Jedným z nebezpečenstiev oboznámenia sa s históriou je práve to, že sme s ňou oboznámení. Stáva sa nám dôverne známou. Alebo si to aspoň myslíme. Poznanie faktov, príčinno-dôsledkových vzťahov a sledov udalostí nám môže brániť v tom, aby sme skutočne videli, čo sa stalo alebo prečo je pre nás dôležité, čo sa stalo. Príkladom je naratív o protestantskej reformácii. Martin Luther (1483 – 1546) jednoducho čítal Bibliu, znovu objavil učenie o ospravedlnení jedine vierou (sola fide) a hlásal evanjelium. A v tomto procese on a neskorší reformátori ako Ján Kalvín (1509 – 64) obrátili svet hore nohami. [1] Je to tak?
Nie tak rýchlo, tvrdí Brad Gregory. Gregory, vysoko kvalifikovaný historik reformácie, tvrdí, že reformácia rozviazala pevne zviazaný svet tomistickej syntézy medzi vierou a rozumom a katolíckej koncepcie kresťanského sveta, v ktorej to svetské a to náboženské bolo úzko prepojené. Luther nevedomky spustil proces, z ktorého vznikol celý moderný svet so všetkými jeho post-osvietenskými problémami.
Inými slovami, protestantskí reformátori nevedomky spôsobili modernitu. Ako? Primárne tak, že sa odvrátili od definície dogmy podľa katolíckej cirkvi a prijali názor, že pravdu určuje Biblia a nie cirkev. Sola scriptura spôsobila problémy, ktorým Západ čelil v modernite. [2]
Luther o kázaní a modlitbe
Keď však Luther a Kalvín opisovali to, čo viedlo k zmenám ich čias, ktoré otriasli svetom, jednohlasne tvrdili, že ide o obnovenie evanjelia a jasné kázanie tohto evanjelia, ktoré spôsobilo, že ľudia vyšli z duchovnej temnoty do svetla. Sola fide vyplývalo zo sola scriptura.
Luther sa celé mesiace (alebo aj dlhšie!) snažil pochopiť, ako môže byť „Božia spravodlivosť“ (o ktorej si myslel, že sa musí vzťahovať na Božiu odplatnú spravodlivosť) „dobrou správou“ v Rimanom 1:16 – 17. Keď nakoniec pochopil, že Boh milostivo pripočítal Kristovu spravodlivosť svojmu ľudu, [3] Luther označil učenie o ospravedlnení jedine vierou za „zhrnutie celého kresťanského učenia“ a „článok, na ktorom cirkev stojí alebo padá“. [4] Inokedy poznamenal: „Ničoho v tomto článku [o ospravedlnení] sa nemožno vzdať alebo tomu spreneveriť, aj keby malo byť zničené nebo, zem a časné veci. . . Na tomto článku spočíva všetko, čo učíme a praktizujeme proti pápežovi, diablovi a svetu.” [5]
Luther tvrdil, že vlna reformácie sa hnala vpred len na základe hlásania Božieho slova: „Jednoducho som učil, kázal, písal Božie Slovo; inak som nerobil nič. A potom, kým som spal alebo pil wittenberské pivo. . . Slovo tak veľmi oslabilo pápežstvo, že mu nikdy žiadne knieža ani cisár nespôsobili takú škodu. Ja som neurobil nič. Slovo urobilo všetko.” [6]
Tu to máte. Slovo urobilo všetko.
