Rada Dona Carsona o tom, či by sa mali zobrať alebo nie.
Tento článok bol najskôr emailom mladému zakladateľovi zboru, ktorý prosil o radu. Zakladal zbor v náročnom prostredí. Množstvo ľudí, ktorí sa obracali, spolu už bývali, niektorí mali aj deti, niekedy spolu žili celé roky, no neboli zosobášení. Jeho otázkou teda bolo, čo povedať týmto párom, keď sa jeden z nich obráti a ten druhý, zatiaľ, nie. Mala by rada tomuto páru znieť, aby sa zobrali? Alebo je to povzbudzovanie ľudí do ťahania jarma s neveriacimi?
Otázka, ktorej čelíme, je vlastne otázkou toho, čo je biblickou definíciou manželstva. V rôznych obdobiach služby som sa stretol s rovnakou otázkou, akej teraz čelíš aj ty. V ďalších riadkoch by som ti rád ponúkol niekoľko usmernení. Niektoré z nich závisia priamo na tom, čo hovorí Biblia a niektoré sú z oblasti obozretnej múdrosti, ktorú tiež formuje Božie Slovo.
Viac ako len sexuálna jednota
(1) V Biblii je manželstvo viac než len sexuálnym zjednotením muža a ženy, ale nie je to nič menej. Zahŕňa to aj verejný záväzok, ktorý dvaja ľudia voči sebe navzájom vykonajú – verejným, legálnym a kultúrne podmieneným spôsobom, ktorý daný pár oddelí a definuje ako manžela a manželku. V nomádskych kultúrach za Abrahámových čias bolo súčasťou ceremónie to, že ženích si zobral svoju nevestu „do stanu svojej matky“, čo sa rovnalo svadobnej noci. Podľa Mojžišovho zákona, ak sa spolu A a B vyspali a je zrejmé, že to nebolo znásilnenie, zákon nehovorí: „Tak, to už sú asi zosobášení.“ Nie, veno muselo byť aj tak zaplatené (čo bolo súčasťou verejného vyjadrenia manželského zväzku v danej kultúre), obe rodiny museli byť zapojené atď. Čiže aj dnes, ak A a B spoločne žili v sexuálnom zväzku už nejakú dobu, ale bez toho, aby spoločne uzavreli verejný manželský zväzok (či už v cirkvi alebo na úrade), stále nie sú „manželmi“ v plnom zmysle tohto slova (sexuálne spojenie tam je, ale nie verejný vzájomný záväzok podľa zákona danej doby); no na druhej strane, ak by A a B zložili vzájomné manželské sľuby a potom by spolu nespávali, takisto nie sú úplne „manželmi“.
(2) Správna vec, ktorú v oboch prípadoch treba urobiť, je väčšinou (viem si predstaviť len jednu či dve náročné výnimky!) sfinalizovať tú druhú čas. Nie je správne snažiť sa zvrátiť to, čo sa už stalo! Nikto nemôže „zvrátiť“ dlhodobý sexuálny zväzok bežného charakteru. Preto nie je možné vyžadovať, aby sa táto dvojica rozišla po tom, ako spolu žili, už povedzme päť rokov, možno aj s dieťaťom či dvoma. To, k čomu ich chceme naliehavo volať je, aby sa „zosobášili“ aj legálne – teda, verejne, podľa kultúrnych štandardov daného štátu.
Cudzie jarmo?
(3) Ale, podotkne niekto, predstavme si, že B sa stal kresťanom, kým A je stále neveriacou: nie je pozvanie k uzavretiu (legálnej časti) manželstva nebezpečenstvom, že daný veriaci bude ťahať cudzie jarmo s neveriacim? Moja odpoveď je takáto: (a) ak by A a B boli úplne zobratí (v legálnom aj sexuálnom zväzku), keď boli obaja neveriaci a jeden z nich by sa stal kresťanom, nehovorili by sme, že to znamená, že by sa mali rozísť. Dokonca v 1. Korinťanom 7 Pavol explicitne hovorí kresťanským partnerom v takýchto prípadoch, aby neodchádzali. Áno, kresťanský partner má byť príkladom v správaní a milosti v nádeji, že získa svoju rodinu pre vieru. Zákaz ťahania cudzieho jarma s neveriacimi, keď ide o manželstvo, predpokladá dve osoby, ktoré nie sú zosobášení v žiadnom zmysle slova. Ale ak sa jeden z dvoch pohanov v manželstve obráti, Pavol nikdy neaplikuje princíp zákazu „ťahania cudzieho jarma“ na to, aby manželstvo, ktoré je už uzavreté, vyzýval k zániku. V skutočnosti robí, ako to vidíme v 1. Korinťanom 7, presný opak. (b) Aký je teda rozdiel, ak A a B spolu len žijú a nie sú legálne zosobášení? Ten rozdiel je samozrejme v tom, že nie sú plne zosobášení tak, ako Biblia vidí manželstvo; no už sú v procese poriadne ďaleko! Nemôžu zvrátiť to, čo sa už stalo. Predstierať, že sa to dá, je hlúpe. Cesta vpred je odporúčanie, aby tento proces dokončili a nie aby sa snažili zvrátiť to, čo sa zvrátiť nedá.
