Cirkev a služba

O štedrých prejavoch cti

Dvaja vyššie postavení členovia zboru sa rozprávali s jedným mladíkom. Ben mal čoskoro doštudovať teológiu a hľadal si prácu ako kazateľ. „Radi ťa tu privítame,“ vraveli mu. „Hľadáme nového kazateľa a máme dojem, že ty si človek, akého potrebujeme.“ Benovi ich záujem lichotil. Manželka Charis ho povzbudila, aby sa popýtal na bývanie aj platové podmienky. „Ále, takými vecami sa nemusíš zaoberať!“ uisťovali ho a chlácholivo ťapkali po pleci. „To poriešime. S tými praktickými vecami si poradíme neskôr. Môžeš nám dôverovať.“

A tak im dôveroval. Bolo by však bývalo lepšie, aby tak neurobil. Ich uistenie nebolo hodné ani len vzduchu, ktorým sa ich chlácholivé slová rozliehali.


Grace Church nemá veľmi veľa peňazí ani členov. Pravdupovediac, uprednostnili by dobrovoľníckeho kazateľa, prípadne kazateľa na čiastočnom dôchodku, ktorý už nemusí živiť rodinu. Keď však prišiel nový kazateľ, zaviazali sa ho štedro podporovať a niesť na modlitbách. Prenajali mu radový dom podobný obydliam, v ktorých bývala väčšina zboru, a odmenili ho sumou zodpovedajúcou platu skúseného učiteľa v miestnej škole. Kazateľ, ktorý ich o nič z toho nepožiadal, úprimne žasol nad ich štedrosťou. Až do špiku kostí vedel a cítil, že tomu, aby mali verného kazateľa, prikladajú veľký význam.


„Starší, ktorí svoju službu konajú dobre, sú hodní dvojnásobnej odmeny; najmä tí, čo sa usilovne venujú slovu a vyučovaniu. Veď Písmo hovorí: Mlátiacemu volovi nedávaj náhubok (citát zo starého zákona v Dt 25:4) a Hoden je pracovník svojej mzdy (citát od Ježiša z  Lk 10:7).“ 1. Timotejovi 5:17-18

„Starších, ktorí boli dobrými predstavenými, najmä tých, čo sa unúvajú v kázaní a vyučovaní, treba považovať za hodných dvojitej cti, lebo Písmo hovorí: Nezaviažeš ústa volovi, keď mláti! a: Hodný je robotník svojej mzdy.        1. Timoteovi 5:17-18


Azda najkľúčovejšie slovo, ktorým Nová zmluva opisuje spôsob, akým by sme mali pristupovať k svojmu kazateľovi, je „česť.“ Mali by sme si ho ctiť: máme mu všetkými možnými spôsobmi preukazovať, že si ho vážime za to, kým je a čo pre nás robí. Je hodný „dvojitej cti“ – teda zdôraznenej, nefalšovanej cti. Zaslúži si, aby sme si ho vážili. A to minimálne zo štyroch dôvodov.

1. Svojich kazateľov si máme vážiť, pretože nám slúžia kázaním a vyučovaním evanjelia Pána Ježiša. 
Práve vodcovia, ktorí sa venujú, ba doslova „unúvajú“ v „kázaní a vyučovaní,“ sú hodní tejto dvojitej cti. Sú ako voly, ktoré sa namáhajú, aby vymlátili zožaté obilie (citát z Dt 25:4) a zaslúžia si svoju plácu. Je to náročná práca, ale posolstvo, ktoré nám predkladajú týždeň čo týždeň, je Slovom nevyčísliteľnej hodnoty a nesmierne cenným pokladom. Sme im veľmi vďační, že sa mu usilovne venujú v modlitbe a štúdiu, aby nám ho mohli podať spolu s premysleným vysvetlením, pastoračným porozumením a naliehavým nabádaním. Samozrejme, ak sa Slovu nevenujú usilovne a ak je ich kázanie a vyučovanie plytké výsledkom lenivosti či nesprávnych priorít, nebudeme si ich ctiť rovnako – spomínaná česť je ako minca, ktorá má aj druhú stranu.

