Čas, ktorý berie všetkých svojich synov preč, ich berie k smrti. Ľudská slabosť, o ktorej Biblia opakovane hovorí, nie je len dymová clona, ktorá sa bez stopy rozplynie vo vzduchu. Ide o slabosť toho, ktorému je určené prestať žiť, ktorého sily opúšťajú a on sa rozpadne. Ako dobre vieme, taký koniec je určený každému z nás.
Príchod smrti je samozrejmý, a preto je to niečo prirodzené a očakávané, ale aj neprirodzené. Smrť totiž ukončuje náš život, ktorý je Božím darom. Podobne ako človek, ktorý musí za istých okolností rozbiť okno svojho auta, aby sa dostal dnu, tak prichádza aj smrť, ako úder Božej ruky, ale s múdrym a svätým cieľom. Smrť môže byť prirodzená a nevyhnutná, ale ona nepredstavuje pravé naplnenie ľudstva. Nie je to len nevyhnutná súčasť biologického procesu, ktorý nemôže byť iný. Smrť je súdom.
Prejavuje sa to aj tým, že s výnimkou samovraždy smrť nie je vyhľadávaná. Môžeme mať chvíľky, keď si ju želáme, ale zároveň sa pred ňou hrozíme. Smrť nie je jednou z tých vecí, za ktoré sme zodpovední. Ona je na nás zložená, je to nevítaná návšteva.
Kresťania niekedy (trochu povrchne) hovoria, že jediná smrť, na ktorej naozaj záleží, je „duchovná“ smrť. Poukazujú na to, že v podstate je smrť v Biblii odsúdením za stratu lásky a spoločenstva so Stvoriteľom. Smrť tela je vedľajším výsledkom tohto hlbokého odlúčenia od Boha.
Teraz sa však nebudeme zapodievať so smrťou v tomto duchovnom zmysle. Teraz nám ide o rozpad a smrť tela. Samozrejme, telesná a duchovná smrť sa nedajú úplne rozdeliť, lebo smrť je hrozná nielen pre fyzickú bolesť a osobnú stratu, ale aj kvôli svojmu charakteru trestu. Smrť si môžeme predstavovať ako zásadnú premenu okolností, ktorá prináša transformáciu na vyššiu úroveň, ako keď sa húsenica mení na motýľa. Ale naša smrť nie je taká. Telesná smrť znamená koniec. Zomieranie môže byť bolestivé a hrozivé, teda veľmi vzdialené od automatickej transformácie na vyššiu úroveň. Ideme sa tu zaoberať so smrťou a zomieraním v tomto zmysle fyzickej smrti, tejto hlbokej priepasti, ktorá čaká každého z nás.
Moderný západný prístup k smrti a zomieraniu je úplne jasný. Snažíme sa mu vyhnúť a nespomínať, a keď ju už musíme spomínať, tak o nej hovoríme eufemizmami a okolkami. Takto smrť „obliekame“ a sentimantalizujeme, lebo nepríjemná a hrozivá. Pretože smrť je často spojená s hlbokým žiaľom a akútnym pocitom straty, tak ju balíme cukrom a otvárame tak dvere poverám.
Je ľahké moralizovať a pokyvovať hlavou na tými, čo ignorujú alebo takto okrášľujú smrť a zomieranie. Tým by sme sa však vzďaľovali triezvej duchovnosti Písma. Rovnako ľahko podliehajú kresťania frázovitým rečiam. Môžeme hovoriť, že Kristus premohol smrť (lebo ju premohol!), ale táto skutočnosť nie je podnetom k tomu, aby sme k zomieraniu pristupovali ľahkovážne a necitlivo. Kristovo víťazstvo nad smrťou nezbavuje kresťana nutnosti zomrieť, ani bolesti a žiaľu, ktoré smrť sprevádzajú. Kristus neodňal nutnosť zomrieť; on zmenil význam zomierania pre tých, čo so „v ňom“, ale zomieraniu sa nevyhnú. Ak nasledujeme toho, ktorý vzdychal a plakal pri Lazarovom hrobe, tak ani my by sme nemali hovoriť zľahčujúco o smrti nikoho.
V nasledujúcom sa budeme snažiť zachytiť a reprezentovať biblický, kresťanský postoj k smrti a prispieť tak k biblickej zbožnosti, ktorá už takmer vymizla.
Nevyhnutnosť smrti
Smrť je nevyhnutná nielen v tom zmysle, že sa stane každému z nás, ale aj preto, že sa musí stať. Mnoho vecí, ktoré sa zdajú nevyhnutné, nevyhnutnými nie sú, lebo sú podmienené niečím, čo je v našich rukách, alebo v rukách niekoho iného. Nevyhnutnosť smrti však závisí na faktoroch, ktoré nie sú v našich rukách, ale o ktorých kresťan hovorí, že sú pevne v rukách Boha. V Božích rukách sú nie preto, že my sme mu ich do rúk vložili, ale preto, že smrť je súdom, ktorý zasahuje celé ľudstvo. Keďže som každoročnú dovolenku za posledných dvadsať rokov trávil v Chorvátsku, tak ja aj moji priatelia si môžeme myslieť, že nevyhnutne tam pôjdem aj budúci rok. Ale nie je to nevyhnutné, lebo môžem si vybrať inú dovolenku, alebo neisť na dovolenku vôbec. Nemôžem si však vybrať nezomrieť.
