Kresťanský život

“Progresívne” kresťanstvo

– ešte plytšie ako evanjelikálna viera, ktorú som opustil

V Evanjeliu podľa Jána v kapitole 6 Ježišova tvrdá reč spôsobuje, že ho opúšťa veľké množstvo jeho nasledovníkov. Po tom ako odídu, sa Ježiš pýta tých učeníkov, ktorí pri ňom zostali: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6:67). Peter, o ktorom sa domnievam, že bol zlomený a zahanbený, keď videl koľkí z tých, ktorých poznal, opustili toho, ktorého on nazýva Pánom, prehovoril: „Pane, ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života a my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6:68-69).

Toto je aj môj príbeh. Bol som v koži oboch: tých, ktorí dezertovali, aj v koži Petra, ktorý nemohol odísť – bez ohľadu na to aké ťažké bolo zostať. Bol som #exvanjelikál, ktorý opustil vieru svojej mladosti a prešiel k „progresívnemu kresťanstvu.“ A potom som sa vrátil. Tu je môj #revanjelikálny príbeh.

Ako sa moja viera rozpadla

Kresťanská tradícia, v ktorej som vyrastal – napriek všetkým úžasným veciam, ktoré mi dala – nebola pripravená na generáciu detí s prístupom na vysokorýchlostný internet. Niežeby kritika Biblie, ktorú sme objavili online bola nová, ale pre zvedavých mládežníkov, ktorí vyrastali v evanjelikálnej bubline, bola teraz dostupná na dotyk končeka jedného prsta. Aj pre mňa. Odpovede cirkvi sa zdali byť plytké v porovnaní s oprávnenou kritikou, ktorá bola dostupná vo vyhľadávači Google, alebo v YouTube videu.

  • Čo s protirečeniami a vedeckými nepresnosťami v niektorých biblických príbehoch?
  • Čo s textami, kde Boh nariaďuje Izraelu, aby vyhubil svojich nepriateľov a deti svojich nepriateľov?
  • Ako by mohol milujúci Boh odsúdiť svoje milované stvorenie na večné trápenie? A čo všetky iné náboženstvá? Nehovoria všetky v podstate to isté?

Tieto otázky, okrem ďalších iných, začali ukrajovať z autority príbehov, ktoré mi ako dieťaťu boli podávané. Mal som otázky nielen o Biblii, ale aj o tom v akom súlade bola s politickou kultúrou mojej viery:

  • Prečo naše postupy zdanlivo znevýhodňovali obzvlášť chudobné a marginalizované komunity?
  • Prečo bolo v cirkvi bežné vidieť kresťanov ako degradujú imigrantov stvorených na Boží obraz, ktorí jednoducho hľadali lepší život v mojom texaskom meste?
  • Pri všetkej vážnosti akú má umelé prerušenie tehotenstva, nemali by sme sa starať aj o tých, ktorí trpia po narodení?

Nemohol som si pomôcť. Myslel som si, že to musí byť komplikovanejšie ako príbeh, ktorý mi rozprávali. Tak som napokon úplne opustil vieru. Nechcel som mať nič do činenia s Ježišom, ani s cirkvou.

Napodiv, bolo to v období zármutku – keď som sa dozvedel, že moja matka, od ktorej som sa odcudzil, zomrela – keď začal Boh znova vstupovať do môjho života. Ale moje evanjelikálne prostredie postrádalo pevnú teológiu utrpenia. Utrpeniu sa trebalo vyhnúť alebo ho potlačiť, nebolo nástrojom Božej premieňajúcej milosti v našich životoch.

Tento trojuholník otázok – o Písme, politike a utrpení – položil základy môjho skúmania progresívneho kresťanstva.

Dekonštrukcia bez rekonštrukcie

Čítal som knihy Roba Bella, Velvet Elvis a Love Wins. Čítal som Blue Like Jazz (pozn. v slovenskom preklade Smutný ako jazz) od Donalda Millera. Stále si pamätám odsek z Blue Like Jazz, ktorý ma otvoril svetu milosti, ktorý som predtým nezažil – ale tiež svetu oslobodenému od ortodoxnej vierouky. Ako fanúšik Michaela Gungora som začal počúvať jeho novo spustený podcast The Liturgists.