2. Vážime si ich pre hĺbku ich pastoračnej starostlivosti a vnímavosť, s ktorou sa o nás starajú.
Pavol píše kresťanom v Tesalonikách: „Prosíme vás, bratia, aby ste si vážili tých, čo s námahou pôsobia medzi vami, sú vašimi predstavenými v Pánovi a napomínajú vás. Nadovšetko si ich vážte a milujte pre ich dielo. Nažívajte medzi sebou v pokoji“ (1Tes 5:12-13). Všimnite si opäť zmienku o námahe; lenivého kazateľa si nectíme! Všimnite si však aj „starostlivosť“ kazateľov; v rámci nej nás napomínajú a v prípade potreby varujú, karhajú či povzbudzujú a venujú sa nám individuálne s vnímavosťou, ktorá môže vychádzať jedine z toho, že nás dobre poznajú. Aj to je namáhavá práca, ktorá ich emočne aj vzťahovo vyčerpáva. Aké krásne a vzácne je však mať kazateľa, ktorý sa na to pre nás podujme! Mali by sme si ho za jeho starostlivosť veľmi vážiť.

3. Vážime si ich pre obety, ktoré prinášajú.
Pavol píše o skvelom kresťanskom pracovníkovi Epafroditovi: „Prijmite ho teda v Pánovi s veľkou radosťou a vážte si takých ľudí. Lebo on sa pre Kristovo dielo priblížil až k smrti: aj svoj život vystavil nebezpečenstvu, aby doplnil, čo chýbalo vašej službe voči mne“ (Flp 2:29-31). Akékoľvek už boli okolnosti, ktoré Epafroditovi tak veľmi sťažili život, očividne bol človekom, ktorý zaplatil za to, aby mohol slúžiť Ježišovi v práci evanjelia. Neplatí to pre všetkých kazateľov. Ako vtedy, tak aj dnes si niektorí myslia,  „že zbožnosť je prostriedok zisku“ (1Tim 6:5), ba dokonca sa možno usilujú o „mrzký zisk“ prostredníctvom moci, ktorá ide ruka v ruke s povolaním do služby kazateľa (1Pt 5:2). Dá sa túžiť po „striebre, zlate či odeve“, ku ktorým sa môže kazateľ dostať (Sk 20:33). V niektorých kultúrach môže platiť, že stať sa vodcom v cirkvi znamená žiť pohodlnejší život, zatiaľ čo v iných na to nie je veľmi priestor, no kazateľ sa tak či tak môže oddať túžbe po zisku. Takíto muži si nezaslúžia našu úctu, no muži, ktorí sa obetujú pre evanjelium, veru áno. Keď Pavol opisuje Korinťanom svoje právo na podporu zo strany ľudí, ktorým prináša evanjelium, stále trvá na tom, že „všetko znášame“ – teda akúkoľvek obetu – „aby sme Kristovmu evanjeliu nestavali nijakú prekážku“ (1Kor 9:12). Paradoxne by sme si mali najviac vážiť práve kazateľov, ktorí nestoja o česť, ani ju neočakávajú.