Existujú prostriedky, ktorými sa dá život predĺžiť, ako hygiena, stravovanie a cvičenie. Existujú aj prostriedky, ktorými sa dá život skrátiť, ako fajčenie alebo neopatrné šoférovanie. Neexistuje však spôsob, ktorým by sme sa udržali pri živote donekonečna. Je to jeden z „údelov“ ľudských synov (Koh 3:19).
Uznať, že smrť je nevyhnutná, neznamená, že človek by sa nemal snažiť predĺžiť svoj život a život iných. Samozrejme, žeby mal, lebo život je Boží dar a snahy predĺžiť život sú obyčajne výrazom lásky voči našim blížnym alebo starostlivosti o seba, ktorú Písmo uznáva (Mt 5:43). Netreba ani pripomínať, že by sme mali život zachraňovať, pomáhať ľudí uzdravovať a uľavovať ich núdzu. Nevyhnutnosť smrti by nemala podporovať fatalizmus, či lenivé reči: „Stane sa, čo sa stane.“ Taký prístup by bol neprirodzený. Navyše zamieňa Božiu zjavenú a Božiu tajnú vôľu. Zjavenou Božou vôľou je, aby sme robili dobre každému a podporovali ustanovizne, ktoré také dobro robia. Avšak čas smrti človeka je vo všeobecnosti súčasťou Božej tajnej vôle, lebo je stanovená ním a známa iba jemu. Lenže aj naše najlepšie snahy dokážu život iba predĺžiť. Nedokážu zabezpečiť nesmrteľnosť. Je obrovský rozdiel medzi oživením a vzkriesením.
Nevyhnutnosť smrti je teraz súčasťou fyzikálneho tkaniva vesmíru. Nie je to tak, žeby Hospodin určil, že muži a ženy, ktorí prejavujú všetky známky toho, že budú žiť navždy, budú mať svoje životy ukončené. To sa stáva: Niekedy človek pri nehode alebo náhlej chorobe padne na vrchole svojho života. Ak sa dívame z hľadiska pôvodného stvorenia, tak samotná smrť je anomália a náhla smrť je dvojnásobnou anomáliou. Odhliadnuc od smrti nehodou alebo násilím, je smrť fyzikálnou degeneráciou procesmi, ktoré sú súčasťou fyzikálnej štruktúry každého života.
Túto skutočnosť by aj kresťania mali uznávať viacej, než sa to obyčajne deje. Rôzne fyzikálne procesy, ktoré sa odohrávajú v našom tele, ako aj v živej prírode okolo nás, sú pravidelné a prirodzené. Dajú sa vedecky študovať, lebo sú súčasťou našej biologickej skladby. Telo, ktoré by nezomrelo alebo strom, ktorý by nezhnil, by museli byť zložené veľmi odlišnými fyzikálnymi procesmi, než sú naše telá a stromy, ktoré vidíme. Smrť nie je prílepok na tele, ktoré by inak bolo trvácne. Od narodenia naše telá nie sú stavané nato, aby pretrvali, ale zomreli. Biológovia môžu skúmať procesy upadávania a zmierania rovnakým spôsobom, akým študujú všetky ostatné fyzikálne procesy.
Čo nám to ukazuje? Kliatba smrti, o ktorej Písmo hovorí (Ga 3:10, 13), ovplyvňuje fyzické stvorenie na tej najzákladnejšej úrovni. Čokoľvek sa presne udialo, keď bola zem prekliata a vyrástlo tŕnie a bodľač (Gn 3:18), stalo sa aspoň toto; procesom „kreatívneho súdu“ boli prekrútené základné fyzikálne procesy stvorenia, takže čo bolo pôvodne z Božej ruky a dobré, lebo to boli výrazom jeho lásky a dobroty (Gn 1:31), to sa Božou rukou spravodlivého súdu stalo poddaným smrti. Božia kliatba nie je iba niečím duchovným, čo ovplyvňuje dušu vo vzťahu k Bohu. Božia kliatba ovplyvnila celé živé stvorenie a viedla k zmeneným fyzikálnym procesom. Takže Boží súd, ktorý je zaznamenaný v Gnezis: „nech je pre teba prekliata pôda… Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť… prach si a do prachu sa vrátiš“ (3:17-19), sa mocou a rozsahom rovná jeho prvým stvoriteľským slovám: „Nech je…“ Je to kliatba toho najhlbšieho a najprenikavejšieho druhu.
Podľa Pavla práve z tohto dôvodu všetko stvorenstvo vzdychá a spoločne trpí pôrodné bolesti (Rim 8:22) a očakáva vykúpenie svojho tela. Pavol tu hovorí o celom fyzikálnom stvorení, nielen duše mužov a žien, ktoré je podrobené súdu, ktorý bude definitívne odstránený v čase, keď bude Kristovo dielo zavŕšené, pri všeobecnom vzkriesení. Kristus nezomrel iba pre svet (tzn. ľudstvo v opozícii proti nemu), on zomrel za zem, tzn. za celé prekliate fyzikálne stvorenie. Neskôr si vysvetlíme niektoré dôsledky, ale teraz sme chceli iba zdôrazniť (ohlasom na Augustína), že nie je možné nezomrieť.
