Keby som vám povedala, že som vyrastala v kresťanskej rodine, bola som dieťa kazateľa, mala som štyri sestry a v pätnástich som vyznávala vieru v Krista, predpokladali by ste, že som žila typický kresťanský život. Ale môj život bol všetko iné, len nie typický.
V pätnástich rokoch som začala prežívať depresie a mala som halucinácie o temných postavách v mojej izbe. Halucinácie a hlasy pokračovali asi rok. Depresia sa zdala byť paralyzujúca, čím som bola staršia.
Nebola som si istá, ako sa so svojimi zápasmi vyrovnať, a v 19 rokoch som nakoniec svojej rodine povedala, že nie som kresťanka a že chcem žiť tak, ako uznám za vhodné.
Môj život sa však nezlepšil. Mala som sériu hypomanických a depresívnych epizód, až som sa v 20 rokoch pokúsila o samovraždu. Keď som si uvedomila, že potrebujem pomoc, požiadala som rodičov o pomoc. Po týždni strávenom v psychiatrickej liečebni som sa vrátila domov a žila s nimi. Súčasťou našej dohody bolo, že musím chodiť do kostola. Rodičia mi navrhli, aby som vyhľadala biblické poradenstvo, ale ja som to okamžite odmietla, pretože som verila, že modlitba a Písmo mi v duševnom zmätku, ktorý som prežívala, nepomôžu.
Z Božej milosti som v októbri 2021, keď som mala 21 rokov, prvýkrát zažila skutočné usvedčenie z hriechu. Požiadala som Boha o odpustenie a odovzdala som svoj život Kristovi.
Bol to chaotický život: diagnostikovali mi bipolárnu poruchu II, generalizovanú úzkostnú poruchu a ADHD, čo bolo na mňa dosť. Zažila som aj sexuálne napadnutie a znásilnenie, čo viedlo k posttraumatickej stresovej poruche. Bola som troska.
Ale Boh v mojom živote pracoval. Ako čas plynul, moja rodina a priatelia ma presvedčili, aby som navštívila biblického poradcu. Kevin, môj poradca, sa so mnou začal stretávať vo februári minulého roku a to úplne zmenilo môj pohľad na utrpenie, ako aj môj vzťah s Pánom.
Počas nášho spoločného času som sa naučil aplikovať Písmo na to, čím som prechádzala, a to mi dalo správny pohľad na Boha a na seba samu. Hlavnými témami, ktoré sme počas týchto týždňov študovali, boli moje postavenie ako Božieho dieťaťa, robenie všetkého na Božiu slávu a vernosť.
Božie dieťa
Jednou z mojich hlavných obáv bolo, že sa ľudia dozvedia, čo sa mi stalo a čím som prechádzala, a budú sa na mňa pozerať inak alebo ma budú ľutovať.
Keď Kevin prvýkrát povedal, že sa pozrieme na to, ako tento problém súvisí s mojím postavením ako Božieho dieťaťa, bola som zmätená. Pomyslel som si: Áno, som Božie dieťa, ale čo to má spoločné s názormi iných na mňa?
Ukázalo sa, že to súvisí s tým, ako som rozmýšľala. Namiesto toho, aby som identifikovala svoje postavenie ako Božieho dieťaťa, som sa sústredila na svoje postavenie ako rovesníka. Kevin mi vysvetlil, že sa nemusím zaoberať tým, čo o mne hovoria iní, pretože to, čo o mne ako o svojom dieťati hovorí Boh, je dôležité.
Pravdou je, že moja viera je bezpečná v Ježišovi a nikto mi ju nemôže vziať. Ak si ľudia myslia, že som menejcenná kvôli mojim psychickým problémom, alebo ma ľutujú, pretože som bola napadnutá, nemala by som si robiť starosti – kto sú, aby o mne niečo hovorili, keď ma Najvyšší Kráľ vidí ako svoju dcéru?
Priznávam, že sa niekedy stále bojím, že sa ľudia dozvedia o mojich tajných bojoch. Ale stále si pripomínam pravdu o tom, kto je Boh a kto som ja vďaka Kristovi. Nič ma nemôže oddeliť od lásky, ktorú má Boh ku mne v Ježišovi (Rim 8:30-39).
Božia sláva
Neskôr sme s Kevinom začali uvažovať o tom, ako by som mohla všetko robiť na Božiu slávu. Zdalo sa mi to jednoduché, ale čím viac sme to rozoberali, tým viac som si uvedomovala, že tomu úplne nerozumiem.
Zasiahlo ma to, keďže som zápasila a stále zápasím s poruchou príjmu potravy. Myslela som si, že robiť všetko na Božiu slávu znamená pripisovať mu zásluhy za všetko, čo som schopná urobiť. To nie je nesprávne, ale nikdy som hladovanie nevnímala ako niečo, čo neprináša slávu Bohu – v mojej mysli to nemalo nič spoločné s naším vzťahom. Moja myseľ sa preorientovala, keď sme s Kevinom pracovali na takých jednoduchých myšlienkach, ako je to, že zásobovanie môjho tela palivom prináša Bohu slávu.
Vernosť
Mám tendenciu byť skľúčená, keď prežívam nutkanie na poruchy príjmu potravy, impulzy na sebapoškodzovanie a myšlienky na samovraždu. Kevin mi však znova a znova pripomínal, že vernosť neznamená bezchybnosť.
Keď zažívam nutkanie a nepodlieham mu, je to vernosť. Keď chcem hladovať, ale rozhodnem sa živiť svoje telo, je to vernosť. A keď robím všetko na Božiu slávu, pretože môj vzťah s ním každým dňom rastie, to je vernosť.
Takže teraz, keď bojujem so všetkými tými istými vecami, sa každý týždeň stretávam s Kevinom. Pripomína mi nielen Božiu lásku ku mne ako k jeho dieťaťu, ale aj to, že moje malé kroky vernosti pomáhajú posilňovať môj vzťah s ním.
Koniec koncov, kresťanský život je o tisíckach každodenných krokov vernosti.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