4. Máme si ich vážiť, pretože svet si ich vážiť nebude. 
Podľa vzoru sedemdesiatich dvoch učeníkov vyslaných v Lukášovi 10 sú kazatelia vyslaní „ako baránkovia medzi vlkmi“ (Lk 10:3). Mnoho ľudí neprijme ich posolstvo; budú ich vítať len ľudia so srdcami obmäkčenými pre posolstvo o kráľovstve (Lk 10:1-12). Keď v mnohých krajinách zavládol čas prenasledovania, kazatelia boli prví, ktorí si „zlízli“ bitku od polície či väzenie. Ani v miernejších kultúrach, kde nepanuje až také násilné prenasledovanie, si ľudia nebudú vážiť prácu kazateľa. Niektorí kazatelia sa rozhodli zanechať prácu, ktorá si v očiach sveta zaslúži všetku česť. Keď boli lekármi, právnikmi či vysokopostavenými manažérmi, dostávalo sa im úcty; keď sa ich teraz niekto na večierku spýta, čím sa živia, ich odpoveď v ľuďoch vyvoláva nutkanie obzerať sa po miestnosti a zisťovať, či tam nie je niekto zaujímavejší. A to bolí. Ak svojmu kazateľovi nepreukážeme úctu my, neurobí to nikto iný.

Praktická česť

Česť sa pretavuje do praktickej podpory. Sekulárni zamestnávatelia preukazujú česť jednoduchými a praktickými spôsobmi – platom, bývaním, benefitmi, autom, a tak ďalej. Takýmto spôsobom človek vie, aký cenný je pre svojho zamestnávateľa. Aj keby mi zamestnávateľ každý deň rozprával, ako si váži mňa aj moju prácu, neuverím mu, ak mi pri tom platí len úbohú almužnu a umiestni ma do tmavej a plesnivej kancelárie.

A tu narážame na paradox. Ak sa kazatelia budú domáhať svojich práv, usilovať sa o dobrú plácu aj podmienky a trvať na tom, aby sa im dostalo patričnej úcty, je múdrejšie zachovať sa opatrne a nedať im okamžite všetko, čo žiadajú. Ak to však nebudú robiť – ak budú podľa Pavlovho vzoru „všetko znášať,“ aby nám priniesli Kristovo evanjelium – mali by sme chcieť urobiť všetko preto, aby sme im štedro preukázali česť. Chceme im zreteľne a jednoznačne vyjadriť, že si ich ceníme. Je hanba, keď sme voči takýmto kazateľom skúpi.

V praxi to znamená veľmi jasne pomenovať, akú finančnú podporu vieme poskytnúť. Znamená to vykašľať sa na vágne uistenia a ísť cestou právnej zmluvy a zreteľného a jednoznačného záväzku, ktoré nám pomôžu vyvarovať sa situácii, v ktorej ich porušíme, alebo v ktorej si ich jedna alebo druhá strana vysvetlí inak, ako boli mienené. Nedávno som počul smutný príbeh o zbore, ktorý svojho nového kazateľa v tejto otázke vrelo chlácholil, no v skutočnosti mu celých šesť mesiacov neposkytol nijakú finančnú podporu.

Budeme si musieť dôkladne premyslieť, aký plat je pre kazateľa vhodný. Nie je to ľahká úloha a závery sa budú líšiť v závislosti od zloženia zboru. Možno by sme v tomto prípade mohli použiť princíp, o ktorom Pavol píše v 2. Korinťanom 8, keď hovorí o zborovom dávaní a prijímaní. Nie, vraví, nejde o to, aby iní boli nechutne bohatí a vám sa finančne priťažilo, ale o „rovnosť“ (2Kor 8:13). Predpokladám, že nehovorí o matematicky presnej rovnosti, pretože to by bolo vzhľadom na rôzne finančné okolnosti členov zboru nemožné, ale o takej rovnosti, ktorá uznáva hodnotu a úroveň práce odvedenej kazateľom. Viem o jednom zbore, ktorý sa snaží udržať platové ohodnotenie kazateľa na úrovni riaditeľa miestnej základnej školy; v ich kontexte mi to pripadá ako rozumné pravidlo. Akokoľvek sa už rozhodneme, je dôležité, aby úroveň našej finančnej podpory odrážala to, ako si vážime ich prácu.