Deň smrti človeka
Všeobecne sa hovorí, že život je Boží dar. Ak je to tak, potom úpadok a smrť sú odňatím tohto daru. Písmo učí, že Boh život dáva, aj ho berie. Vymedzený čas nášho života je Božím darom. V tomto zmysle neexistuje „prirodzený“ čas života tak ako je prirodzený spôsob narodenia, lebo smrť nie je iba postupné vypnutie života, ktoré sa týka každého rovnako. Hoci štatisticky je možné hovoriť o prirodzenej dĺžke života, ale to je iba priemer, ktorý počíta s možnosťou aj kratšieho aj dlhšieho života. Zatiaľ čo narodenie sa dá pomerne presne predpovedať, dátum smrti sa nedá. Ešte aj vtedy, keď sa dosiahla očakávaná dĺžka života, môže dôjsť zlepšeniu, ale na druhej strane aj k náhlemu kolapsu zdravého človeka.
Na pozadí takýchto ošúchaných predstáv Písmo pristupuje k téme smrti a ponúka svoje jedinečné vysvetlenie. Paradoxne, smrť je istá, a predsa neistá. Smrť určite príde, ale čas a spôsob jej príchodu je väčšinou neznámy. Prístup Písma spočíva na troch prvkoch.
Prvý je ten, že smrť môže byť náhla a neočakávaná, ako sme už spomínali. Kristus to dramaticky vyjadril svojím podobenstvom o človeku, ktorému sa darilo a plánoval rozšíriť svoj statok (Lk 12:18). Jeho plánovanie na mnohé roky je v kontraste so skutočnosťou, že ešte tejto noci požiadajú o tvoj život (v. 20), teda skôr ako by mohol zmeniť svoj postoj, či urobiť alternatívne plány. Plánoval totiž bez ohľadu na možnosť svojej smrti a bez záujmu o svoj večný údel a vzťah s Bohom. Navyše Písmo varuje pred tým, aby sme verili tím, čo hovoria: „Je pokoj a istota!“ (1Tes 5:3). Dôraz na túto stránku biblického učenia považujú mnohí za zastrašovanie, ale to sú ľudia naočkovaní modernou kultúrou, ktorá neustále odkladá myšlienku na smrť. Takýto prístup však nie je charakteristický iba pre naše storočie, ale pre každého, kto sa tak zamestnáva týmto životom, že vylučuje to, čo môže nasledovať. Taký prístup je pochopiteľný, keď zvážime nepríjemnosť smrti a tajomstvo, ktoré ju obklopuje.
Druhým elementom, na ktorom Písmo stavia, je to, že zvyčajne vytláčame myšlienku svojej smrti. Ak vôbec ľudia na smrť myslia, tak ju považujú za konečné preseknutie všetkých ľudských radostí, nádejí a plánov. Z toho vyplýva výzva: Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme! (1Kor 15:32). Užívaj si, veď smrť je ďalej než si myslíš. Takí ľudia žijú, akoby žili naveky (Ž 49:10-11). Oni nehovoria, že budú žiť naveky, ale ich správanie to hovorí jasnejšie ako slová.
Tretím biblickým prvkom je to, že človek by sa mal pripravovať na smrť nielen tým, že dá do poriadku svoje záležitosti, ale aj pripravovať sa na život za hrobom. Na prvý pohľad nič nevyzerá absurdnejšie nech toto. Uprostred života sa pripravovať na smrť? Lenže pripravovať sa na smrť neznamená žiť s jednou nohou v hrobe, ako keby sme už boli polomŕtvi. Znamená to žiť s vedomím, že náš život má svoju prirodzenú dĺžku, že ako 35-roční sme asi v jej polovici a pod. V Mojžišovom žalme (Ž 90) je kontrast medzi nadčasovosťou Božej večnosti a pominuteľnosťou ľudského života. S týmto kontrastom pred očami žalmista prosí Boha, aby naučil svoj ľud počítať svoje dni, aby tak získali múdre srdce (v. 12). Žalmista sa modlí, aby plynutie času pôsobilo na ľudí tak, aby na to správne reagovali. Konať správne však neznamená žiť tak, akoby už bol človek mŕtvy, bez života, fatalistický a necitlivý, ale vynakladať svoje maximálne úsilie naplniť svoje poslanie plným využívaním času, ktorý človek dostal. Existuje teda obrovský rozdiel medzi prístupom, ktorý hovorí: „Onedlho zomriem, takže nemá zmysel snažiť sa o čokoľvek“ a prístupom, ktorý hovorí: „Onedlho zomriem, tak musím každý deň naplno využiť.“ Žiť každý deň, akoby bol náš posledný, neznamená byť ochromený, ale byť ovládaný myšlienkou, že možno skôr, ako si myslíme, budeme uvedení do večnosti. Keď použijeme striedme slová starozmluvnej múdrosti: Všetko, čo tvoja ruka nájde k práci, urob podľa svojej sily, lebo niet práce ani uvažovania, ani poznania a múdrosti v podsvetí, do ktorého ideš (Koh 9:10).
