Sme dôležití nielen preto, že sme odlišní od Boha a v zmluve s ním, ale aj preto, že sme jeho obrazom. Veľa v Božom obraze je tajomného, lebo sám Boh je tajomný. Ale okrem iného sa zdá, že v nás je niečo analogické s Božou kreativitou a týka sa to našej slobody a významu. Keď Boh tvoril, tak sa rozhodol uskutočniť jeden svet z mnohých možných svetov. Zvolil si jeden možný svet a odmietol ostatné. Ľudská voľba je tiež aktivitou výberu jednej alternatívy a odmietnutia ostatných. Tento aspekt voľby má dočinenia s našou intuíciou alebo pocitom slobody. Ja sa prikláňam k tomu, aby som to považoval za jeden z aspektov kompatibilizmu: Konáme podľa svojich túžob, a naše túžby nás vedú k voľbe niektorých možností oproti iným.
“Boží zvrchovaný plán zahŕňa jeho zmluvnú oddanosť každému stvoreniu, na splnenie roly toho stvorenia.”
Zaujímavá je filozofická otázka, aký je ontologický stav odmietnutých možností. Tie nie sú jednoducho ničím, lebo sú predmetom poznania. Už sme videli, že Boh vie, čo sa stane, ak Dávid zostane v Keile. Boh pozná nielen fakty, ale aj hypotetické situácie, v tomto prípade podmienky, ktoré by nastali v opačnom prípade. Tieto situácie však zrejme nie sú ani „reálne“. Akokoľvek sa postavíme k tejto otázke, ľudské bytostí kormidlujú svoj život cez húštinu možností tým, že si znovu a znovu volia, ktorým smerom sa vybrať, ktorú možnosť zrealizovať a ktorú nechať bokom. Pre takéto voľby existujú analógie aj v ríši zvierat, ale jedinečnosť ľudskej racionality, moci a spoločenstva dáva našim voľbám zložitosť a význam, ktoré ďaleko prevyšujú rozhodovanie akéhokoľvek zvieraťa.
Boh nás berie na zodpovednosť za tieto voľby nielen z dôvodu svojej autority Pána, ale aj preto, že je v našej moci voliť. Tá moc je skvelým darom od Boha. Tento dar svedčí nie o našej nezávislosti od Božej kauzálnosti, ale o našej účasti na Božej kreativite. Naše voľby totiž odrážajú voľby, ktoré sám Boh urobil vo večnosti. Toto je ďalším dôvodom, prečo sa cítime slobodní. Často cítime, že stojíme pred reálnymi alternatívami, že v istom zmysle si môžeme zvoliť ktorúkoľvek z nich. Toto je teda ďalším dôvodom, prečo je pre nás metafora robota neprimeraná.
Modely Božieho a ľudského konania
Tvrdil som, že Boh úplne ovláda svet a že človek je predsa plne zodpovedný za svoje vlastné činy. Pokúsil som sa tiež aspoň sčasti objasniť tajomstvo, ako je to možné a ako môžu Boh aj ľudia hrať významnú rolu v prírode a dejinách. Bola to však komplikovaná diskusia. Existujú nejaké užitočné obrazy či ilustrácie, ktoré nám pomôžu rozmýšľať o týchto oblastiach? Uvažujme nad niektorými z nich:
Kapitán a druhý pilot
Kapitán a druhý pilot plnia úlohu priniesť lietadlo do cieľa. Toto však nie je dobrý obraz Božieho a ľudského konania, lebo keď lietadlo riadi druhý pilot, tak vtedy to kapitán nerobí. Iba jeden z nich ovláda lietadlo. V Písme sa však Božie ovládanie a ľudské činy súčasne podieľajú na tých istých historických výsledkoch. Spomeňte si, ako Boh konal v činoch Jozefových bratov, keď sa dostal do Egypta.
Učiteľ a trieda
Dobrý učiteľ ovláda svoju triedu, ale nezapríčiňuje každý čin každého študenta. Ovláda triedu tým, že stanovil hranice, ktoré má moc presadiť. Študenti však v rámci hraníc robia svoje rozhodnutia nezávisle od učiteľa. V tomto modeli učiteľ reprezentuje Boha a študenti reprezentujú stvorenie, najmä Božie racionálne stvorenia. Tento model je obľúbený v libertariánskom názore na slobodu, lebo sa pokúša zosúladiť libertarianizmus s významnou formou Božej zvrchovanosti.
