Definícia
Pred Bohom je každý hriech vážny a zaslúži si večný trest, Biblia však rozlišuje rôzne stupne hriechu. Z tohto hľadiska nie je každý hriech rovnaký, keď rozmýšľame o jeho dopade, dôsledkoch a stupňoch trestu pre jednotlivca, iných ľudí, cirkev a spoločnosť.
Zhrnutie
Táto esej rozoberá, či Biblia učí, že existujú stupne hriechu alebo je každý hriech rovnaký. Po diskusii o smrteľnom a ľahkom hriechu v rímskokatolíckej a protestantskej teológii sme dospeli k záveru, že pred Bohom je každý hriech hriechom, ale z hľadiska ľudských vzťahov Biblia rozlišuje rôzne hriechy podľa ich dopadu a dôsledkov. Esej končí diskusiou o neodpustiteľnom hriechu.
Je každý hriech rovnaký? Alebo by sme mali uvažovať o stupňoch hriechu? Sú niektoré hriechy závažnejšie ako iné, alebo Boh považuje všetky hriechy a ich následky za rovnaké? Dnes je celkom bežné, že ľudia tvrdia, že všetky hriechy sú rovnaké. Často sa cituje Jakubov list 2:10: „Veď keby niekto zachoval celý Zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým.“ Niektorí trvajú na tom, že tento verš dokazuje, že Biblia nerozlišuje väčšie a menšie hriechy, aspoň pokiaľ ide o ich dopad: všetky hriechy sú rovnaké. Je to naozaj pravda?
Nepochybne musíme na túto otázku odpovedať opatrne, ale Písmo aj historická teológia hovoria o stupňoch hriechu: niektoré hriechy sú „väčšie“ ako iné. Pán Ježiš to hovorí v Jánovi 19:11, keď sa obracia na Piláta počas svojho súdu: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preto ten, kto ma vydal tebe, má väčší hriech.“ Čo tým Ježiš presne myslí? Pozrime sa na túto dôležitú otázku v štyroch bodoch a budeme argumentovať tým, že pred Bohom je každý hriech hriechom, ale Písmo hovorí aj o stupňoch hriechu, a že nie všetky hriechy sú vo svojich dôsledkoch rovnaké.
Smrteľné a ľahké hriechy: protestantské a rímskokatolícke rozdelenie
Od patristického obdobia (napr. Tertulián, Augustín), ktoré sa rozvinulo najmä v rímskokatolíckej teológii (napr. Peter Lombardský a Tomáš Akvinský), sa rozlišovali „smrteľné“ hriechy (peccata mortalia) a „ľahké“ hriechy (peccata venialia). Na prvý pohľad sa zdá, že ide o rozdelenie hriechov z hľadiska ich dôsledkov, ale v rímskokatolíckej teológii sa prihliada aj na ich celkovú sviatostnú teológiu, čo reformátori právom odmietali.[1] Tradícia vždy hovorila o stupňoch hriechu, avšak v rímskokatolíckej teológii sa rozlišovanie smrteľného a ľahkého hriechu používa spôsobom, ktorý je iný, ako len obyčajné rozprávanie sa o stupňoch hriechu. Aký je teda rozdiel a ako funguje v katolíckej teológii?
Smrteľný hriech je definovaný ako hriech, ktorý „ničí lásku v srdci človeka ťažkým porušením Božieho zákona; odvracia človeka od Boha, ktorý je konečným cieľom a od jeho požehnania.[2]“ V tomto zmysle „ťažké porušenie“ znamená úmyselné alebo zámerné odmietnutie Dekalógu, a ak ho človek nevyzná a nebude sa kajať, Boh v ňom nebude konať svojou habituálnou a premieňajúcou milosťou, čo človeka privedie k večnému trestu. V rámci tejto teológie Boh aplikuje Kristovo dielo na nás prostredníctvom prijímania sviatostí, ktoré ustanovil v cirkvi. Krstom (u detí a dospelých), dokonca aj bez spasiteľnej viery (ex opere operato, „skutkom“) je krstená osoba obnovená (očistená z prvotného hriechu), prijíma habituálnu milosť, a tým začína proces premeny na spravodlivého človeka (čím sa spája ospravedlnenie a posvätenie), keďže vyznáva hriech a prijíma sviatosť. Nakoniec sa proces našej premeny na spravodlivých zavŕši očistením od hriechu a oslávením, čo nám umožní „vidieť“ Boha (blažené videnie). Ak však smrteľný hriech nevyznáme a nerobíme pokánie, celý tento proces sa zastaví a nás čaká večné odsúdenie.