Už sme povedali, že ako je život Božím darom, tak je smrť odňatím tohto daru. Taká myšlienka pripadá mnohým ľuďom ako obludná. Povedia: „Ako môže Boh odňať svoj dar života mnohým ľuďom za okolností, ktoré sú očividne nespravodlivé?“ Človek môže zomrieť násilne či zdĺhavo alebo veľmi mladý. Prečo majú niektorí ľudia dlhý, plný a šťastný život, zatiaľ čo život iných je krátky a biedny? V niektorých prípadoch by sme sa možno mohli pokúsiť dať odpoveď, ale v konečnom dôsledku musíme zvažovať Božie nevyspytateľné cesty. V konečnom dôsledku sú veci také, aké sú, preto, lebo ich tak chce. A Písmo hovorí, že jeho cesty sú spravodlivé (Ž 89:15). Boh má dôvody pre všetko, čo robí a tie dôvody sú plne v súlade s jeho charakterom, ale dôvody nám nie sú zjavené.
Písmo to ešte iným spôsobom hovorí, že každý z nás je v Božích rukách. Náš život nie je naším vlastníctvom. My sme sa nepriniesli na tento svet a nemôžeme sa tu udržať ani minútu dlhšie, než nám určil náš Stvoriteľ. Tieto pozorovanie môžu vyzerať ako klišé, iba slová, ale premýšľať o nich a žiť v ich svetle je podľa Písma súčasťou jadra pravej zbožnosti.
Definitívnosť smrti
V jednej chvíli je náš priateľ s nami. Je súčasťou siete našich vzťahov a oddanosti, tvorca plánov a spoločník našich snov. Možno o chvíľu neskôr si ho vezme smrť a neexistuje prostriedok, ktorým by sme ho mohli vrátiť. Z tohto dôvodu je žiaľ pri smrti prirodzený a nevyhnutný. Je to prirodzená reakcia na stratu lásky. Časť nášho života sa nenávratne stráca. Kazateľ hovorí, že niet práce ani uvažovania, ani poznania a múdrosti v podsvetí, do ktorého ideš (Koh 9:10).
Smrť je definitívna preto, že ukončuje všetky pozemské plány a plnenie všetkých pozemských nádejí. Čokoľvek nasleduje po smrti, neexistuje spojitosť vo veciach, ktorými sme sa zapodievali pred smrťou, v plánoch, ktoré si vyžadovali naše telo a spoluprácu s inými, ako aj priestor a čas, v ktorých sme ich konali. Smrť nie je ako emigrácia do inej krajiny, či prevrátenie nového listu. Čo nebolo dokončené pred smrťou, to musí zostať nedokončené navždy.
Smrť je však definitívna aj v hlbšom zmysle, lebo ohlasuje súd. Každý vie, že smrť nás odrezáva od milovaných ľudí, a často náhle a bez varovania ukončuje naše pozemské plány. Charakteristikou kresťanského svedectva o smrti je jej varovanie, že každý z nás žije vo svetle prichádzajúceho súdu (Heb 9:27). O tom súde si viac povieme v nasledujúcej kapitole, ale teraz je nevyhnutné uvedomiť si, že život človek od narodenia po smrť je rozhodujúci pre jeho stav po smrti. V tomto hlbšom zmysle je smrť definitívna. Každý človek umiera len raz a potom bude súd.
Táto biblická pravda je taká nepríjemná, že podnikáme obrovské úsilie, aby sme ju zriedili. Táto pravda sa často nahrádza neurčitou nádejou, že nakoniec sa všetko na dobré obráti. Existujú aj prepracované postoje k smrti, ktoré sa síce ponúkajú v mene kresťanstva, ale od biblickej zvesti sa výrazne líšia. Jeden z takýchto postojov tvrdí, že náš terajší život je iba prvým štádiom, v ktorom sa učíme byť lepšími. Náš život tu je štádiom detstva a rastu. Tento náš rast bude pokračovať po smrti, až kým všetci budeme zhromaždení do Božej prítomnosti. Hovorí sa, že tento názor pochádza od raného kresťanského teológia Irenea.
Akokoľvek príťažlivý a presvedčivý tento názor vyzerá, z hľadiska kresťanskej viery je spojený s obrovskými ťažkosťami. Aj keď tento názor tvrdí, že všetci ľudia majú slobodnú vôľu a že Božia láska a milosť ľudskú vôľu nikdy nenúti, predsa sa drží toho, že každý jeden človek sa slobodne rozhodne vstúpiť do Božej prítomnosti, keď dospeje do úplnej duchovnej zrelosti. Nikdy však neponúka vysvetlenie, prečo prišla telesná smrť a čo je jej zmyslom. V tomto názore je smrť veľkým a nezmyselným prerušením. Ešte dôležitejšie však je, že táto teória ide proti explicitnému učeniu Písma. Svedectvo Písma nie je to, že smrť je ukončením rastu každého človeka, ale že smrť je zapríčinená hriechom (Rim 5:12), a že postavenie človeka pred Bohom pri smrti určuje jeho postavenie po smrti. Ide o postavenie Božej priazne a prijatia, alebo Božieho odmietnutia a hnevu. Navyše, Písmo nikde neučí univerzalizmus, ktorý je súčasťou tejto schémy.