V Písme Boh určite stanovuje hranice. Niekedy, ako napríklad kráľovi Asýrie v Izaiášovi 10, alebo satanovi v knihe Jób, Boh dovoľuje urobiť určité zlé veci, ale určuje im hranice. Boh sa však líši aj od toho najlepšieho ľudského učiteľa tým, že má moc ovládať každý myšlienku, slovo a čin tých, čo sú pod jeho panstvom. Boh mohol zabrániť kráľovi Asýrie v invázii Izraela, ale zvolil si neurobiť to. Takže keď Boh „dovoľuje“ stvoreniam robiť veci, ktoré sú proti jeho vôli, tak je to preto, že je jeho zámerom, aby to urobili. Model učiteľa a triedy je teda zavádzajúcim obrazom Božej zvrchovanosti a ľudskej slobody.
Prvotná a druhotná príčina
Zvykli sme si rozmýšľať o prírode ako o zložitom reťazci príčin a následkov, v ktorom príčina A spôsobuje následok B, ktorý potom slúži ako príčina pre následok C atď. Tento vzťah si vieme predstaviť na biliardovom stole: Pohyb jednej gule spôsobuje pohyb druhej, tretej atď. Niekedy označujeme A ako „primárnu“ a B ako „druhotnú“ príčinu.
Tento model bol bežný v reformovanom myslení. Kalvín bránil Boha pred obvinením, že je autorom hriechu tak, že ukazoval, že Boh nie je bezprostrednou, ale len vzdialenou príčinou ľudského hriechu. Mnohí ďalší reformovaní myslitelia v tom pokračovali. Pre mňa však nie je presvedčivé brániť Božiu dobrotu iba tým, že jeho podiel na hriechu je nepriamy. V právnom kontexte považujeme vodcu zločineckej skupiny za vinného za zločiny, ktoré spáchali jeho podriadení, hoci vodca ich osobne nespáchal. Tento princíp je v súlade s Písmom. Už sme videli, že vlastník býka je zodpovedný za škodu, ktorú býk spôsobil, hoci vlastník tú škodu sám neurobil (Ex 21:28-36). Tento model nie je zlý, keď hovorí, že Boh často koná prostredníctvom druhotných príčin. Je však chybný, keď hovorí, že Boh nepôsobí aj priamo v a so svojím stvorením.
Veliteľ a jeho jednotky
Tento model vystihuje fakt, že Boh vykonáva svoju kontrolu obzvlášť prostredníctvom svojho slova. Spája tým Božie ovládanie s jeho autoritou. On vykonáva svoje dielo hovorením: stvorenie, prozreteľnosť, súd, vykúpenie. Tvorí svet slovom (Gn 1:3;Ž 33:6). Usmerňuje prírodu svojou rečou (Ž 147:15-20; 148:6-8). Súdi nás svojím zákonom, zachraňuje svojím evanjeliom a vťahuje do svojho spoločenstva svojím volaním. Ježiš uzdravil stotníkovho sluhu rozkazom, aby ho choroba opustila tak, ako stotník prikazuje svojim jednotkám a tie poslúchajú (Lk 7:1-10).
Tento model sa sústreďuje na atribút autority tak, ako predchádzajúci na atribút moci. Tento zdôrazňuje osobný charakter Božej kauzality. Boh tu nie je ako biliardová guľa v pohybe, ale ako generál (alebo lepšie: otec), ktorý uskutočňuje svoje zámery osobným prostriedkom reči.
Autor a postavy príbehu
Žiadna analógia nie je dokonalým opisom vzťahu Stvoriteľa a stvorenia, lebo ten vzťah je jedinečný. Verím však, že model autora a postavy poskytuje významný vhľad. Autor má úplnú kontrolu nad svojimi postavami. Ako som však vysvetľoval v predchádzajúcej diskusii, autor sa usiluje vytvoriť postavy a udalosti tak, aby spolu tvorili celok. Keď vymyslí postavu, tá postava začína žiť svojím životom a autor preberá zodpovednosť za to, že vytvorí udalosti príbehu v súlade s integritou postavy. Samozrejme, platí to aj naopak: vytvorí postavu tak, aby sa hodila do príbehu.