Na to, aby sa cirkev zhromaždila ako Boží ľud, je potrebné kázanie Božieho slova aj modlitba, nabádal Luther. „Na každej bohoslužbe sa má prečítať úryvok z Písma a potom sa má vykladať. Po tom má nasledovať modlenie sa žalmov alebo iných modlitieb.“ [7] Luther zdôrazňoval, že toto slovo je samotným Kristovým slovom. A Kristus prinášal Slovo s mocou prostredníctvom svojho Ducha. Hoci „Boh používa bežné prostriedky čítania a kázania Slova služobníkmi evanjelia,“ napriek tomu sa Slovo „stáva vnútorným, keď sa vnútorne prijíma a keď sa mu vnútorne verí. To je dielo Svätého Ducha. Svätý Duch pôsobí prostredníctvom Slova.“ [8]
Kalvín o kázaní a modlitbe
Kalvín súhlasil s priekopníkom Lutherom. Ospravedlnenie len z viery označil za „hlavný záves, na ktorom sa otáča náboženstvo“. [9] A prostriedkom ohlasovania tohto znamenitého evanjelia je obyčajné kázanie Božieho slova. Kalvín považoval za „výnimočnú výsadu“, že Boh si zasvätil „ústa a jazyky ľudí, aby nimi mohol zaznieť jeho hlas“. [10] Kázanie je nevyhnutné. V skutočnosti nič nie je v cirkvi „pozoruhodnejšie a slávnejšie ako služba evanjelia, pretože to je prinášanie Ducha, spravodlivosti a večného života“. [11]
A Kalvín žil tak, ako písal. Veľa kázal! Komentár Johna Leitha je výstižný a ešte umiernený: „Samotné množstvo Kalvínových kázní je pôsobivé.“ Ženevský pastor, ktorý vždy chápal pravidelnú kazateľskú službu ako svoje hlavné poslanie, niesol impozantný kazateľský náklad. Približne posledných 15 rokov svojho života kázal striedavo dvakrát v nedeľu a raz od pondelka do soboty. Len v rokoch 1549 až 1560 mal 2 042 kázní. Podľa Dawn DeVriesovej v rokoch 1541 až 1564 Kalvín kázal „Žalmy, Jeremiáša, Žalospevy, Micheáša, Sofoniáša, Joela, Amosa, Obadiáša, Jonáša, Daniela, Ezechiela, 1. a 2. Tesaloničanom, 1. a 2. Timotejovi, Títovi, 1. a 2. Korinťanom, Jóba, Deuteronomium, Izaiáša, Galaťanom, Efezanom, harmóniu evanjelií, Skutky, Genezis, Sudcov, 1. a 2. Samuelovu a 1. kráľov.“ Jeho práca zahŕňala 200 kázní na knihu Deuteronomium, 174 na Ezechiela a 189 na Skutky apoštolov. [12] Keď sa do úvahy vezme celý korpus Kalvínových kázní, tvorí takmer polovicu všetkého, čo tento plodný autor napísal. Hoci Kalvín kázal bez poznámok, ženevská mestská rada vedela, aký fenomén v Kalvínovi má. Zaplatili preto skupine zapisovateľov, aby kazateľove kázne zaznamenávali a vydávali. [13]
Prečo Kalvín venoval toľko času kázaniu? Je to jednoduché a neuveriteľné: preto, že ním Boh komunikoval so svojím ľudom: „Keď sa evanjelium hlása v Božom mene, je to, ako keby hovoril on sám osobne.“ Všemohúci Boh, ktorý prebýva v neprístupnom svetle, komunikuje prostredníctvom kázania svojho Slova. A robí to takým spôsobom, aby evanjelium išlo s mocou zachrániť jeho vyvolených:
Hlas človeka nie je ničím iným ako zvukom, ktorý sa rozplynie vo vzduchu, a napriek tomu je Božou mocou na spásu všetkých veriacich (hovorí sv. Pavol). Keď k nám teda Boh hovorí ľudskými ústami, vtedy k tomu pripojí vnútornú milosť svojho Svätého Ducha, aby to učenie nebolo neužitočné, ale aby prinášalo ovocie. Pozrite sa teda, ako počúvame nebeského Otca: to znamená, keď k nám skryto hovorí skrze svojho Svätého Ducha, a vtedy prichádzame k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. [14]
Kalvín veril, že Boh hovorí k svojmu ľudu bežnými prostriedkami hlásania svojho Slova. Prostredníctvom zvestovaného Slova Boh spasil svoj ľud. Prostredníctvom zvestovaného Slova ich čoraz viac pripodobňoval Kristovi, pretože Boh „nechce, aby sa v jeho mene zvestovalo nič okrem toho, čo prináša úžitok a buduje“. [15]
