Kresťanský život

Strach zo smrti

Ako naše svedomie robí všetkých zbabelcami

„…aby smrťou zničil toho, čo mal moc nad smrťou, totiž diabla, aby vyslobodil tých, ktorých po celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebrejom 2:14-15).

Smrť je Veľká narušiteľka, ktorá nám berie milovaných, alebo nás od nich.

Smrť je Veľká odlučiteľka, ktorá trhá hmotné a nehmotné súčasti našej bytosti a trhá celú osobu, ktorá nebola určená nato, aby existovala bez tela.

Smrť je Veľká urážka, lebo nám pripomína, ako povedal Shakespeare, že sme potravou pre červíky:

Sme doslova rozštiepení na dvoje. Človek má vznešené povedomie o svojej jedinečnosti tým, že vyniká nad prírodou svojím veľkým majestátom, a predsa sa vracia niekoľko stôp do zeme, aby slepo a hlúpo zhnil a zmizol navždy.

Smrť je odporná a hrozná, krutá a neobyčajná. Život nemá byť taký, a náš žiaľ tvárou v tvár smrti to vyjadruje.

Smrť je naša Veľká nepriateľka – väčšia než čokoľvek iné. Nárokuje si na každého jedného z nás a prenasleduje nás neúnavne po všetky naše dni. Moderní ľudia píšu a rozprávajú donekonečna o láske, zvlášť romantickej láske, ktorá mnohým uniká. Nikto sa však nevyhne smrti. Hovorí sa, že žiadna vojna ani pandémia nezvýšila úmrtnosť – postihne každého jedného. Len sa zdá, že sme na ňu oveľa menej pripravení ako naši predkovia.

Strach pred súdom

Mnohí pripomínajú, že naša spoločnosť je rovnako moralistická a odsudzujúca ako všetky doteraz. Žijeme v kultúre, kde sa ľudia kategorizujú na dobrých či zlých, a potom ich verejne hanobia, kým neprídu od prácu aj komunitu. Ľudia sú obžalovaní z toho, čo sa voľakedy volalo hriechmi, a potom sú trestaní a zapudení spôsobmi, ktoré sa nápadne podobajú dávnym rituálom očisťovania.

Wilfred McClay zdôrazňuje vo svojej eseji „Čudná vytrvalosť viny“, že ľudské bytosti sa nedokážu zbaviť svojich „morálnych reflexov“ – viery v morálne absolútne, v hriech a súd, v uvalenie viny a hanby. Dnes sme sa však zbavili starej viery v Boha, nebo a peklo, a preto sme stratili aj staré zdroje pokánia, milosti a odpustenia.

Toto všetko spúšťa pre moderných ľudí krízu tvárou v tvár smrti. Ako pastor som strávil veľa hodín v prítomnosti zomierajúcich ľudí. S blížiacou sa smrťou sa ľudia dívajú späť na svoj život a cítia veľkú ľútosť. Na povrch vystupuje hlboká nespokojnosť so sebou samým. Môže to byť pocit viny zato, čo nepovedal či neurobil pre milovaných, za ospravedlnenia, ktoré neurobil či neprijal, za láskavosti, ktoré odmietol či neláskavosti, ktoré urobil, za premárnené príležitosti či dokonca premárnený život.

Mimo ľútosti za minulosť je aj strach z budúcnosti. T. S. Eliot píše: „Nie to, čo nazýva smrť, ale toho, čo za smrťou nie je smrť, sa bojíme, bojíme.“ Za všetkými ostatnými emóciami je strach pred súdom. Pavol vo svojej diskusii o smrti v 1. Korinťanom 15 tvrdí, že „ostňom smrti“ je hriech (v. 56). Tak to učil aj v Rimanom 1:20-22, že my všetci vieme, akokoľvek to skrývame, že Boh je náš Stvoriteľ, ktorý si zaslúži naše uctievanie a poslušnosť. Avšak my sme toto poznanie „odmietli“ (v. 28) a nárokujeme si zvrchovanosť nad svojím životom.

Smrť však robí náš pocit viny a nespokojnosti o to viac uvedomovaným. Naše svedomie sa nedá umlčať tak, ako predtým. Shakespearov Hamlet rozmýšľa o samovražde, ale rozhodne sa nevykonať ju. Hrozí sa niečoho po smrti: „neznámej krajiny, z ktorej sa žiaden cestovateľ nevrátil.“ To nám spôsobuje strach pred súdom. Takže radšej „znášame zlo, ktoré máme, než sa utiekame k tomu, o ktorom nevieme“, lebo „svedomie z nás všetkých robí zbabelcov“.

Napriek všetkému úsiliu vina pretrváva, a najmä vtedy, keď uvažujeme o smrti. Moderná kultúra nám ponúka málo nato, aby sme sa s ňou vyrovnali, ale kresťanská viera nám poskytuje ohromné zdroje.

Náš Šampión

Miesto toho, aby sme žili v strachu zo smrti, by sme sa mali dívať na smrť ako na duchovný zápach soli, ktorý nás má zbaviť falošnej viery, že budeme žiť naveky. Keď si na pohrebe, zvlášť svojho priateľa či milovanej osoby, počúvaj, čo ti Boh hovorí: Všetko v živote je dočasné okrem jeho lásky. Toto je realita.

Všetko v tomto živote nám vezmú, okrem jedinej veci: Božej lásky, ktorá pôjde na smrť s nami a prevedie nás smrťou do jeho náruče. Toto je jediná vec, ktorú nemôžeš stratiť. Bez Božej lásky, ktorá nás objíma, budeme vždy radikálne neistí – a mali by sme byť.

Pach soli je veľmi nepríjemný, ale aj veľmi účinný. Keď sa však zobudíš zo svojich ilúzií, tak sa upokoj, lebo toto je to, čo nám Ježiš Kristus ponúka, ak je vierou naším Spasiteľom.