V dobre napísanom príbehu existuje kauzálna os vo svete, ktorý autor vytvoril. Udalosti sa dajú vysvetliť nielen autorovým zámerom, ale aj „druhotnými príčinami“ vo svete príbehu. Keď sa udalosti dajú vysvetliť iba zámerom autora, často používame výraz deus ex machina. V Shakespearovej dráme Macbeth, Macbeth zabije kráľa Duncana zo svojich vlastných dôvodov a použije na to zdroje, ktoré má k dispozícii. Duncanova smrť sa dá vysvetliť príčinami a následkami v rámci tejto drámy. Ale konečnou príčinou všetkého je autor, Shakespeare. Navyše, hoci Duncanova smrť sa dá vysvetliť príčinami v rámci drámy, ale autor nie je iba „prvotnou príčinou“, ktorá dáva do pohybu reťaz príčin a následkov, ktoré sa odvíjajú bez ďalšieho ovplyvňovania autorom. Naopak, autor píše každý detail príbehu a dialógu. Autor je zúčastnený vo všetkom, čo sa deje. Takže existujú dva reťazce príčin. Každá udalosť v Macbethovi má dve príčiny, dve nevyhnutné a dostatočné podmienky: príčiny v rámci samotnej hry a v zámeroch Shakespeara.
Dôvod, prečo môže mať každá udalosť v Macbethovi dve príčiny, je to, že každá sa deje na inej úrovni. V tomto zmysle Shakespeare a jeho postava Macbeth žijú v dvoch rozličných svetoch. Samozrejme, Shakespeare mohol do svojej drámy vložiť postavu, ktorá reprezentuje jeho. On mohol vstúpiť do drámy, ale Macbeth nemôže vystúpiť zo svojho miesta v dráme a stať sa autorom na úrovni Shakespeara. Chápeme dôvod, prečo je Macbeth zodpovedný za svoje činy, hoci Shakespeare ho „prinútil“ zabiť Duncana. V jeho svete a na jeho úrovni je Macbeth nutnou a dostatočnou príčinou Duncanovej smrti.
Macbeth je zodpovedný na úrovni príbehu – horizontálne. Ale je zodpovedný aj vertikálne? Je zodpovedný aj Shakespearovi tak, ako sme zodpovední Bohu? Nuž, tu analógia trochu zlyháva, ale niečo povedať môžeme. Po prvé, Macbeth nedostal zjavenie o Shakespearovej existencii. Nie je ani zodpovedný za zmluvný vzťah so Shakespearom tak, ako sme my zodpovední za svoj vzťah s Bohom. Ale iný autor než Shakespeare mohol prevziať ešte božskejšiu rolu: vstúpiť do drámy, aby postavám zjavil svoje vlastné normy, vyzval ich, aby odpovedali na toto zjavenie a potom súdil ich odpovede. Tak je vertikálna zodpovednosť možná v autorskom modeli. Po druhé, Shakespeare bol pravdepodobne teistom a vo svojej hre vytvoril svet, v ktorom sú postavy zodpovedné Bohu. Ale Shakespeare je tiež autoritou v Macbethovom svete, lebo stanovil normy, podľa ktorých budú Macbethove činy hodnotené. Shakespeare nie je moderným nihilistom. Svet jeho hier je svetom, v ktorom sa tradičné (hlavne biblické) morálne normy presadia. Shakespeare vymyslel zápletku, ktorá priviedla Macbetha k pádu, lebo autor to považoval za správne. Takže vo významnom zmysle je Macbeth zodpovedný Shakespearovi.
Vidíme, ako rôzne prvky tejto analógie odrážajú Boží vzťah k nám: (1) Božia kreativita, (2) jeho prispôsobenie postáv zápletke a naopak, (3) dve kompletné kauzálne štruktúry, (4) Božia úplná kontrola, (5) jeho účasť na každom detaile príbehu, (6) dve odlišné úrovne reality, (7) asymetria, v ktorej Boh má moc stať sa človekom, ale my nemáme moc stať sa Bohom, (8) zodpovednosť jedného stvorenia voči druhému a voči Bohu.
