom). Niektoré z najlepších príbehov sa takými stali vďaka tomu, že prekročili tieto kategórie a našli spôsob, ako využiť oba štýly naraz.
Jedným z takýchto klasických diel je Prelúdium Williama Wordswortha (1770 – 1850) – autobiografické, epické, hoci nie vonkajšie dobrodružstvo ako Odysea, ale vnútorné dobrodružstvo. Forma tejto básne bola v tom čase v najvyššom možnom štýle: blankvers. Jazyk, ktorý sa v nej používal, bol však najnižším možným štýlom: každodenná reč.
Marcel Proust (1871 – 1922) nadviazal na túto niť. Aj on písal o všednostiach každodenného života (nízky štýl) v autobiografickom románe (vysoká forma). Proust je známy tým, že píše neuveriteľne vysokým štýlom – kvetnatou prózou so zložitými, rozvláčnymi vetami. Jeho úspech sa považoval za nedosiahnuteľný – až donedávna.
Karl Ove Knausgård (1968-) vstúpil do tejto bohatej tradície, ktorá prekonala priepasť medzi vysokým a nízkym štýlom, vydaním svojho šesťzväzkového autobiografického románu, ktorý bol vyhlásený za „možno najvýznamnejší literárny počin našej doby“. Jeho dielo sa od Proustovho líši tým, že píše nízkym štýlom. Jeho vety sú krátke a úderné, píše hrubo a vulgárne a občas sa číta skôr ako výpovedná kniha než ako literárne dielo.
A predsa Knausgårdove úvahy o moci, láske, písaní, pamäti a rodine patria k najväčším a najpálčivejším v celej literárnej histórii. A tak jeho dielo podľa môjho názoru stojí v rámci tejto literárnej tradície vysoko, pretože využíva nízky štýl na dosiahnutie vysokého cieľa – čo je oveľa ťažšie ako použiť vysoký štýl na dosiahnutie nízkeho cieľa.
Existuje však aj príbeh väčší ako Knausgårdov. Vypočujte si, čo o Ježišovom príbehu povedal literárny vedec 20. storočia Erich Auerbach, ktorý nebol samozvaným kresťanom, vo svojom slávnom diele Mimesis:
Najdojímavejší príbeh zo všetkých [v Písme] bolo umučenie. To, že s Kráľom kráľov zaobchádzali ako s nízkym zločincom, že sa mu vysmievali, opľuli ho, zbičovali a pribili na kríž – tento príbeh sotva ovládne vedomie ľudí, úplne zničí estetiku oddeľovania štýlov; zrodí nový vznešený štýl, ktorý nepohŕda každodenným životom. . . . Alebo… nízky štýl… ktorý teraz siaha ďaleko za svoju pôvodnú oblasť a zasahuje do najhlbšieho a najvyššieho, do vznešeného a večného. (72)
Aj neveriaci vidia, že Ježišov príbeh majstrovsky prekonáva literárne rozdelenie medzi vysokým a nízkym štýlom. Kým iné veľké príbehy žiaria jasne ako slnko, Ježišov príbeh je „svetlo z neba, jasnejšie ako slnko“ (Sk 26:13).
Preto, kresťan, čítaj jeho príbeh – znova a znova. Ale viac než to, ver v neho. Uctievaj ho a teš sa z neho navždy!
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