Názory, s ktorými som sa stretol, boli vzrušujúce. Vedu nemusíme kvôli Biblii odpisovať! Keď sa modlitba zdala byť ako hodená minca, mystika poskytla nový spôsob ako sa stretnúť s božským! Viera mohla byť inšpiráciou pre politiku, ktorá zahŕňala starostlivosť o marginalizované skupiny! A čo bolo najdôležitejšie, pri počúvaní príbehov dekonštrukcie Gungora a „Science Mike“ od McHargue, som počul svoj vlastný príbeh. Našiel som ľudí, ktorí rozumeli, aké to je rozložiť svoju vieru a znovu ju vybudovať od nuly.

Potom som však narazil na problém. Ako som neustále počúval a čítal, uvedomil som si, že nemám nástroje na prestavbu – a od týchto hlasov som nedostal žiadne. Každá viera, ktorej som sa držal, bola pekne rozobraná a pripravená na podrobné preskúmanie. Neexistoval však žiadny návod, ako dať veci späť dokopy. Pomáhať ľuďom dekonštruovať svoju vieru bez toho, aby sme im to znova pomohli dať dohromady, je lenivé, nezodpovedné, nebezpečné a izolujúce. Cieľom dekonštrukcie by mala byť väčšia vernosť voči Ježišovi, nie iba sebaobjavenie alebo prejavenie niečej cnosti.

The Liturgists sa na svojej ceste postupne stávali stále viac prepojení s progresívnou platformou politickej ľavice. Pripomínalo mi to súhlas konzervatívnych kresťanov s čímkoľvek, čo im republikánska strana povedala, aby verili. Po skončení volieb v roku 2016 som mal zvláštny zážitok. Zdieľal som obavy progresívcov o krajinu, ale tiež som ich videl používať rovnaké lakmusové testy, aké použili konzervatívni evanjelikáli mojej mladosti – avšak teraz stojac na druhej strane uličky. Teraz, ak ste sa držali historickej kresťanskej sexuálnej etiky, boli ste zaostalý fanatik. Ak ste považovali potrat za morálne zlý, boli ste proti ženám.

Progresívci sa stali rovnako fundamentalistickými ako fundamentalisti, ktorými pohŕdali. Teraz však neboli lakmusovým testom tradičné hodnoty, ale citlivosť na spoločenskú nespravodlivosť (anglicky wokeness). Ak ste neťahali za šnúru s progresívnou ortodoxiou, boli ste vyvrheľom. Heretikom.

„Progresívna“ značka, rovnaká povrchnosť

Počul som o nebezpečenstvách moralistického terapeutického deizmu (MTD) – americkom náboženstve, v ktorom Boh jednoducho chce, aby ste žili slušným životom, aby ste neboli smutní a on sa nebude vtierať do vášho života. Pôvodne som bežal k progresívnemu kresťanstvu, aby som vzdoroval tomuto druhu plytkej viery. Ale to, čo som našiel, bolo len to isté, iba s novou definíciou.

Uvedomelosť (pozn. z anglického wokeness; citlivosť na spoločenskú nespravodlivosť) bola novou morálkou. Terapia bola novou cestou ku šťastiu. Kultúra rušenia (pozn. z anglického cancel culture; snaha zabrániť ľuďom vyjadrovať sa na verejnosti proti progresivistickej ideológii, teda ich „zrušiť“) bola novou cirkevnou disciplínou. Neexistoval, podobne ako v MTD, žiadny osobný Boh, ktorý by na váš život kládol nároky akýmkoľvek zmysluplným spôsobom – čo bolo dosť pohodlné.  V tomto „progresívnom“ MTD, vyjadrené slovami Elizabeth Gilbertovej, zostáva jediná vec: „Boh prebýva v tebe ako ty.“ Neexistuje spôsob ako rozlišovať medzi nami a Bohom. V tejto paradigme my sme Boh.

Nie som proti uvedomelým (pozn. z anglického anti-woke) ani proti terapii. Systémová nespravodlivosť je skutočná a uvedomelosť (pozn. wokeness) nám prináša tak potrebný dialóg. Ako študent na vysokej škole som takmer dva roky chodil na terapie a myslím si, že to môže prospieť takmer každému.

Nie sú však adekvátnou náhradou za večnú lásku trojjediného Boha.

Mark Sayers popisuje progresívnu víziu sveta ako „kráľovstvo bez Kráľa.“ Chceme všetky Božie požehnania – bez toho, aby sme sa podrobili jeho milujúcej vláde a panstvu. Chceme pokrok – bez jeho prítomnosti. Chceme spravodlivosť – bez jeho ospravedlnenia. Chceme horizontálne dôsledky evanjelia pre spoločnosť – bez vertikálneho zmierenia hriešnikov s Bohom. Chceme, aby sa spoločnosť prispôsobila nášmu štandardu morálnej čistoty – bez Božieho štandardu osobnej svätosti.