Na druhej strane, ľahký hriech je definovaný ako malý hriech, ktorý „umožňuje láske existovať, hoci ju pohoršuje a zraňuje.“[3] Takýmito hriechmi sú veci ako „bezmyšlienkovité rozprávanie alebo neprimeraný smiech“[4], ale sú menej závažné. Prečo? Pretože, ak ich spáchame, nevyznáme a neoľutujeme, nezastavujú proces, ktorý sa začal pri krste – Božie pôsobenie „ospravedlňujúcej“ milosti, ktorá postupne robí človeka spravodlivejším. Za tieto hriechy sme iba dočasne potrestaní, ale nie sme navždy odrezaní od spasenia.
Reformátori nepopierali stupne hriechu, ale odmietali delenie na smrteľné a ľahké hriechy, najmä tak, ako ho rozpracovala rímska sviatostná teológia. Podľa nich je každý hriech pred Bohom „smrteľný“ a našou jedinou nádejou je, že sme spojení s Kristom v spasiteľnej viere a v ňom vyhlásení za ospravedlnených. Na to, aby sme ako padlé stvorenia obstáli pred Bohom, potrebujeme, aby nám bola pripísaná Kristova dokonalá spravodlivosť, a aby všetky naše hriechy boli úplne zaplatené jeho zástupnou smrťou. Veriaci, ktorý sa narodil z Ducha a je zjednotený s Kristom ako zmluvnou hlavou, keďže naše ospravedlnenie je úplné v Kristovi, neexistuje hriech, ktorý by odstránil jeho ospravedlnenie, zmaril posväcujúce pôsobenie Ducha a viedol k strate spasenia. Napriek tomu, že by sme mali odmietať rozdelenie na smrteľné a ľahké hriechy, ako to učí Rím, neznamená to, že by sme mali tvrdiť, že všetky hriechy a ich dopady na človeka, iných ľudí a svet sú pred Bohom rovnaké.
Každý hriech pred Bohom si zaslúži a vyžaduje večný trest
Reformátori mali pravdu, keď hovorili, že každý hriech pred Bohom je „smrteľný“. Kvôli Adamovmu porušeniu Božieho príkazu (Gn 2:15-17; Gn 3:1-6) je hriech potrestaný duchovnou aj fyzickou smrťou (Rim 6:23). Hriech nás oddeľuje od Boha (Iz 59:1-2), takže bez Krista stojíme odsúdení (Rim 8:1), sme pod Božím hnevom (Rim 1:18-32) a potrebujeme, aby Boh konal vo zvrchovanej milosti a zabezpečil nám Vykupiteľa. Hriech pred Bohom, bez ohľadu na to, o aký hriech ide, vedie k nášmu statusu vinného, znečisteného a vzdialeného od Boha (Ef 2:1-3). Teraz môžeme oprávnene použiť list Jakuba 2:10: „Veď keby niekto zachoval celý Zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým.“ Porušenie ktoréhokoľvek bodu zákona pred Bohom znamená porušenie celého zákona. Pavol tiež hovorí: „Prekliaty je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona, a neplní to“ (Ga 3:10; porov. Dt 27:26). Porušenie jedného prikázania má za následok naše odsúdenie pred Bohom. Prečo?