Takže ako človek zomrie, je rozhodujúce pre jeho stav po tom. Ak vstúpi do smrti so zarátanou Kristovou spravodlivosťou, so svojimi hriechmi, ktoré boli odpustené pre Kristovu obeť, tak ten človek smrťou vstupuje do života, do života dovtedy nepredstaviteľnej plnosti a slávnej služby. Ale ak človek zomrie dúfajúc v to, kým je a čo urobil, tak sa postaví pred Boha bez Boha a bez nádeje.
Druhé učenie, ktoré popiera definitívnosť smrti, je viera Rímsko-katolíckej cirkvi, že aspoň niektorí svojou smrťou vstupujú na nejaký čas do očistca. Kánony a vyhlásenia Tridentského koncilu hovoria:
Katolícka cirkev… učí… v tejto ekumenickej synode, že existuje očistec a že dušiam, ktoré sú v ňom, pomáhajú príhovory verných, ale najmä obete oltára.
Tento názor stojí na rozlišovaní medzi malým a smrteľným hriechom, čo sa v Písme nenachádza. Čo je však z nášho hľadiska závažnejšie, zachováva ľuďom nádej aj za hrobom, keď Písmo žiadnu takú nádej neposkytuje, skôr naopak. Písmo nikde neučí, že po smrti existuje obdobie morálneho očisťovania. Skutočnosť, že po smrti nasleduje súd, by mala dodávať vážnosť kresťanovmu životu a záujem žiť každý deň vo svetle prichádzajúceho súdu.
Zomieranie a skúška viery
Viera, že po smrti nasleduje Boží súd, by mala robiť kresťana vážnym. Lenže viera v súd po smrti neodstraňuje fakt zomierania. Zomieraniu sa aj tak treba postaviť čelom. Pred každým z nás, kresťanom i nekresťanom, stojí táto perspektíva, ako aj čierna neznáma po tom.
Na prvý pohľad na tom nie je nič prekvapujúce, lebo kresťan je v tomto živote zvyknutý na situácie, kde pre neho platia rovnaké obmedzenia, ako pre každého iného. Byť kresťanom neznamená, že už nemusí jesť či spať. Kresťan sa unaví; cíti bolesť, radosť i žiaľ, prežíva rodinné či finančné problémy. Zmysel toho, že je kresťanom, nespočíva v tom, žeby ho také veci obchádzali, ale že s Božou pomocou ich môže prežívať inak. Takže ak kresťanstvo nerobí človeka imúnnym pred bežnými ľudskými obmedzeniami, ako si môžeme myslieť, že nás to oslobodí od zomierania?
A predsa, neexistuje dôvod myslieť si, že zomieranie by pre kresťana malo byť podstatne odlišné? Veď človek sa stane kresťanom, Božím dieťaťom tým, že prijíma duchovný život, život z Boha. Obrátenie kresťana je vzkriesením (Kol 3:1). Kresťan prešiel zo smrti do života (Kol 3:1), je novým stvorením (2Kor 5:17), premohol svet (1Jn 5:4) a má večný život (Jn 3:15). Nemal by teda človek v takej zvláštnej pozícii prejsť smrťou podobne ako iní prešli horiacou pecou nedotknutý, dokonca bez zápachu smrti? Ak všetko, čo Nová zmluva hovorí o novom živote veriaceho v Kristovi, je pravda, prečo musí čeliť slabosti, smrti a rozpadu svojho tela?
Odpoveď je v pozícii kresťana, o ktorej platí „ešte nie“. „Ešte sa neukázalo, čím budeme“ (1Jn 3:2). Hoci kresťan je vykúpený Kristom a prebýva v ňom jeho Duch, dostal už podiel na svojom večnom určení, plný rozkvet jeho večného určenia ešte nenastal. Hoci Kristus svojím vzkriesením premohol smrť a bol oslávený po pravici svojho Otca (Sk 2:3), jeho vykúpená Cirkev, tí ktorí sú „v“ ňom, musia zdieľať osud všetkých mužov a žien – musia zomrieť. Táto skutočnosť neindikuje nedostatok moci na strane Boha, akoby jeho zámery boli aspoň dočasne zmarené. Božie zámery sú stále isté. Ide iba o to, že jeho zámery zatiaľ nedospeli do štádia, v ktorom je smrť definitívne a viditeľne porazená a keď to bude plne a verene známe.
Pre kresťana teda existuje napätie medzi tým, čo platí už, a ešte nie. Už teraz platí, že v kresťanovi prebýva Kristov Duch a že svojím vzkriesením sa Kristus stal prvým ovocím všetkých tých, čo spia spánkom smrti v ňom (1Kor 15:20). Ešte však neplatí, že kresťan sa teší bezhriešnej dokonalosti vzkrieseného života.
Z času na čas sa dokonca môže zdať, že kresťan sa nielen neteší bezhriešnemu vzkrieseniu, ale nikdy sa ani nebude. najmä starého a telesne slabého kresťana môžu premôcť pochybnosti. Jeho viera môže byť pridusená, keď vidí svojich priateľov a príbuzných zomierať a aj on sám očakáva smrť. Vidí zbožných ľudí slabnúť, strácať schopnosti, ako sa stávajú patetickými ruinami, ktorí sa ani nepodobajú na ľudí, akými raz boli. Je toto tá plnosť, ktorú Kristus sľúbil? Takto sa premáha svet? Nie div, že v takýchto okolnostiach je kresťanova viera ťažko skúšaná.