Cesta späť k ortodoxnej viere

Po voľbách v roku 2016 som nadobudol presvedčenie, že je čas začať znovu budovať svoju vieru. O niekoľko mesiacov neskôr sa udiali súčasne dve veci: začal som formálne teologické vzdelávanie a pri tragickej nehode som prišiel o dedka, ktorý ma vychoval. Táto smrť ma uvrhla do ďalšieho obdobia intenzívneho utrpenia, ale tentoraz v teologicky prísnom prostredí.

Jeden z mojich učiteľov povedal: „Robíme teológiu vo svetle, aby sme na nej mohli stáť v tme.“ Robil som teológiu a stál som na nej v tme. Po prvýkrát som sa naozaj naučil doktrínu o Trojici a o Písme ako jednotný príbeh a ako ho čítať ako inšpirovanú literatúru. Učili ma ako sa doktríny, o ktorých som predpokladal, že si navzájom protirečia – ako napríklad prevzatie trestu (pozn. penal subtitution) a Christus Victor (pozn. Kristus ako víťaz) – skutočne navzájom potrebujú na to, aby vytvorili úplný, krásny, biblický obraz. Naučil som sa o jednote s Kristom a o všetkých požehnaniach, ktoré prináša. Dozvedel som sa o duchovných disciplínach a životodarnej slobode, ktorá vyplýva z disciplinovaného hľadania Boha. Tam sa mi k bádaniu otvoril široký a bohatý svet historickej kresťanskej ortodoxie.

Môj príbeh je sotva jedinečný. V skutočnosti sa stáva čoraz bežnejším.

Moja prosba pre pastorov je teda dvojaká:

1. Ako hovorí Júda: „Majte súcit s tými, čo pochybujú“ (Júd 1:22). Nereagujte na pochybnosti, ani otázky, ani obavy s tvrdosťou, odmietnutím alebo plytkými odpoveďami. Majte trpezlivosť s ťažkými otázkami a pracujte so svojimi ľuďmi na komplexných a citlivých odpovediach.

2. Učte bohatstvo kresťanskej tradície. Neuspokojte sa s frázami MTD o dobrých pocitoch ako vodítkach pre lepší život. Dávajte komplikované odpovede na komplikované otázky. Ukážte ako Ježiš, najúžasnejšia osoba, ktorá kedy žila, hovorí so súcitom, láskou a milosťou ku všetkým aspektom života a spoločnosti.

Potrebujeme viac teológie, zmyslu pre citlivosť, milosti, súcitu a porozumenia v našich cirkevných zboroch, nie menej. Tieto veci sú ale možné vďaka ortodoxnej vierouke, nie napriek nej. Pochybnosti a otázky nemusia katalyzovať výkyv kyvadla od viery k neviere. Ak budú spracovávané v zdravej, láskavej kresťanskej komunite – a so stálym napojením na Krista, náš pravý vinič (Ján 15) – môžu práve prehĺbiť vieru a posilniť korene, produkovať život, v ktorom prinášame ovocie a odolávame zúrivým vetrom sekulárneho veku.

Cesta viery každého z nás je kľukatá a zložitá. Ale Boh je Boh a jeho cesta zostáva, aj keď sme z nej my na nejaký čas zišli. V dnešnom svete existuje viac ciest ako kedykoľvek predtým – viac možností duchovného „osvietenia“ alebo poskladaj-si-svoju-vlastnú vieru. Ale žiadna cesta nevedie ku skutočnému šťastiu a večnému životu okrem cesty „jedine Ježiš“ (Jn 14:6), ktorá je užšia ako by sme si želali (Mt 7:13), ale uspokojivejšia, ako si vieme predstaviť (Ž 16:11).

Na svojej ceste som, spolu s Petrom, zistil, že Božia „božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a účinnou mocou“ (2Pt 1:3). V Kristovi máme všetko, čo potrebujeme. Prečo opustiť hranice viery raz navždy odovzdanej svätým (Júd 1:3), aby sme našli život? Ježiš má slová života. On je život. Pravda. Cesta. Kam inam by sme šli?

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition

Témy:

Ian Harber

je riaditeľom pre komunikáciu v neziskovej organizácii v Dentone, USA. Študuje teológiu a pracuje s mladými ľuďmi v miestnom zbore.

Ian Harber tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články