Poznámka redaktora: Článok patrí do série Päť dôvodov, prečo neučeníkujeme.
V posledných troch príspevkoch som naznačil štyri dôvody, prečo neučeníkujeme, napriek tomu, že Kristus nám prikázal opak.
Piaty a posledný dôvod, prečo neučeníkujeme, prebublával pod všetkým, čo som doteraz napísal: naše zbory sa príliš často hanbia za evanjelium, a preto evanjelium predpokladajú.
Nie je to tak dávno, čo som bol pozvaný prednášať do jedného zboru neďaleko Londýna. Počet veriacich klesal, a tak sa zbor výrazne usiloval prilákať mladých ľudí. Pridali ďalšie bohoslužby vo vhodnejšom čase, pozývali hosťujúcich rečníkov z celej krajiny, míňali peniaze na marketing a zaplatili chválospevovú kapelu, ktorá prišla zo vzdialenosti 150 km.
Rozprával som sa s jedným príjemným členom zboru o dôvodoch ich slabnúcej návštevnosti. „Možno je to citlivá otázka,“ povedal som, „ale ako sa darí hlásaniu evanjelia?“ Jeho odpoveď bola sprevádzaná súhlasným a mierne rozpačitým úsmevom. „Nuž,“ povedal, „musíme dať ľuďom to, čo chcú.“
Pripomenul mi slová Martina Lloyda-Jonesa: „Ak nemôžeme hlásať zboru plnému [evanjelia], nech zostane prázdny.“ Prečo? Pretože zbor, ktorý je plný metodikou, marketingom alebo hudbou, nie je zborom, ktorý je plný učeníkov.
Je pravda, že tieto veci môžu priniesť krátkodobý, početný nárast. Ale ako píše Mark Dever: „Rast, o ktorom sa v Novej zmluve hovorí, ku ktorému sa v Novej zmluve nabáda a za ktorý sa v Novej zmluve modlia, nie je len číselný rast. Ak je váš zbor teraz plnší ľudí ako pred niekoľkými rokmi, znamená to, že váš zbor je zdravý? Nie nevyhnutne“ (Zdravá cirkev: 9 znakov zdravého cirkevného zboru).
„Rast“ bez pravidelného a verného vyučovania evanjelia je rastom bez hĺbky. Široký ako oceán a hlboký ako kaluž. Ak chceme hĺbku aj šírku, nič nenahradí evanjeliom nasýtené kázanie a rozhovor.
A ešte jedna poznámka na záver. Existuje nebezpečenstvo, že dokonca aj zbory, ktoré o sebe tvrdia, že sú „zamerané na evanjelium“ držia evanjelium tak blízko srdca, tak blízko stredu, že je vlastne skryté.
Môžeme spomínať Ježiša, spomínať „evanjelium“ a citovať Božie slovo. Ale možno sa nikdy nedostaneme tak ďaleko, aby sme si skutočne pripomenuli, kto je Ježiš, čo urobil a čo to pre nás znamená. Osudným sa nám môže stať, že namiesto skutočného ohlasovania evanjelia ho budeme len predpokladať.
Dúfam, že sa to zdá len mne, ale opakovane som to videl v zboroch, ktoré sa označujú za biblické a evanjelikálne. Na nedávnej dovolenke vo Walese som mal tú česť pripojiť sa k malej skupine veriacich schúlených vo veľkom a bohato zdobenom kongregačnom zbore. Privítanie bolo srdečné a takmer ospravedlňujúce: „Obávam sa, že v dnešnej dobe nemáme veľa mladých ľudí.“ Pastor kázal z 1. Timotejovi 3 o zradnosti bohatstva. To, čo bolo povedané, bolo verné. Ale, ach, čo zostalo nevypovedané.
D. A. Carson v knihe Basics ofr Belivers (Základy pre veriacich) uvádza tento múdry postreh:
V pomerne veľkej časti západného evanjelikalizmu je znepokojujúca tendencia zameriavať sa na perifériu. [Môj] kolega… Dr. Paul Hiebert… pochádza z mennonitského rodu a analyzuje svoje dedičstvo spôsobom, o ktorom by sám uznal, že je to trochu zjednodušená karikatúra, ale napriek tomu užitočná. Jedna generácia mennonitov verila evanjeliu a rovnako sa domnievala, že z neho vyplývajú určité sociálne, ekonomické a politické záväzky. Ďalšia generácia predpokladala evanjelium, ale stotožnila sa so záväzkami. Nasledujúca generácia zaprela evanjelium: „záväzky“ sa stali všetkým. Ak túto schému použijeme pre evanjelikalizmus, vzniká podozrenie, že veľká časť hnutia sa nachádza v druhom stupni, pričom niektorí smerujú k tretiemu stupňu.
Toto nie je nenápadná výzva k… evanjeliu bez sociálnych dôsledkov. Múdro si opakovane čítame správy o evanjelikálnom prebudení v Anglicku a Veľkom prebudení v Amerike a o mimoriadnych službe Howella Harrisa, Georgea Whitefielda, bratov Wesleyovcov a ďalších. Oprávnene si pripomíname, ako pod Božou záštitou ich konvertiti viedli boje za zrušenie otroctva, reformu trestného zákonníka, založenie odborov, transformáciu väzníc a oslobodenie detí od služby v baniach. Celá spoločnosť sa zmenila, pretože obrátení muži a ženy videli, že život treba žiť pod Božou autoritou a spôsobom, ktorý sa mu páči.
Ale prakticky bez výnimky títo muži a ženy kládli na prvé miesto evanjelium. Zjavovali ho, hlásali ho, pestovali čítanie a vykladanie Biblie, ktoré bolo zamerané na Krista a evanjelium, a z tohto základu sa presúvali do širších spoločenských tém. Skrátka, evanjelium bolo pre nich na prvom mieste, a to aj v ich vlastných ašpiráciách. Ak túto prioritu nevidíme, znamená to, že nie sme viac ako jednu generáciu od popierania evanjelia. (26-28, moje zvýraznenie)
Ak je Carsonov postreh pravdivý, máme zodpovednosť nielen voči nášmu súčasnému zboru, ale aj voči budúcim zborom.
V 19. storočí kazateľ Charles Spurgeon identifikoval podobný problém:
Verím, že tie kázne, ktoré sú najplnšie Krista, majú najväčšiu šancu byť požehnané obrátením poslucháčov. Nech sú vaše kázne plné Krista, od začiatku do konca preplnené evanjeliom. Pokiaľ ide o mňa, bratia, nemôžem kázať nič iné ako Krista a jeho kríž, pretože nič iné nepoznám a už dávno som sa rozhodol, podobne ako apoštol Pavol, nepoznať nič iné okrem Ježiša Krista a toho ukrižovaného.
Ľudia sa ma často pýtajú: „V čom je tajomstvo tvojho úspechu?“ Vždy odpovedám, že nemám žiadne iné tajomstvo, iba toto, že som kázal evanjelium, – nie o evanjeliu, ale evanjelium… (The Soul Winner, str. 35, moje zvýraznenie)
Bratia a sestry, pri našom učeníkovaní – či už z kazateľnice, alebo v každodennom rozhovore – iba predpokladáme evanjelium? Hovoríme o evanjeliu bez toho, aby sme v skutočnosti vysvetlili, čo je to evanjelium? Nehanbíme sa zaň?
Hlboké a široké učeníctvo, po ktorom v našich zboroch túžime, príde len vtedy, keď prestaneme evanjelium predpokladať a budeme ho skutočne ohlasovať.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