Nová zmluva uznáva takýto konflikt. Pavol hovorí, že sa môže stať, že smrť víťazí (1Kor 15:55), že má osteň (1Kor 15:56), že je znamením slabosti a porušenosti (1Kor 15:42n), že naše telá sú ponížené (Flp 3:21). Kristus plakal a chvel sa pri Lazarovom hrobe (Jn 11:33). B. B. Warfield takto komentoval toto Kristovo vnútorné rozrušenie:
Pohľad na žiaľ Márie a jej spoločníkov rozrušil Ježiša, lebo mu ostro predstavil pred oči zlo smrti, jej neprirodzenosť, jej „násilnú tyraniu“ ako ju Kalvín označuje… To smrť je objektom jeho hnevu, a v pozadí smrti ten, ktorý má moc smrti, a ktorého prišiel na svet zničiť.
Kresťanskí spisovatelia niekedy robili rozdiel medzi vierou a rozumom. Často vznikali diskusie, či je kresťanská viera rozumná, či je pochopiteľné, že vierou v božského Spasiteľa a jeho zásluhy je možné získať večný život a pod. Iní zdôrazňujú rozdiel medzi vierou a poznaním. Kladú otázku, či kresťanská viera je vecou názoru, skoku do tmy, alebo spočíva na božsky dokázanej pravde. Tieto kontrasty majú svoj zmysel a otvárajú dôležité otázky. Ale dominantným kontrastom v Novej zmluve nie je kontrast medzi vierou a rozumom, či medzi vierou a poznaním, ale medzi vierou a videním.
Klasickým prípadom je Tomáš. Kristus povedal Tomášovi, že mal výsadu vidieť dôkazy Kristovej smrti a vidieť, že ten, čo stojí pred ním, je ten, ktorý bol ukrižovaný. Kristus však pokračoval ďalej a povedal mu, že tí, čo nevideli a predsa uverili, sú „blahoslavení“ (Jn 20:29). Ján hovorí, že ešte sa neukázalo, čím kresťan bude, ale vieme, že keď sa Kristus zjaví, budeme ako on, lebo ho budeme vidieť takého, aký je (1Jn 3:2). Teraz vidíme hmlisto ako cez sklo, ale potom uvidíme tvárou v tvár (1Kor 13:12). Na mnohých miestach je viera v Božie sľuby v kontraste s tým, ako veci v súčasnosti vyzerajú, ako v prípade Noacha (Heb 11:7), Mojžiša (Heb 11:24) a najmä Abraháma (Rim 4:18-21).
Napätie, ktoré prežíva kresťan v pohľade na hrob je medzi jeho vierou v Božie sľuby, že premôže smrť a videním smrti a jej deštruktívnych účinkov. Nevidí slávu, lebo nemá bezprostrednú skúsenosť vzkrieseného, osláveného života, a predsa verí. Všetko, čo vidí, je pomíňajúce sa – nie je to realita, ktorej sa viera chytá. Viera sa ešte nezmenila na videnie.
Čo má kresťan robiť? Kresťanova myseľ často upadá do pokušenia maľovať smrť a zomieranie falošnými farbami, tváriť sa, že nie je taký hrozný a mocný nepriateľ, ako vyzerá. Písmo však nikdy k takému zmýšľaniu nepovzbudzuje. Pisatelia Novej zmluvy podporujú kresťanovu vieru v takýchto ťažkých situáciách minimálne tromi spôsobmi.
Odkazujú na Božiu vernosť v minulosti (Heb 11). Záznam toho, ako Boh plnil svoje sľuby svojmu ľudu, podporuje vieru, že aj v budúcnosti splní svoje sľuby, totiž že prenesie veriaceho cez smrť. Nádej vyslobodenia cez smrť teda nie je iba túžobným želaním, ale spočíva na Božom sľube, ktorý je súčasťou mnohých sľubov, z ktorých niektoré už splnil a niektoré ešte splní.
Novozmluvní pisatelia tiež zdôrazňujú Božiu moc zachovať svojich ľudí vo chvíli ich smrti, zachovať ich vieru od nevery a uistiť ich o realite neviditeľného sveta, ako aj o Božej moci priviesť ich tam. Boh dokáže uchovať svojich ľudí pred pádom a predstaviť ich bez poškvrny vo svojej sláve s úžasnou radosťou (Júdu 24). Boh ich neopustí v časoch fyzickej slabosti či mentálneho úpadku, ale bude im potešením a oporou (Heb 13:6). Takže aj keď vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň (2Kor 4:16).
Novozmluvní pisatelia ukazujú na samotného Krista, na jeho vzkriesenie a nanebovstúpenie. Kristus ako hlava svojho ľudu je zárukou vzkriesenia všetkých údov jeho tela. Pretože on žije, aj my žiť budeme (Jn 14:19). Terajšia skúška viery je na jej posilnenie, aby sme sa stále horlivejšie spoliehali na Božie záruky.
Smrť a telesné vzkriesenie
Kristovo vzkriesenie je prísľubom nielen toho, že veriaci v nejakom neurčitom zmysle prejde smrťou, že prežije, ale že aj on bude vzkriesený z mŕtvych. Ako sme pripomenuli, kresťanská cirkev neučí, že prichádzajúci život je životom nesmrteľnej duše. Cirkev učí „tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný“.