Odpoveďou je, proti komu sme zhrešili, a tým sa vraciame späť k teológii. Trojjediný Stvoriteľ, zmluvný Boh je svätý (Ex 3:5-6; Ex 15:11; Ex 19:23 a nasl.; Lv 11:44; Lv 19:1; 1Sam 2:2; Ž 99:3, 5, 9; Iz 6:1 a nasl.; Iz 57:15; Ez 1-3; Heb 12:28; 1Pt 1:15-16; 1Jn 1:5; Zj 4). Vzhľadom na to, že každý hriech je proti nemu, a Božia vôľa a jeho charakter sú morálnym štandardom vesmíru, Boh nemôže a ani neprehliadne náš hriech, bez ohľadu na to, aký je náš hriech. Jeho oči sú príliš čisté, aby sa pozerali na zlo; nemôže ho tolerovať (Ex 34:7; Rim 1:32; Rim 2:8-16). Naše hriechy nás oddeľujú od Boha, jeho tvár je pred nami skrytá. V Božej svätej reakcii na hriech a zlo (Rim 1:18-32; Jn 3:36) sa Boh stavia proti každému hriechu a trestá ho. Tam, kde je hriech, sa svätý Boh stavia proti svojmu rebelskému stvoreniu, inak by nebol svätým Bohom, za akého sa považuje.
Popri Božej svätosti je tu aj jeho spravodlivosť, ktorá je pre neho rovnako podstatná ako všetky jeho vlastnosti. Z tohto dôvodu je Božia spravodlivosť výrazne odplatná. Boh nie je ako ľudský sudca, ktorý vynáša rozsudok na základe vonkajšieho zákona; trojjediný Boh je zákon (Gn 18:25). Keď Boh súdi, zostáva verný svojej dokonalej, morálnej požiadavke, čo znamená, že zostáva verný sám sebe. Nehrešíme teda proti abstraktnému princípu alebo neosobnému zákonu, hrešíme proti osobnému Bohu, ktorý je svätý a spravodlivý, a preto si každý hriech pred Bohom zasluhuje večnú smrť. Na to, aby sa z hriešnikov stali spravodliví, aby sme boli ospravedlnení pred Bohom, musí byť náš hriech úplne zaplatený a dostaneme dokonalú spravodlivosť. Dávid vo svojom slávnom vyznaní hovorí presne o tom. Hoci Dávid svojím cudzoložstvom s Batšebou a následným hriechom zhrešil proti mnohým ľuďom, dokonca proti celému národu, správne vyznáva: „Proti tebe samému som zhrešil, urobil som, čo pokladáš za zlé“ (Ž 51:6).
Všetky hriechy nie sú rovnaké vo vzťahu k nám a k druhým
V tomto bode musíme dôkladne premýšľať o tom, čo Biblia učí, bez toho, aby sme zľahčovali vážnosť ľudského hriechu a všetky jeho katastrofálne dôsledky. Vzhľadom na to, kto je Boh, si každý hriech zaslúži a vyžaduje večný trest. Preto potrebujeme Vykupiteľa. Písmo však hovorí aj o stupňoch hriechu v závislosti od kontextu, úmyslu, osoby, ktorá sa hriechu dopustila, a celkových dôsledkov hriechu.
V každodennom živote to poznáme. Napríklad rozprávať sa s niekým neslušne alebo prechovávať v srdci nenávisť voči iným je vážny hriech (Jk 3:8-10). Nenávidieť niekoho takým spôsobom, že človek plánuje jeho smrť a zabije ho, je však „horšie“, z hľadiska jeho zámeru, výsledku a trestu. Alebo sa zamyslite nad klamstvom. Klamať niekomu je zlé. Ale klamať ako štátny úradník a urobiť podvod môže viesť až k vlastizrade. Opäť platí, že osoba, ktorá sa hriechu dopúšťa, jej zámer, kontext a dôsledky vedú k „závažnejšiemu“ trestnému činu. Alebo sa zamyslite nad sexuálnym hriechom. Každá sexuálna aktivita mimo manželskej zmluvy medzi mužom a ženou je hriešna. Napriek tomu považujeme sexuálny hriech dospelého človeka s dieťaťom alebo sexuálny hriech, ktorý je narušením Božieho stvoreného poriadku, či už ide o homosexualitu alebo sodomiu, za závažnejší z hľadiska jeho dôsledkov na zúčastnených ľudí a väčšieho dopadu na spoločnosť.
Biblia potvrdzuje to, čo poznáme z našej každodennej skúsenosti. Keďže sme stvorení na Boží obraz a vďaka všeobecnej Božej milosti, nemôžeme vykoreniť Božiu pravdu z nášho života, svedomia a stanovenia morálnych zákonov a požiadaviek. Zamyslime sa nad piatimi pravdami, ktoré učia, že Písmo hovorí o stupňoch hriechu bez zľahčovania akéhokoľvek hriechu.
