V knihe Jeremiáš 31-32 prorok ponúka slová nádeje svojim židovským spoluobčanom vo vyhnanstve v Babylone. V odpovedi na ich sťažnosť, že nespravodlivo trpia za hriechy svojich predkov, ich Jeremiáš uisťuje, že čoskoro príde deň, keď s nimi Boh uzavrie novú zmluvu, navráti ich do vlasti a zjaví im svoju spravodlivosť. Ale ako presne bude táto spravodlivosť vyzerať? V tomto článku chcem preskúmať dva úryvky:
V tých dňoch nebudú viac hovoriť: „Otcovia jedli nezrelé hrozno a synom stŕpli zuby.” Každý zomrie pre svoj hriech, každému človeku stŕpnu zuby, keď bude jesť nezrelé hrozno (Jer 31:29-30).
Tisícom preukazuješ milosť, ale vinu otcov odplatíš do lona ich synom, ktorí prídu po nich. Si Boh najvyšší a najmocnejší, ktorého meno je Hospodin zástupov (Jer 32:18).
Zdá sa, že Jeremiáš tu stanovuje dva protichodné princípy: na jednej strane hovorí, že každý jednotlivec by mal niesť vinu za svoje hriechy, na druhej strane hovorí, že Boh navštevuje vinu otcov na ich deťoch.
Tak čo teda platí? Trpia deti za hriechy svojich otcov alebo nie? Vzhľadom na to, že Jeremiáš tieto dva princípy porovnáva v dvoch kapitolách za sebou, je prekvapujúce, že tu vôbec neukazuje, že by vnímal toto napätie. Jeho slová v nás ďalej vyvolávajú množstvo teologických a praktických otázok: Ako to všetko súvisí s učením o prvotnom hriechu? Existuje niečo také ako generačný hriech alebo generačné prekliatie? Očakáva Boh, že budeme robiť pokánie za hriechy iných ľudí?
Dve zásady: Individuálny a generačný súd
Možno bude užitočné pozrieť sa na širší kontext Starej zmluvy, ktorý objasňuje oba tieto princípy.
Prvý princíp – môžeme ho nazvať princípom „individuálneho súdu“ – sa doslovne opakuje v Ezechielovi (Ez 18:1-20). Podobne ako Jeremiáš, aj Ezechiel bol prorokom exilového obdobia, čo naznačuje, že príslovie o „nezrelom hrozne“ bolo v tom čase bežné. Boh prisľúbil, že toto príslovie čoskoro zastará, pretože každý bude súdený len za svoje vlastné hriechy.
Princíp individuálneho súdu sa nachádza aj v Deuteronómium 24:16: „Nech netrestajú otcov smrťou pre synov a ani synov nech netrestajú smrťou pre otcov. Nech je každý usmrtený za vlastný hriech!“ Je dôležité poznamenať, že tento verš sa vzťahuje na ľudské právne súvislosti, ale nie nevyhnutne na Božie konanie s ľuďmi – podobne ako je pomsta právom, ktoré si Boh vyhradzuje pre seba (Dt 32:35; Rim 12:19).
Druhý princíp – môžeme ho nazvať princípom „generačného súdu“ – je tiež v Starej zmluve bohato zastúpený. Jeremiáš 32:18 je v podstate opakovaním Božieho opisu seba samého v Exodus 34:7: Preukazuje milosť tisícom, odpúšťa vinu, zločin a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané. Trestá vinu otcov na synoch a vnukoch do tretieho a štvrtého pokolenia (pozri aj Ex 20:5-6).
Podobne aj v Nárekoch sa vyhnanstvo vníma ako generačný súd: „Naši otcovia hrešili a niet ich. My však znášame ich previnenia“ (Nár 5:7). Mohli by sme uviesť aj mnohé starozmluvné príklady detí, ktoré padli pod súd svojich otcov: Noachovo pokolenie (Gn 7:21), Sodoma a Gomora (Gn 19:24-25), Achán (Joz 7:24-25); Amalékovia (1Sam 15:2-3), Saulovi synovia (2Sam 21:6-9), Jaroboám (1Krľ 14:9-10), Achab (1Krľ 21:21-22) a mnohí ďalší. Okrem toho nachádzame spoločné modlitby vyznania za hriechy spáchané predchádzajúcimi generáciami (Dan 9:4-19; Ezd 9:6-7).
Keďže oba princípy sú v Písme jasne prítomné, musíme zistiť, ako môžu byť navzájom kompatibilné – a čo znamenajú pre nás dnes.
Pomoc od reformovanej scholastiky
Samozrejme, tieto otázky nie sú nové. Objavovali sa v priebehu cirkevných dejín, najmä v diskusiách o učení o prvotnom hriechu, podľa ktorého ľudstvo zdedilo stav viny a skazenosti vyplývajúci z Adamovho prvého hriechu – v podstate najširšiu formu generačného súdu. Početné odpovede cirkvi na popieranie prvotného hriechu nám pomáhajú pochopiť zmysel učenia Písma o individuálnom aj generačnom súde.
Jedna z najlepších raných protestantských obhajob učenia o prvotnom hriechu pochádza od Francisa Turretina (1623 – 1687) v jeho veľkom diele Institutes of Elenctic Theology (Inštitúty elenktickej teológie). V časti o hriechu sa Turretin zaoberá otázkou, či sa Adamov prvý hriech pripisuje priamo jeho potomkom, alebo sa im pripisuje vina len za ich vlastné hriechy (I, 613 – 629).