Vzťah medzi autorom a jeho postavami je analogický s tretím atribútom panstva, zmluvnou prítomnosťou. Autor je v dráme vždy prítomný. Prispôsobuje ju postavám a postavy prispôsobuje dráme. Žehná a súdi podľa svojich vlastných noriem. Je oddaný svetu, ktorý stvoril. Jeho postavy žijú svoj vlastný život. Nezaobchádza s nimi ako s robotmi, aj keď má nad nimi úplnú moc. Navzájom na seba reagujú na osobnej úrovni. Jedná s nimi ako so zodpovednými jednotlivcami, s ktorými má spoločenstvo. Ako som už spomenul, v istom zmysle Božie stvorenia ovplyvňujú jeho plán, hoci Boh má úplnú kontrolu nad prírodou a dejinami. Medzi Bohom a jeho stvoreniami existuje teda vzájomné ovplyvňovanie, ktoré je charakteristické pre osobné vzťahy.
Táto analógia je nedokonalá najmä preto, že postavy románu sú fiktívne, zatiaľ čo Božie stvorenia sú reálne. Boží tvorivý úspech je preto oveľa väčší, než akéhokoľvek ľudského spisovateľa. Napriek tomu sú paralely hodné našej úvahy.
Náš model ukazuje vzrušujúci spôsob nazerania na chod prírody a histórie. Ako každý príbeh, aj ľudské dejiny sú poznačené obrovskými ťažkosťami, ktoré prekonať sa zdá nemožné. Pád do hriechu vniesol radikálnu zmenu do ľudského charakteru. My nemáme žiadne zdroje, aby sme sa s tým vysporiadali. Boh nás však prekvapuje tým najúžasnejším vyslobodením: životom, ktorý pramení zo smrti jeho Syna. Toto nie je deus ex machina, lebo Ježiš je dokonalý človek, rovnako ako dokonalý Boh. Ako človek musel znášať všetky pokušenia, bolesť a biedu padlého sveta. Slávne však vstal z mŕtvych, aby vládol nad národmi a uskutočnil svoje zámery. My naďalej žijeme uprostred trápení, ktoré sú našimi vlastnými zdrojmi neprekonateľné. Hľadíme však dopredu na veľké rozuzlenie, keď Boh príde ponížiť pyšných a povýšiť pokorných pri veľkom vyvrcholení jeho príbehu.
Aj Ježiš sa zjavuje zo širšieho historického procesu úžasným spôsobom. Celé stáročia pripravoval Boh Izrael na príchod Krista prostredníctvom proroctiev, typov, tieňov a vykupiteľských udalostí. Keď Kristus prišiel, zmiatol mesiášske očakávania Izraelcov. Hlbším porozumením Písma (pozri Lk 24:25-32) chápeme hlbokú organickú jednotu medzi Starou zmluvou a Ježišovým životom, smrťou a vzkriesením. Existuje napätie, ale aj hlbšia jednota medzi Pánom a jeho historickým prostredím. Písmo teda nesie znaky veľkej drámy: napätie, prekvapenie a šok, ale aj hlboký zmysel nevyhnutnosti.
Tento príbeh by bol fascinujúci aj z čisto literárneho hľadiska. Ešte oveľa fascinujúcejšie je však to, že tento príbeh je reálny. A tak, ako s napätím čítame dobre napísaný román a nadchýname sa autorovými tvorivými riešeniami napätí, oveľa viac sa uprostred skúšok života môžeme tešiť, že Boh vyrieši jeho napätia tým najskvelejším spôsobom. Povzbudzuje nás to vopred sa tešiť Božiemu úplnému víťazstvu nad hriechom ako definitívnemu riešeniu problému zla. Tento model nie je posledným a definitívnym slovom o vzťahu medzi Bohom a nami, ale obracia našu pozornosť k biblickým dôrazom a povzbudzuje biblický spôsob myslenia.
Poznámka editora: Článok je časťou kapitoly “Ľudská zodpovednosť a sloboda” preloženej z FRAME, J.M. The Doctrine of God. Phillipsburg: P & R Publishing, 2002, s. 119-159.