Pavol zdôrazňuje vzkriesenie tela. Neučí iba, že má byť vzkriesenie, ale že musí byť vzkriesenie. Smrteľné telo veriaceho si musí obliecť nesmrteľnosť, porušiteľné si musí obliecť nesmrteľnosť (1Kor 15:53). Prečo „musí“? Týka sa to istoty Božieho sľubu ako aj charakteru Kristovho vykúpenia. Kristovo vzkriesenie sa netýka iba vzkriesenia Krista samotného, ale aj všetkých, ktorí sú „v ňom“, nového ľudstva, ktorého je on ako posledný Adam hlavou. Vzkriesenie Krista je teda federálnym aktom, aktom v záujme iných, ktorým zabezpečuje im osobne to, čo má osobne Kristus.
Rovnako ako zaplatením pokuty za hriech ho už smrť nemohla držať vo svojej moci (Sk 2:24), lebo Božia spravodlivosť si vyžadovala jeho vzkriesenie, z podobného dôvodu je nemožné, aby niekto kto je v Kristovi, bol smrťou porazený.
Čo je vykúpenie? Je to zmierenie mužov a žien s Bohom prostredníctvom Kristovej obete . Trest za ich hriech prevzal Kristus. Ale ak trest za hriech zniesol Kristus, tak musia dosiahnuť štádium, kde dôsledky hriechu budú definitívne vymazané. Keby dôsledky hriechu mohli pokračovať navždy, keby smrť mala navždy ovládnuť čo len jedného z tých, za ktorých Kristus zomrel, tak by Kristovo vykúpenie bolo neúplné. Smrť by si stále zachovávala moc.
Jedným z hlavných dôsledkov hriechu je smrť, nielen smrť v zmysle duchovného odlúčenia od Boha, ale aj telesnej smrti. Preto Pavol zdôrazňuje v 1. Korinťanom 15, že ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon (1Kor 15:56). Odplatou za hriech je smrť (Rim 6:23). Keď ideme do hrobu a naše telo sa v zemi rozpadne, tak sa zdá, že smrť (a preto hriech) zvíťazili zjavným a definitívnym spôsobom. Veď čo by mohlo byť definitívnejšie než rozpad tela, jeho návrat do prachu?
Pavol však hovorí, že aj keby sme predpokladali, že veriaci prežijú smrť tela v nejakej forme mimo tela, smrť by dosiahla víťazstvo, lebo smrť by vládla nad ich telami, a to nemôže byť. Smrť sa objavila kvôli hriechu, takže ak smrť nie je zvrátená vzkriesením, tak by z toho vyplývalo, že smrť zvíťazila. Smrť však nemôže zvíťaziť, ak Kristus premohol hriech (2Tim 1:10). Z toho vyplýva, že musí byť vzkriesenie tela. Iba keď sa toto stane, bude úplne jasne a verejne viditeľné, že Kristus vykúpil svoj ľud tým, že triumfoval nad smrťou. Keď si toto porušiteľné oblečie nesmrteľnosť, potom sa splní príslovie: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň?“ (1Kor 15:56). V tej chvíli dá Boh svojmu ľudu verejné a definitívne víťazstvo prostredníctvom Krista.
Niektorí, ako Augustín, tvrdili, že nato, aby existovalo pravé vzkriesenie, musia vstať tie isté telá, ktoré boli uložené do prachu. Napísal:
Boh, Umelec neslýchanej moci, úžasnou a nevystihnuteľnou rýchlosťou obnoví naše telá použijúc všetok materiál, z ktorého pôvodne pozostávali. Úplnosť tejto obnovy neovplyvní, či sa každý vlas vráti k ostatným vlasom a necht k ostatným nechtom, lebo veľký Umelec sa určite postará, aby nič nebolo nevhodné a nepatričné.
Môžeme si myslieť, že Augustín tu zašiel príliš ďaleko. Jedným z dôvodov, pre ktorý si to môžeme myslieť, je to, že vieme, že bunky nášho tela (s výnimkou mozgu) sa stále strácajú a sú nahrádzané tak, že po desiatich rokoch svojho života nemá človek ani jednu bunku z tých, ktoré mal predtým. Iný dôvod, pre ktorý si môžeme myslieť, že Augustín sa mýlil, je to, že nebral do úvahy fyzikálne zmeny, ktoré sa odohrávajú v tele tých, čo slabnú pred príchodom smrti. Pavlove slová o „duchovnom tele“ spolu s jeho dôrazom na neporušiteľnosť takého tela ukazujú, že vzkriesené telo bude viac ako iba zrekonštruované fyzické telo. Pavol hovorí, že naše „potupené telo“ bude zmenené na slávne telo ako Kristovo. Naše telo bude pokračovať, a predsa bude premenené tak, ako si to teraz nevieme predstaviť.
Svedčí o tom aj analógia viery. Ako znovuzrodenie nie je modifikáciou starej hriešnej podstaty, ale darom novej podstaty, tak si môžeme myslieť, že naše telo bude vykúpené „pri znovuzrodení sveta (Mt 19:28). Nebude to iba nová fáza terajšieho tela, ale zmenené telo tak, ako Kristovo telo je teraz oslávené. Nám je teraz nemožné vysvetliť, ako Boh takú obrovskú zmenu dosiahne, a predsa naše telo zostane tým istým telom.