V knihe Hebrejom čítame:

Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko a ktorý priviedol mnoho synov do slávy, cez utrpenie zdokonalil pôvodcu ich spásy… i on sa stal jedným z nich, aby smrťou zničil toho, čo mal moc nad smrťou, totiž diabla, aby vyslobodil tých, ktorých po celý život zotročoval strach pred smrťou (Hebrejom 2:10,14-15).

Aby nás zachránil, Ježiš sa stal „pionierom“ našej spásy tým, že trpel a zomrel. Grécky výraz na to je archégos. Biblický učenec William Lane hovorí, že by sa toto slovo malo v skutočnosti prekladať ako „náš šampión.“ Šampión bol človek, ktorý sa zúčastňoval v boji ako reprezentant. Keď Dávid bojoval s Goliášom, obaja boli šampiónmi svojich armád. Bojovali ako zástupcovia. Keď zvíťazil váš šampión, zvíťazila celá armáda, hoci nikto z nej nepohol ani prstom. Práve to Ježiš urobil. Postavil sa proti našim najväčším nepriateľom – hriechu a smrti. Na rozdiel od Dávida, Ježiš nielen riskoval svoj život, ale dal ho a tým ich porazil. Prevzal trest, ktorý sme si my zaslúžili za naše hriechy – trest smrti – namiesto nás, ako náš náhradník. Ale pretože on sám bol dokonalým človekom, bezhriešnej lásky voči svojmu otcovi a blížnym, smrť ho „nemohla držať (Skutky 2:24). Ježiš vstal z mŕtvych.

Preto Heb 2:14 hovorí, že zničil moc smrti, lebo zomrel a vstal. Tým zrušil náš trest a zaručil budúce vzkriesenie všetkých, čo sú s ním vierou zjednotení. Ježiš Kristus, náš veľký kapitán a šampión, zabil smrť.

Všetky náboženstvá hovoria o smrti a posmrtnom živote, ale hlásajú, že musíš žiť dobrý život, aby si bol pripravený na večnosť. Ako sa však blíži smrť, všetci vieme, že sme zďaleka neurobili ani svoje maximum; nežili sme tak, ako sme mali. Takže zostávame až dokonca zotročení strachom zo smrti.

Kresťanstvo je odlišné. Nenecháva ťa pred smrťou samého na seba, aby si držal záznam svojho života a dúfal, že to bude stačiť. Namiesto toho ti ponúka šampióna, ktorý porazil smrť, ktorý ti odpúšťa a prikrýva ťa svojou láskou. Stojíš pred smrťou „v ňom“ a s jeho dokonalým záznamom (Filipanom 3:9). Do takej miery, akou tomu veríme, poznáme a držíme sa tohto, do takej sme vyslobodení z moci smrti.

Takže keď Hamlet hovoril o smrti ako „neznámej krajine, z ktorej sa žiaden cestovateľ nevrátil,“ tak sa mýlil. Niekto sa zo smrti vrátil! Ježiš Kristus zničil moc smrti a otvoril nám „prechod cez neľútostné múry sveta.“ Keď sa vierou tohto chytíme, nemusíme sa viac báť tmy. Svätý Pavol napísal známe riadky:

Smrť, kde je tvoje víťazstvo?
Smrť, kde je tvoj osteň? (1Kor 15:55)

Pavol nestojí zoči voči smrti stoicky. On sa jej posmieva. Ako sa môže niekto so zdravým rozumom dívať na najmocnejšieho nepriateľa ľudstva a posmievať sa mu? Pavol na to hneď odpovedá: Ostňom smrti je totiž hriech a silou hriechu je zákon. No vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista! (1Kor 15:56-57). Pavol hovorí, že „osteň smrti“ (ako vraví Hamlet) je naše svedomie, nás zmysel hriechu a súdu pred morálnym zákonom. Ale Kristus to odstránil – či presnejšie, prevzal na seba za všetkých, ktorí veria.

Tieň smrti

Donald Grey Barnhouse bol kazateľom Tenth Presbyterian Church vo Filadelfii, keď zomrela jeho tridsaťročná manželka na rakovinu a nechala ho so štyrmi deťmi do dvanásť rokov. Keď išiel autom aj s deťmi na pohreb, predbehol ich obrovský kamión a vrhol na nich veľký tieň. Barnhouse sa vtedy spýtal detí v aute: „Boli by ste radšej, keby vás prešiel kamión, alebo tieň kamióna.“ Jeho 11-ročný odpovedal: „Samozrejme, že tieň!“ A otec nato: „Nuž, práve to sa stalo vašej mame… Iba tieň smrti ju prešiel, lebo smrť sama prešla Ježiša.“ Osteň smrti je hriech a jeho jed vošiel do Ježiša.

Takže každý kresťan má takúto moc triumfovať nad smrťou. Ak Ježiš zomrel, aby si ty nemusel zaplatiť za nič zo svojej minulosti a Ježiš vstal, aby bol tvojím živým Záchrancom, tak čo ti môže smrť urobiť?

Poznámka editora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/fright-death-conscience-makes-cowards-all/

Témy:
Tim Keller

Tim Keller

je americký teológ, spisovateľ a vyhľadávaný rečník. Newyorský zbor Redeemer Presbyterian Church, ktorý v roku 1989 so svojou manželkou Kathy zakladal a 28 rokov viedol, dnes pravidelne navštevuje viac ako 5 000 ľudí.
Keller je zároveň predsedom a spoluzakladateľom misijnej organizácie Redeemer City to City, ktorá podporuje zakladanie nových zborov vo svetových metropolách a vydáva knihy a ďalšie materiály pre službu cirkvi v mestskom prostredí.