Prorok Jeremiáš v 31. a 32. kapitole prináša slova nádeje svojim spoločníkom – Židom vo vyhnanstve v Babylone. Ako odpoveď na ich sťažnosti, že neprávom trpeli pre hriechy svojich predkov, ich Jeremiáš uisťuje, že čoskoro príde deň, keď Boh s nimi uzavrie novú zmluvu, navráti ich do domoviny a ukáže im svoju spravodlivosť. Aká spravodlivosť to však vôbec bude? V tomto článku sa budem zaoberať dvoma oddielmi:
V tých dňoch nebudú viac hovoriť: ‚Otcovia jedli nezrelé hrozno a synom stŕpli zuby.‘ Každý zomrie pre svoj hriech, každému človeku stŕpnu zuby, keď bude jesť nezrelé hrozno. (Jer 31:29-30)
Tisícom preukazuješ milosť, ale vinu otcov odplatíš do lona ich synom, ktorí prídu po nich. Si Boh najvyšší a najmocnejší, ktorého meno je Hospodin zástupov. (Jer 32:18)
Vyzerá to, ako by tu Jeremiáš predkladal dva protichodné princípy: na jednej strane hovorí, že každý jednotlivec by mal niesť vinu za svoje vlastné hriechy. Na druhej strane hovorí, že Boh trestá vinu otcov na ich deťoch.
Ako je to teda? Trpia deti pre hriechy svojich otcov, alebo nie? Keďže Jeremiáš kladie tieto princípy vedľa seba v dvoch hneď za sebou idúcich kapitolách, je prekvapivé, že ani len nenaznačuje, že by v tom bolo napätie. Okrem toho z jeho slov pre nás vyplýva viacero teologických a praktických otázok: Ako toto všetko zapadá do doktríny o dedičnom hriechu? Existuje niečo ako generačný hriech alebo generačné kliatby? Očakáva od nás Boh, že budeme robiť pokánie z hriechov iných ľudí?
Dva princípy: Individuálny a generačný súd
Môže nám pomôcť, keď sa pozrieme na širší kontext Starej zmluvy, ktorý nám ozrejmí oba tieto princípy.
Prvý príncíp – môžeme ho nazvať princíp „individuálneho súdu“ – sa od slova do slova opakuje v Ezechielovi (Ez 18:1-20). Rovnako ako Jeremiáš, aj Ezechiel bol prorokom počas vyhnanstva, čo naznačuje, že príslovie o „nezrelom hrozne“ bolo v tej dobe rozšírené. Boh sľúbil, že toto príslovie bude onedlho zbytočné, keďže každý bude súdený len za svoje vlastné hriechy.
Princíp individuálneho súdu sa nachádza aj v Deutreonómiu (Dt 24:16): „Nech netrestajú otcov smrťou pre synov a ani synov nech netrestajú smrťou pre otcov. Nech je každý usmrtený za vlastný hriech!“ Je dôležité poznamenať, že tento verš sa týka ľudského súdneho kontextu a nie nevyhnute Božieho zaobchádzania s ľudstvom – rovnako, ako si Boh pre seba vyhradzuje právo na pomstu (Dt 32:35; Rim 12:19).
Druhý princíp – môžeme ho nazvať princíp „generačného súdu“ Stará zmluva tiež uznáva. Jer 32:18 je v podstate zopakovanie Božieho opisu seba samého z Ex 34:7: „Preukazuje milosť tisícom, odpúšťa vinu, zločin a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané. Trestá vinu otcov na synoch a vnukoch do tretieho a štvrtého pokolenia.“ (pozri tiež Ex 20:5-6).
Kniha Náreky podobne považuje vyhnanstvo za generačný súd: „Naši otcovia hrešili a niet ich. My však znášame ich previnenia“ (Nár 5:7). Taktiež by sme mohli citovať množstvo starozmluvných príkladov, keď deti postihne súd nad ich otcami: Noachova generácia (Gn 7:21); Sodoma a Gomora (Gn 19:24-25); Achán (Joz 7:24-25); Amalékovia (1Sam 15:2-3); Šaulovi synovia (2Sam 21:6-9); Jerobeám (1Krľ 14:9-10); Acháb (1Krľ 21:21-22) a mnoho ďalších. Okrem toho tu nachádzame spoločné modlitby vyznania hriechov, ktoré spáchali predošlé generácie (Dan 9:4-19; Ezd 9:6-7).
Keďže oba princípy sú v Písme zreteľne prítomné, potrebujeme porozumieť tomu, ako môžu byť navzájom kompatibilné – a čo znamenajú pre nás dnes.
Pomoc reformovanej scholastiky
Samozrejme, že tieto otázky nie sú nové. Prichádzali počas celých dejín cirkvi, najmä v debatách o doktríne dedičného hriechu, podľa ktorej ľudstvo zdedilo stav viny a skazenosti následkom Adamovho prvého hriechu – v podstate najrozsiahlejší prípad generačného súdu. Mnohoraké reakcie cirkvi na popieranie pôvodného hriechu nám pomáhajú zorientovať sa v učení Písma o individuálnom i generačnom súde.
Jednu z najlepších raných obhajob doktríny dedičného hriechu ponúka Francis Turretin (1623-1687) vo svojom veľdiele Inštitúcie elenktickej teológie. V časti o hriechu sa Turretin venuje otázke, či je Adamov prvý hriech priamo pripísaný jeho potomkom alebo či sú považovaní za vinných len za svoje vlastné hriechy (I.613–629).