Po prvé, Genezis 9:6 je dôležitý text. Podľa Noemovej zmluvy, ktorá platí až do Kristovho príchodu, sa hriech úkladnej vraždy spomína ako hriech, ktorý si vyžaduje trest smrti pre páchateľa a má byť vykonaný príslušnými štátnymi úradníkmi (porov. Rim 13:1-7). Nie každý hriech si vyžaduje takýto závažný trest, z čoho vyplýva, že špecifické hriechy, ako napríklad hnev a klebety, nie sú v rovnakej kategórii ako úmyselná vražda. Rozlišovanie medzi úmyselnými a neúmyselnými hriechmi v Starej zmluve ešte viac podčiarkuje túto pravdu.
Po druhé, keď sa pozrieme na izraelskú zmluvu a zákon, vidíme rôzne rozdiely, ktoré potvrdzujú, že Biblia robí rozdiely medzi hriechmi. Napríklad rozlišuje rôzne úrovne čistoty a nečistoty, ktoré si vyžadujú rôzne obety (Lv 11-15 porov. Lv 1-8) a najmä „neúmyselné“ a „úmyselné“ hriechy (Nm 15:22-30). Neúmyselný hriech môžeme odčiniť (napr. Lv 4), ale niektoré úmyselné hriechy, hlavne „svojvoľné“ hriechy sú také ťažké, že sa nedajú odčiniť a vyžadujú si trest smrti (Nm 15:30). Takéto delenie nedáva zmysel, ak neuvažujeme v zmysle stupňov hriechu. Odhaľuje Bohom dané obmedzenia zabudované do starej zmluvy, ktoré predvídajú potrebu novej zmluvy. Vďaka nej je možné úplné zmierenie v Kristovi (Jer 31:34; porov. Heb 9:1 – Heb 10:18).
Po tretie, Biblia vyučuje aj o „hriechoch, ktoré volajú“, že Boh sám bude súdiť, pretože ľudia a štátni úradníci konali nespravodlivo voči iným (napr. Gn 4:10; Gn 18:20; Gn 19:13; Ex 3:7-20; Dt 24:14-15). Opäť platí, že nie všetky hriechy sú zaradené do tejto kategórie a tieto hriechy sú zdôraznené ako ťažšie než iné.
Po štvrté, Písmo učí, že existujú rôzne stupne trestov, ktoré sú viazané na ľudské poznanie Božieho zjavenia a sú „závažnejšie“ ako pre tých, ktorí konali v nevedomosti, a preto si vyžadujú väčší trest (napr. Mt 11:21-24; Lk 12:47-48; Jn 19:11).
Po piate, aj v cirkvi vidíme rozdiel medzi hriechmi, ktoré sa prejavujú v našom spoločnom živote. Pokiaľ ide o cirkevnú disciplínu, niektoré hriechy medzi sebou môžeme riešiť na osobnej úrovni, avšak ak hriech nie je oľutovaný, je potrebné zapojiť ďalších a nakoniec sa s nevyznaným hriechom musí vysporiadať celá cirkev (Mt 18:15-20). Nie každý hriech sa však rieši exkomunikáciou. Keďže Boží ľud žije spolu, musíme sa naučiť, ako v malichernostiach a hriechoch preukazovať milosť druhým. Napriek tomu existujú určité hriechy, ktoré sa musia riešiť okamžite a dokonca verejne. Napríklad v 1. Korinťanom 5 došlo v cirkvi k sexuálnemu hriechu incestu – niečo, čo ani pohania netolerujú –, ktorý si vyžaduje okamžitú reakciu. Nie všetky hriechy sa riešia týmto spôsobom. Pripomeňme si, ako sa má verejne riešiť hriech starších (1Tim 5:20), čo sa nevzťahuje na ostatných členov cirkvi, pretože majú iné postavenie v cirkvi.
Mohli by sme uviesť oveľa viac príkladov, ale týchto päť bodov ukazuje, že Biblia rozlišuje rôzne stupne hriechu v závislosti od kontextu, úmyslu, zúčastnenej osoby a celkového vplyvu hriechu na rodiny, cirkvi a celú spoločnosť.