Akékoľvek ťažkosti sú spojené s myšlienkou tohto tela, ktoré toto píše a vy čítate, pre Bibliu je podstatné, že život za hrobom je stelesneným životom, lebo byť telesným je podstatné pre človeka a plná obnova mužov a žien, ktorí sú Kristom vykúpení, si to vyžaduje. Pavol to vyjadril tak, že budeme „priodiati tým nebeským, aby tak život pohltil to, čo je smrteľné (2Kor 5:4). Predstava, že „vzkriesenie“ je akousi nehmotnou duchovnou existenciou po smrti, alebo že „vzkriesením“ sa myslí nejaký vyšší stupeň terajšieho života, je v rozpore s jasným biblickým učením. Hoci veriaci budú pri svojej smrti „zdokonalení v svätosti“ a „prijatí do nebies na výsosti“ (ako hovorí Westminsterské vyznanie viery), ale ten stav je iba dočasným usporiadaním, anomálnym stavom, ktorý bude prekonaný zjavením synov Božích (Rim 8:19).
Mal by veriaci chcieť zomrieť?
Smrť a zomieranie vyvolávajú mnoho akútnych problémov: stres z prichádzajúcej smrti, vplyv bolesti a liekov na osobnosť, vzťah zomierajúceho a jeho rodinou a priateľmi, čo o zdravotnom stave odhaliť zomierajúcemu, ako aj problémy viery a uistenia. K tomu ešte pristupujú ťažkosti, ktoré vyplývajú z potreby odovzdať kresťanskú zvesť neobrátenému, vedieť, kedy mlčať, kedy a čo hovoriť. Všetkými týmito otázkami sa tu ani nemôžeme zapodievať.
Existuje však všeobecná otázka, ktorej by sme sa venovať mali, a tá sa týka celkového prístupu veriaceho k smrti: Mal by veriaci chcieť zomrieť? Táto otázka sa stáva akútnou, keď kresťan cíti napätie medzi týmto svetom a tým druhým. Na jednej strane je známa situácia zo života apoštola Pavla, keď čelil dileme medzi túžbou odísť, aby bol s Kristom a túžbou zostať (Flp 1:23). Nevieme, ako Pavol vyriešil túto dilemu. Môže sa zdať, že znakom kresťanovej duchovnosti, že chce zomrieť a byť s Kristom. To je totiž kresťanova konečná túžba. Tá je v istej miere prítomná u kresťana v každom štádiu života. Mali by sme ju však povzbudzovať a podporovať tak, aby sa stala dominantnou myšlienkou kresťanovho života?
Existuje dôvod, prečo by to tak nemalo byť. Aj starý veriaci má plniť poslanie. Je strašné pripomínať človekovi, že je už nanič, keď je už slabý dôchodca. Kristova moc sa môže prejavovať v telesnej slabosti. Platené zamestnanie možno skončilo, ale dary mu neboli odňaté, ako ani príležitosti na ich uplatňovanie. Kresťan si preto musí dávať pozor, aby jeho túžba zomrieť a byť s Kristom – akokoľvek zbožne to znie – nebola snahou vyhýbať sa obyčajnej kresťanskej povinnosti či príležitosti. Starnúceho a fyzicky slabnúceho kresťana sa dá veľmi ľahko presvedčiť, aby to vzdal. Vedie to k strate jeho úsilia tak, že to kladie zbytočné bremeno na tých, čo sa o neho starajú. Je ťažké písať o tomto tak, aby to neznelo príliš dogmaticky, lebo konkrétne situácie sú často jedinečné. Predsa však kresťana, ktorý starne a má bolesti, by sme mali povzbudzovať k postojom, ktoré nekladú zbytočné bremená na druhých.
Napriek týmto výhradám však neexistuje krajší kresťanský zážitok, ako počuť slová zomierajúceho kresťana, ktorý vie, že zomiera a ktorý vyjadruje presvedčenie, že je hotový ísť a byť s Kristom. To nie sú slová samovražedného zúfalstva, ani morálky, ktorá klesla na dno, ale pokojná dôvera vnútorného kresťanského presvedčenia. Toto muselo byť súčasťou toho, čo mal Pavol na mysli, keď povedal, že svoj beh dokonal a vieru zachoval (2Tim 4:7).
Záverom
Náš cieľ v tejto kapitole bol jednoduchý, a predsa ťažký: čeliť faktu smrti kresťanským spôsobom. Smrť je prvou z „posledných vecí“. Ako o všetkých „posledných veciach“, aj o smrti je ťažké písať, hoci z iných dôvodov. Vyrovnať sa so smrťou je však podstatné pre kresťanský život aj pre kresťanské svedectvo. Dojemnosť a vážnosť dodáva smrti nielen to, že je rozlúčením s priateľmi, ale že predznamenáva súd. Uzatvára ten život na zemi, ktorého charakter nezvratne určí život za hrobom.
Poznámka editora: Článok je kapitolou z knihy: Paul HELM; The Last Things: Death, Judgment, Heaven and Hell. Edinburgh: Banner of Truth Trust, 1989, s. 34-56″.