Pri obhajobe spravodlivosti pripísaného hriechu Turretin vysvetľuje, že vina alebo spravodlivosť jednej osoby nemôže byť pripísaná inej, ak medzi nimi neexistuje nejaké „zvláštne spojenie“. Toto spojenie môže byť (1) prirodzené, ako medzi otcom a dieťaťom, (2) federálne, ako medzi kráľom a poddanými, alebo (3) dobrovoľné, ako medzi priateľmi. Pri vzťahu medzi Adamom a jeho potomkami platia prvé dve kategórie (prirodzené a federálne spojenie). Pri vzťahu medzi Kristom a veriacimi platia druhá a tretia (federálne a dobrovoľné spojenie).
V argumentácii v prospech pripísaného hriechu Turretin skúma rôzne biblické príklady princípu generačného súdu, ktorý sme spomenuli vyššie, a dochádza k tomuto záveru: „Na základe toho je evidentné, že pripísanie hriechu iného netreba považovať za nezvyčajné alebo nevídané (keďže sa dá dokázať mnohými príkladmi) ani za absurdné, nespravodlivé a kruté (keďže sám Boh o sebe vyhlasuje, že trestá vinu otcov na ich deťoch).“
Čo však s individuálnym súdom?
Turretin očakáva námietku založenú na princípe individuálneho súdu na základe Ez 18:20. Jeho reakciou je, že tento princíp netreba vnímať absolútne či všeobecne, lebo by to bolo v rozpore s generačným súdom a taktiež Kristom ako zástupnou obeťou za nás.
Princíp individuálneho súdu by sme mali vnímať v istých parametroch:
1. Platí pre dospelé deti, ktoré sa vzdialia od neprávosti svojich rodičov a nenapodobňujú ich.
Naopak, tí, ktorí naďalej páchajú hriechy svojich rodičov, budú vinní za hriechy svojich rodičov, rovnako, ako keď Kristus varoval svojich neveriacich židovských súčasníkov, že budú vinní za preliatu krv spravodlivých od Ábela po Zachariáša (Mt 23:35). Hoci platí, že deti často trpia dôsledkom zlých rozhodnutí svojich rodičov, nie sú súdené rovnakým súdom ako ich rodičia – kým úmyselne neopakujú ich rovnaké hriešne správanie. Kevin DeYoung zdôraznil túto myšlienku vo vlastnom komentári k Turretinovi: „Vina za spáchané hriechy sa môže rozšíriť na veľkú skupinu, ak prakticky každý v nej sa aktívne na tom hriechu podieľal alebo keď sa duchovne podobáme na minulých páchateľov.“
2. Platí pre osobné a konkrétne hriechy, nie pre tie bežné a všeobecné.
Tam nepatrí Adamov hriech, keďže konal ako verejný zástupca celého ľudstva. Tento parameter je zároveň kľúčom k pochopeniu cirkevnej praxe spoločného pokánia. Hriechy, ktoré cirkev – najmä jej vodcovia – páchajú všeobecne a verejne a ktoré majú dopad na širšiu spoločnosť a budúce generácie, si vyžadujú verejné vyznanie. Tým nechcem povedať, že súčasní veriaci sú vinní za hriechy veriacich z minulosti, ale pre naše zvláštne zmluvné spojenie s Božím ľudom v čase je správne, ak priznáme verejné hriechy cirkvi v minulosti a zriekneme sa ich.
3. Platí ako špeciálny ústupok a nie ako všeobecný právny princíp
S ohľadom na príslovie o „nezrelom hrozne“, ktoré spomínajú Jeremiáš a Ezechiel, je dôležité poznamenať, že Boh nikdy neuznal oprávnenosť skrytej sťažnosti Židov vo vyhnanstve. Hoci bolo spravodlivé, keď trpeli za hriechy svojich otcov, Boh im sľúbil, že s nimi bude jednať zhovievavejšie, než ako musel. Turretin opisuje generačný súd ako Božie „najvyššie právo“ podľa striktnej spravodlivosti, zatiaľ čo jednotlivý súd je jeho „trpezlivé právo“, ktoré môže uplatňovať podľa svojej milosti.
Jedna súčasť súdu, ktorej sa Turretin priamo nevenuje, je rozdiel medzi historickým súdom a posledným súdom (Al Mohler to nedávno komentoval). Ten historický býva často generačný, zatiaľ čo ten posledný je takmer výlučne individuálny (ak jednotlivec nekoná rovnako ako pri spoločnom hriechu). To vysvetľuje, prečo Písmo často opisuje utrpenie detí za hriechy, ktoré oni samy nespáchali – často ide o prirodzený a historický dôsledok hriechu rodičov. Na druhej strane, keď sa nakoniec postavíme pred Božiu súdnu stolicu, všetci sa budeme zodpovedať sa svoje vlastné hriechy (cf. 1Pt 1:17; Zj 20:12-13).
Záchrana od každého súdu
Berúc do úvahy toto všetko môžeme povedať, že individuálny súd a generačný súd sú navzájom úplne kompatibilné, ak ich vnímame v ich náležitom kontexte. Hoci sme všetci zdedili Adamovu vinu, a hoci všetci máme prirodzený sklon opakovať hriešne správanie našich rodičov, Boh milostivo sľúbil, že s nami nebude zaobchádzať podľa ich previnení, ak sa od ich vzbury obrátime ku Kristovi.
Pri vyznávaní svojich hriechov – osobných aj spoločných – si môžeme byť istí, že nebudeme odetí neprávosťou našich otcov, ale Ježišovou spravodlivosťou.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/sins-forefathers-accountable/