Bol aj ďalší dôvod, ktorý tlačil Kalvína k tomu, aby zdôrazňoval pravidelné kázanie Božieho slova: ľudia boli často odvádzaní od správnych prostriedkov poznávania Boha a jeho vôle. Katolíci poukazovali ľuďom na cirkev. Libertíni a fanatici sa obracali na pozoruhodné zážitky. Podľa Kalvína sa obe skupiny mýlili. Boha poznávame v jeho Slove, keď nás Svätý Duch – ktorý je autorom Biblie – osvieti, aby sme jeho Slovo pochopili. Kalvín avizuje, že „Pán akýmsi vzájomným putom spojil istotu svojho Slova a svojho Ducha, aby dokonalé náboženstvo Slova zostalo v našej mysli, keď Duch, ktorý nás núti kontemplovať Božiu tvár, žiari; a aby sme zasa my mohli prijať Ducha bez strachu, že budeme oklamaní, keď ho spoznáme na jeho vlastný obraz, totiž v Slove“. [16]
Luther aj Kalvín verili, že obnovenie biblického evanjelia o ospravedlnení z viery je nevyhnutné, ak sa ľudia majú znovu narodiť. Zvestované evanjelium zároveň spôsobovalo aj rast kresťanov. Pri kázaní totiž Boh prostredníctvom svojho Ducha hovoril. A konal. A tak Luther a Kalvín jednoducho študovali, modlili sa a kázali – a písali, učili, viedli a pracovali takmer do úmoru. A Boh použil týchto chybujúcich, ale oddaných mužov, aby obrátili svet naruby.
Ako reformačné kázanie zmenilo svet
Nemecká a švajčiarska reformácia – a luteránske a kalvínske hnutia, ku ktorým viedli – otriasli svetom 16. storočia. Krátky pohľad na dopad kalvínskej strany reformácie ukazuje, akým spôsobom kázané slovo budovalo cirkev. Kalvín kázal, pastoračne pôsobil a učil ostatných. [17] To viedlo nielen k rastu cirkvi v Ženeve, ale aj k tomu, že ženevská cirkev vysielala zakladateľov zborov do Francúzska.
Francúzi boli voči protestantskej viere dosť nepriateľskí, ale napriek tomu sa ženevskí misionári verne pustili do práce. Pred rokom 1555 sa nezdá, že by zo strany Ženevy existovalo nejaké organizované úsilie. Potom však začali posielať mladých mužov – a bolo ich veľa. Ako uvádza Robert Kingdon: „V rokoch 1555 až 1563 je v ,registri spoločnosti pastierov’ zaznamenaných približne 88 vyslaných misionárov, ale je to len čiastočný počet, pretože registre sú neúplné.“ [18] To, čo vzniklo na základe verného kázania týchto mladých mužov, je pozoruhodné. Podľa Pierra Courthiala „v roku 1555 bolo vo Francúzsku päť organizovaných reformovaných cirkevných zborov, v roku 1559, keď sa v Paríži zišla prvá národná synoda, ich bolo takmer 100 a v roku 1562 ich bolo 2 150.“ [19] Zvestované Slovo viedlo k mimoriadnemu rastu prostredníctvom konverzií a zakladania zborov.
Mohli by sme si pripomenúť spôsob, akým kázané Slovo viedlo k novému životu a duchovnej hĺbke v puritánskej ére v Anglicku v 17. storočí. Mohli by sme sa tiež pozrieť na spôsob, akým kázanie otriaslo anglickými kolóniami v období Prvého veľkého prebudenia v rokoch 1735 až 1745, ktoré podnietili Jonathan Edwards a George Whitefield. Spoločným znakom od šestnásteho do osemnásteho storočia bolo verné, jasné a vášnivé kázanie Božieho slova v spojení s pevným držaním sa učenia o ospravedlnení len z viery. [20]
Záver
Boh prostredníctvom svojho Ducha naďalej pôsobí rovnakým spôsobom aj dnes. Pán požehnáva to isté evanjelium a tých istých obyčajných kazateľov, ktorí sú presvedčení o autorite jeho Slova a nevyhnutnosti Svätého Ducha, aby prinášali usvedčenie a osvietenie.
V období reformácie to všetko robilo Slovo.
Kiež by sa to o päťsto rokov dalo povedať o vašej a mojej službe.