Pri obhajobe spravodlivosti pripísaného hriechu Turretin objasňuje, že vina alebo spravodlivosť jednej osoby nemôže byť pripísaná inej osobe, ak medzi nimi neexistuje nejaké „zvláštne spojenie“. Toto spojenie môže byť: (1) prirodzené, ako medzi otcom a dieťaťom, (2) federálne, ako medzi kráľom a jeho poddanými, alebo (3) dobrovoľné, ako medzi priateľmi. Pre vzťah medzi Adamom a jeho potomkami platia prvé dve kategórie (prirodzený a federálny), pre Krista a veriacich platí druhá a tretia kategória (federálny a dobrovoľný).
Turretin vo svojich argumentoch v prospech pripočítaného hriechu skúma rôzne biblické príklady vyššie uvedeného princípu generačného súdu a konštatuje: „Z toho zjavne vyplýva, že pripočítanie cudzieho hriechu sa nemá vyvracať ani ako nezvyčajné a neslýchané (keďže sa dá dokázať mnohými príkladmi), ani ako absurdné, nespravodlivé a kruté (keďže Boh sám vyznáva, že navštevuje zločiny rodičov na ich deťoch).“
Ale čo individuálny súd?
Turretin predvída námietku založenú na princípe individuálneho súdu, pričom cituje Ezechiela 18:20. Odpovedá, že tento princíp by sa nemal brať absolútne alebo univerzálne, aby sme nepopreli princíp generačného súdu, ako aj Kristovu náhradu namiesto nás.
Skôr by sme mali s princípom individuálneho súdu narábať s podľa určitých parametrov.
1. Vzťahuje sa na dospelé deti, ktoré sa odchyľujú od neprávosti svojich rodičov a nenapodobňujú ich.
Naopak, tí, ktorí pokračujú v praktizovaní hriechov svojich rodičov, budú považovaní za vinných z hriechov svojich rodičov, podobne ako Kristus varoval, že jeho neveriaci židovskí súčasníci budú považovaní za vinných z preliatej krvi spravodlivých od Ábela po Zachariáša (Mt 23:35). Aj keď je pravda, že deti často trpia pre zlé rozhodnutia svojich rodičov, nie sú súdené rovnako ako ich rodičia – pokiaľ vedome nenasledujú ich rovnaké hriešne vzory. Kevin DeYoung túto myšlienku zdôraznil vo svojich vlastných nedávnych komentároch k Turretinovi: „Zodpovednosť za spáchané hriechy sa môže rozšíriť na veľkú skupinu, ak sa prakticky všetci v skupine aktívne podieľali na hriechu alebo ak sa rovnako duchovne podobajú na páchateľov z minulosti.“
2. Vzťahuje sa na osobné a konkrétne hriechy, nie na spoločné a všeobecné.
To vylučuje Adamov hriech, pretože on konal ako verejný zástupca celého ľudstva. Táto kvalifikácia je kľúčová aj pre pochopenie cirkevnej praxe spoločného pokánia. Tie hriechy, ktorých sa cirkev – a najmä jej vedúci predstavitelia – dopúšťajú všeobecne a verejne a ktoré ovplyvňujú širšiu spoločnosť a budúce generácie, si vyžadujú verejné vyznanie. To neznamená, že súčasní veriaci sú vinní za hriechy minulých veriacich, ale vzhľadom na naše osobitné zmluvné spojenie s Božím ľudom v priebehu času je správne, aby sme uznali minulé verejné hriechy cirkvi a zriekli sa ich.
3. Platí to ako osobitný ústupok, nie ako všeobecná zásada spravodlivosti.
V súvislosti s príslovím o „nezrelom hrozne“, ktoré spomínajú Jeremiáš a Ezechiel, je dôležité poznamenať, že Boh nikdy nepotvrdil základnú sťažnosť židovských vyhnancov. Hoci bolo spravodlivé, aby trpeli za hriechy svojich otcov, Boh sľúbil, že s nimi bude zaobchádzať miernejšie, než na to mal právo. Turretin označuje generačný súd za Božie „najvyššie právo“ podľa prísnej spravodlivosti, zatiaľ čo individuálny súd je jeho „zhovievavé právo“, ktoré môže uplatňovať podľa svojej milosti.
Jedným z aspektov súdu, ktorým sa Turretin priamo nezaoberá, je rozdiel medzi historickým súdom a konečným súdom (nedávno sa k tomu vyjadril Al Mohler). Ten prvý je často generačný, zatiaľ čo ten druhý je takmer výlučne individuálny (pokiaľ jednotlivec nehreší rovnako ako celé spoločenstvo). To vysvetľuje, prečo Písmo často zobrazuje deti trpiace za hriechy, ktoré samy nespáchali; často ide o prirodzený a historický dôsledok hriechov rodičov. Na druhej strane, keď sa napokon postavíme pred Božiu súdnu stolicu, každý z nás sa bude zodpovedať za svoje vlastné hriechy (porov. 1Pt 1:17; Zj 20:12-13).
Záchrana od každého súdu
Vzhľadom na to všetko môžeme povedať, že individuálny súd a generačný súd sú navzájom plne kompatibilné, ak ich chápeme v správnom kontexte. Hoci sme všetci zdedili Adamovu vinu a hoci máme všetci prirodzenú tendenciu kráčať podľa hriešnych vzorov našich rodičov, Boh milostivo prisľúbil, že s nami nebude zaobchádzať podľa ich chýb, ak sa odvrátime od ich vzbury a obrátime sa ku Kristovi.
Pri vyznávaní svojich hriechov – osobných aj spoločných – môžeme mať istotu, že nebudeme zakrytí neprávosťou našich otcov, ale Ježišovou spravodlivosťou.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