(4) Vo väčšine prípadov neveriaci partner s týmto plánom súhlasí, ak sa k záležitosti pristupuje jemne, múdro a pokorne. Ak nie, vzniká množstvo ďalších otázok, ktoré v tvojom maili nie sú zahrnuté.
Príkaz od stvorenia
(5) Možno si pamätáš, že v mojom prvom bode som spomenul možnosť zložiť manželské sľuby „či už v cirkvi alebo na úrade“. Keď sú A a B obaja kresťanmi, je normálne, aspoň v tejto krajine, že sa vezmú v cirkvi a potom hovoríme o kresťanskom sobáši. Ale je dôležité vidieť, že ak chceme byť úplne presní, manželstvo (bez ohľadu na to, čo hovorí katolícka cirkev) nie je sviatosť, ktorá je vyhradená len pre kresťanov. Je to príkaz od stvorenia – čo znamená, že je plánom pre celé stvorenie, niečím, čo Boh prikázal pre páry – muža a ženu všade, nie niečo, čo vychádza z učenia cirkvi a patrí len kresťanom.
Napríklad vo Francúzsku musia byť všetky manželstvá uzavreté pred civilnou autoritou. Nevidím v tom žiaden problém; vlastne si myslím, že je to dobrá vec (aj keď to vo Francúzsku vzniklo zo zlých dôvodov), pretože to veci ujasňuje. Vo Francúzsku, ak sú A a B kresťanmi, sobáš najskôr prebehne pred civilnou autoritou a potom sa ešte deje samostatný obrad v cirkevnom spoločenstve – obrad, ktorý nemá kultúrou definovaný legálny význam, ale je príležitosťou pripomenúť si, ako je Boží dar, ktorý nazývame manželstvo povýšený a premenený, keď ho vložíme do kontextu evanjelia. Napríklad sa naučíme o jeho typologickom spojení s Kristom a jeho cirkvou; naučíme sa, že odpadnutie od viery a cudzoložstvo majú podobné korene a podobné dôsledky; naučíme sa, že Boh sám používa jazyk manželstva pri večeri Baránkovej; pripomenieme si Božie múdre zaopatrenie manželstva a to, aké miesto a dôležitosť má výchova detí napomínaním Božím a tak ďalej.
V Amerike (a vo väčšine anglosaských krajín), keď sa sobáš uzatvára v kruhu spoločenstva (a väčšinou v cirkevnej budove), kazateľ, ktorý sobáš vedie, je sčasti služobníkom evanjelia a sčasti legálnym služobníkom štátu. Preto nie je legálne, aby sobáš uzatváral ktokoľvek, kto by to chcel robiť: ide totiž aj o právnu záležitosť. V poriadku; s týmto viem žiť. Ale moja pointa v prípade, o ktorom hovoríš, nesmie závisieť na tom, či sa legálny sobášny akt udeje v cirkevnej budove pod vedením kazateľa alebo na úrade. Už bude asi teda jasné, že si nemyslím, že kazateľ zhrešil, ak legálnym spôsobom zosobášil A a B, keď už spolu nejaký čas žili a jeden z nich sa stal veriacim. Ale zároveň, ak neveriaci v tomto prípade je ochotný vstúpiť do manželstva, ale nie na cirkevnej pôde, je to v poriadku – povzbuď ich, aby sa vzali, určite na ich sobášny obrad príď a zatlieskaj im. Kazateľ nemusí byť prítomný na to, aby bol ich sobáš riadne „uzavretý“. Nemáme žiaden záujem udržiavať stredovekú katolícku teológiu manželstva.
Zložité výnimky
(6) Vyššie som spomenul, že existuje pár výnimiek. Spomeniem jednu z nich. Predstavme si, že A a B majú 19 a 18 rokov. Predstavme si, že obaja už spali s niekoľkými partnermi. Predstavme si, že B sa obráti. Je v tomto prípade morálne povinný alebo povinná zobrať si svojho posledného partnera? To, čo sa od tohto človeka vyžaduje, je hlboké pokánie, v ktorom sa obráti od hriechu a sľúbi, že bude žiť v celibáte, až do kým nebude pripravený vstúpiť do pravého manželstva. Samozrejme, vždy je možné vymyslieť zložité prípady, v ktorých si človek nemusí byť istý, či čelí jednej z takýchto výnimiek alebo nie. Ak sú princípy jasné, stále bude potrebné použiť množstvo múdrosti pri aplikácií týchto princípov.
Dúfam, že ti tieto myšlienky pomôžu. Ak máš ďalšie otázky, neváhaj sa na mňa obrátiť.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