Česť takisto znamená dôkladne zvážiť bývanie. Buď budeme kazateľovi poskytovať dostatočný plat na to, aby si mohol prenajať alebo investovať do vlastného bývania, alebo mu budeme bývanie sami poskytovať. Na niektorých miestach je bývanie také drahé (a to kúpa aj prenájom), že ak chceme, aby kazateľ žil medzi ľuďmi, ktorým má slúžiť, budeme mu musieť bývanie zabezpečiť (alternatívou je, že mu budeme platiť mastný plat!). V tom prípade sa musíme o nehnuteľnosť starať. Počul som o inom hanebnom prípade, keď zbor odmietal vymeniť koberec v takom nechutnom a dezolátnom stave, na aký by nepristal žiaden člen zboru. Niektoré cirkvi či denominácie sa o služobné domy starajú výborne; iné šetria každý jeden cent spôsobom, ktorý kazateľovi kričí do tváre: „Možno hovoríme, že si ťa vážime, no v skutočnosti to tak nie je.“ Vyvarujme sa tomu.

Praktické prejavy cti zahŕňajú aj zreteľnú a férovú dohodu o tom, ako sa preplácajú služobné náklady. Ak sa služobný domov využíva na zborové stretnutia či pastoračnú prácu, je vhodné zaplatiť štedrý podiel z účtov za elektrinu, plyn a telefón. Ak kazateľ na svoju prácu potrebuje auto, ktoré by za iných okolností nepotreboval, je vhodné poskytnúť mu ho alebo mu štedro prispievať na cestovné náklady (nielen palivo, ale aj amortizáciu či servis).

Zamestnávateľ, ktorý si skutočne cení pracovníka, sa uistí, že sa bude zodpovedne budovať jeho dôchodkový fond. Mali by sme sa uistiť, že kazateľ každoročne dokáže vybudovať dostatočný dôchodkový fond na to, aby bol vo vysokom veku zaopatrený.

Popri tom všetkom nesmieme spustiť z očí dôvod, pre ktorý to všetko robíme: pracovník si zaslúži svoju plácu. Je hanebné a skúpe týmito spôsobmi neposkytnúť praktické prejavy cti. Jakub varuje nespravodlivých zamestnávateľov, že „mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám zožali polia, kričí, a krik žencov došiel k ušiam Pána zástupov“ (Jk 5:1-6). Niekedy rozmýšľam, či by sa tento verš nedal vztiahnuť aj na niektoré zbory. Prinajmenšom nás vedie k vážnemu zamysleniu.

Naopak, je krásne – a sám som to často zažíval – keď zbory s radosťou a ochotou ocenia hodnotu práce svojho kazateľa a túto hodnotu pretavia do premyslených a praktických prejavov cti. Takýto kazateľ je obklopený viditeľnými, praktickými a silnými znameniami toho, že si vážime jeho aj jeho pastoračné vedenie. Táto česť môže byť presne to, čo ho každé ráno motivuje vstať z postele a vytrvať vo vernej službe kazateľa.

Modlitba:

Otče náš, ďakujem, že Duchom Pána Ježiša,
ktorý si sám odoprel radosť, si nám dal toľkých kazateľov,
ktorí sa rozdávajú a ochotne prinášajú obety.
Chcem sa modliť za každého jedného z nich, aby v tom,
ako kráčajú v stopách Pána Ježiša a s námahou sa venujú modlitbe, Božiemu slovu aj pastoračnej starostlivosti,
bolo oslávené Tvoje meno.
Prosím, daj, aby sme im ako zbor aj ako jednotlivci
z celého srdca preukazovali česť, ktorá im prináleží.
V mene Ježiša Krista, Amen.

Christopher Ash

je kazateľom, učiteľom a spisovateľom. Do roku 2015 slúžil ako riaditeľ Proclamation Trust’s Cornhill Training Course v Londýne. Jeho hlavným autorským projektom je čítanie, zvestovanie a modlitby Žalmov. V roku 2015 bol hlavným rečníkom na konferencii Máme čo zvestovať. Jeho prednášky z konferencie si môžete vypočuť TU.