V októbri 1987 spadla 18-mesačná Jessica McClure z výšky 6,7 metra do 20cm širokej opustenej vodovodnej rúry, kde bola tri dni. Jedna noha, zvláštne zaseknutá nad jej hlavou, bola to jediné, čo jej bránilo spadnúť ďalej. Na tom mieste, kde sa Jessica zastavila, sa potrubie výrazne rozširovalo; hrozil jej pád z 20 metrov. Na jej záchranu boli potrebné tisíce robotníkov a vŕtanie cez takmer nepreniknuteľnú skalu. Niet divu, že sa táto udalosť považuje za jednu z najväčších záchran všetkých čias.
Rovnaká vytrvalosť, obetavosť a súcit, ktoré prejavili títo záchranári, sú zobrazené v jednom z biblických podobenstiev. V Lukášovi 15 pastier opúšťa 99 oviec, aby hľadal jedinú nezvestnú. Toto nám predstavuje mimoriadne Božie srdce pre záchranu stratených mužov a žien.
Ježiš kladie rečnícku otázku: Aký pastier by nechal zomrieť stratenú ovečku? Odpoveď nám nemusí byť jasná, keďže väčšina z nás pastierstvo nepozná. Mohli by sme si myslieť, že pastier je na tom stále dobre — stratil iba jednu ovcu! Ale to by bolo nemysliteľné, rovnako ako by pre nás malo byť nemysliteľné ignorovanie stratených.
Je pre mňa príliš ľahké zanedbávať oslovovanie stratených. A to vyvoláva niekoľko nepríjemných otázok. Prečo sa o stratených často staráme menej ako Boh? Prečo je niečo také ústredné v Ježišovom poslaní často odsúvané nabok? Lukáš 15 nám ukazuje tri dôvody, prečo je pre nás evanjelizácia, ktorú Ježiš robil tak dobre, taká ťažká.
1. Nevidíme nebezpečenstvo.
Pastier, ktorý predstavuje Krista, vie, že stratená ovca je mŕtva ovca. Preto za ňou bez rozmýšľania ide. Ovca je ľahkou korisťou pre levy, medvede či vlky. Jej obrana je žalostná; je úplne bezmocná. A hádajte čo? Neveriaci sú bezmocní ako ovce. Aj oni sú vo veľkom nebezpečenstve, bez možnosti zachrániť sa. Všetci sme bez Krista spravodlivo odsúdení na zánik.
Nebezpečenstvo, ktoré číha na stratených, je oveľa horšie ako čokoľvek, čo si vieme predstaviť. Večný trest je nevyhnutným výsledkom Božej svätej spravodlivosti. Možno na to nechceme myslieť, ale Kristova láska nás núti mať na pamäti súd, ktorý si zaslúžime. Ak vidíme to, čo vidí on, podnieti nás to osloviť ľudí okolo nás jeho súcitnou láskou.
2. Nevidíme hodnotu.
Ďalšia vec, ktorú pastier urobí, je šokujúca. Nechá 99 oviec, aby išiel za jednou. Pretože si váži každú ovečku, jeho stratenej ovečke venuje osobitnú pozornosť a starostlivosť. Podobne si náš veľký pastier váži ľudí stvorených na jeho obraz, dokonca aj neveriacich, ktorí sa proti nemu búria. Má nesmierny súcit so stratenými.
Farizeji, ktorí počuli Ježišovo posolstvo, si nevážili ľudí tak ako on, ani nezdieľali jeho túžbu budovať Božiu rodinu. V skutočnosti bojovali za to, aby sa ľudia nedostali do ich komunity, pričom uprednostňovali menší, elitný klub. Boli spokojní so svojou pohodlnou skupinou. Sme aj my spokojní? Alebo pamätáme na to, že Boh nás chce použiť na rozšírenie našej komunity a váži si susedov okolo nás natoľko, že za nimi ide?
3. Nevidíme radosť.
Predstavte si pastiera po dňoch hľadania. Nakoniec svoju stratenú ovečku nájde, uteká k nej, skontroluje ju, odstráni pár tŕňov a s radosťou si ju položí vysoko na plecia. Toto je Boh. Toto urobil. Zachránil nás, zdvihol nás vysoko na ramená a radostne sa vrátil.
Často nám chýba radosť z evanjelizácie. Zdá sa to ťažké, chaotické a trápne. Bojíme sa odmietnutia. Pochybujeme, že to vôbec bude fungovať. Ale hoci evanjelizácia môže byť desivá, na druhej strane je to obrovská radosť. Vskutku, nič na tomto svete neprináša väčšiu radosť ako vidieť niekoho, komu sú odpustené hriechy a je zachránený pred Božím hnevom.
Áno, bude to náročná práca. Áno, budeme prežívať obavy. Áno, bude to vyžadovať čas a obete. Čaká nás však nevýslovná radosť. Jedným z dôvodov, prečo nezdieľame evanjelium, je možno to, že túto radosť z toho, že vidíme zachránených hriešnikov, sme neokúsili veľmi často. Nevieme – alebo sme zabudli – aké to je. Ale Ježiš podstúpil kríž „pre radosť, ktorá sa mu ponúkala“ (Heb 12:2). Obetoval sa pre radosť a chce, aby sme robili to isté. Chce, aby sme zdieľali jeho súcit so stratenými – napodobňovali jeho vytrvalosť, obetavosť a súcit – aby sme sa mohli podieľať na hojnej radosti.
Predstavte si, ako sa záchranár tešil, keď vyšiel zo šachty a v náručí držal malú Jessicu. To je druh radosti, ktorý nás čaká, keď kráčame v stopách nášho dobrého Pastiera, ktorý prišiel hľadať a zachraňovať stratených.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