POZNÁMKY:
[1] Michael Reeves pútavo prezentuje naratív o protestantskej reformácii v knihe Unquenchable Flame: Discovering the Heart of the Reformation (Nashville, TN: B&H, 2010). Plnšie pojednanie, ktoré uznáva primárnosť náboženského a doktrinálneho rozmeru, je Carter Lindberg, The European Reformations, 2nd ed. (Malden, MA: Wiley-Blackwell, 2009).
[2] Pre Gregoryho širší argument pozrite Brad S. Gregory, The Unintended Reformation: How a Religious Revolution Secularized Society (Harvard, MA: Harvard University Press, 2012). Negatívne dôsledky sola scriptura zdôrazňuje v „A Response to Evangelicalism” v Journeys of Faith: Evangelicalism, Eastern Orthodoxy, Catholicism, and Anglicanism, ed. Robert L. Plummer (Grand Rapids, MI: Zondervan, 2012), 165–178. Čitateľom dávam do pozornosti dve bystré hodnotenia Gregoryho argumentu. Prvé je od Michaela Hortona, druhé od Carla Truemana.
[3] Pozri Martin Luther, „Two Kinds of Righteousness,“ v Martin Luther’s Basic Theological Writings, ed. Timothy F. Lull (Minneapolis, MN: Fortress, 1989), 155–164.
[4] Timothy George, Theology of the Reformers (Nashville, TN: Broadman, 1988) 62.
[5] Martin Luther, The Smalcald Articles, v Martin Luther’s Basic Theological Writings, 502–503.
[6] George, Theology of the Reformers, 53.
[7] Hughes Oliphant Old, The Reading and Preaching of the Scriptures in the Worship of the Christian Church. Vol. 4: The Age of the Reformation (Grand Rapids, MI: Eerdmans, 2002), 31.
[8] Old, Reading and Preaching of the Scriptures, 41.
[9] Ján Kalvín, Institutes of the Christian Religion, Library of Christian Classics, 2 volumes, ed. John T. McNeill, prekl. Ford Lewis Battles (Philadelphia: Westminster, 1960), 3.11.1. (ďalej v týchto poznámkach len Kalvín, Inštitúcie)
[10] Kalvín, Inštitúcie, 4.1.5.
[11] Kalvín, Inštitúcie, 4.3.3.
[12] Dawn DeVries, „Calvin’s Preaching,“ v The Cambridge Companion to John Calvin, ed. Donald K. McKim (Cambridge: Cambridge University Press, 2004), 111.
[13] John H. Leith, „Calvin’s Doctrine of the Proclamation of the Word and Its Significance for Today,“ v John Calvin and the Church: A Prism for Reform, ed., Timothy George (Louisville, KY: Westminster/John Knox, 1990), 206–207.
[14] Ján Kalvín, tretia kázeň o Jákobovi a Ezavovi, citované v Leith, „Calvin’s Doctrine of the Proclamation of the Word,“ 227, n. 31.
[15] Ján Kalvín, kázeň na 2. Timotejovi 2:16–18, citované v Leith, „Calvin’s Doctrine of the Proclamation of the Word,“ 222.
[16] Kalvín, Inštitúcie, 1.9.3.
[17] Úžasná kniha o Kalvínovej pastoračnej službe i pastoračnej službe ďalšej generácie je Scott M. Manetsch, Calvin’s Company of Pastors: Pastoral Care and the Emerging Reformed Church, 1536–1609 (Oxford: Oxford University Press, 2012).
[18] Robert M. Kingdon, Geneva and the Coming of the Wars of Religion in France, 1555–1563 (Geneva: Librarie E. Droz, 1956), 14.
[19] Pierre Courthial, „The Golden Age of Calvinism in France,“ v John Calvin: His Influence in the Western World, ed. W. Stanford Reid (Grand Rapids, MI: Zondervan, 1982), 77.
[20] Pre nárast kalvinizmu pozrite Jon Balserak, Calvinism: A Very Short Introduction (Oxford: Oxford University Press, 2016), a John T. McNeill, The History and Character of Calvinism (Oxford: Oxford University Press, 1954). Pre vplyv Kalvína na misiu dávam do pozornosti Michael A. G. Haykin and C. Jeffrey Robinson, To the Ends of the Earth: Calvin’s Missional Vision and Legacy (Wheaton, IL: Crossway, 2014).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