Z týchto údajov môžeme vyvodiť tri všeobecné dôvody, prečo Písmo rozlišuje rôzne hriechy a prečo sú niektoré hriechy v našom živote a vo vzťahoch považované za závažnejšie ako iné.
Po prvé, Písmo kladie ľuďom väčšiu zodpovednosť za ich hriech podľa miery poznania Božej pravdy a ich poslušnosti voči nej. Preto môže Ježiš hovoriť o „väčšom“ hriechu (Jn 19:11) alebo povedať, že na Sodomu bude miernejší ako na náboženských vodcov, ktorí ho odmietli (Mt 11:21-24; Lk 10:11-13; Lk 12:47-48). S väčším poznaním Božej vôle prichádza väčšia zodpovednosť a hriech je „závažnejší“, keď je proti poznaniu.
Po druhé, v súvislosti s poznaním Božej vôle, miera našej viny súvisí aj s naším úmyslom konať. Napríklad vopred zamýšľaná vražda je iná ako neúmyselné zabitie (Gn 9:6). Alebo neúmyselný hriech je hriechom, ale nie je v tej istej kategórii ako úmyselný alebo „svojvoľný“ hriech (Nm 15:27-30; porov. Jer 7:16, 24, 26). Hrešiť s plným vedomím a konať v rozpore s Božím zákonom sa považuje za „horšie“ ako hrešiť neúmyselne alebo z nevedomosti.
Po tretie, konkrétne hriechy, ktoré popierajú Boží stvorený poriadok sa považujú za „závažnejšie“ z hľadiska ich dôsledkov na jednotlivca, rodiny a celú spoločnosť. Pavol to zdôrazňuje v liste Rimanom 1:18-32. Hoci každý hriech pred Bohom je hriechom a zaslúži si smrť, niektoré hriechy, ako napríklad zabitie, sexuálna aktivita mimo Bohom stvoreného heterosexuálneho manželstva, dokonca neposlušnosť voči rodičom, sú zdôraznené ako „väčšie“, pretože všetky popierajú Boží stvorený poriadok. Dnes je dôležité si to uvedomiť, pretože mnohí tvrdia, že napríklad všetky sexuálne hriechy majú rovnaké dôsledky, čo nie je pravda. Všetky sexuálne hriechy sú zlé, ale niektoré sexuálne hriechy majú ďalekosiahlejšie následky. Tieto hriechy sú svojimi dôsledkami „väčšie“ ako iné sexuálne hriechy, a keď ich schvaľuje celá spoločnosť, sú dôkazom väčšieho duchovného úpadku. To však neznamená, že tí, ktorí takéto aktivity praktizujú, spáchali neodpustiteľný hriech. V Kristovi je odpustenie, nový život a zmena, ale dôsledky hriechu sú „vážnejšie“ (1Kor 6:9-11).
Neodpustiteľný hriech
Musíme spomenúť ešte jednu otázku: závažnosť neodpustiteľného hriechu. V evanjeliách sa tento hriech spája s „rúhaním sa proti Duchu“ (napr. Mt 12:32; Lk 12:10); v listoch s rôznymi varovaniami pred odmietnutím Krista a odpadnutím od viery (Heb 6:4-6; Heb 10:26-31); s „hriechom, ktorý vedie k smrti“ (1Jn 5:16). Každý kontext je iný, ale predsa majú niečo spoločné, čo súvisí s poznaním človeka a jeho prijatím alebo odmietnutím Krista. V prípade evanjelií náboženskí vodcovia pripisujú Božie dielo satanovi, a tak odmietajú to, čo poznajú zo Starej zmluvy. Zámerne hrešia proti tomu, čo poznajú ako pravdivé. V listoch sa o tom hovorí ako o odpadnutí od viery. Tento hriech sa najjasnejšie považuje za úmyselné odmietnutie pravdy. Ľudia, ktorí formálne prijali Krista, sa úmyselne odvracajú od pravdy. Možno sa spájali s Božím ľudom, ale nikdy neboli skutočne znovuzrodení a veriaci v Krista (1Jn 2:19). Prečo sa tento hriech považuje za neodpustiteľný? Ak raz človek úplne odmietne Krista, mimo neho už niet spasenia a človek zostáva navždy odsúdený vo svojom hriechu.
Ako sa dá zistiť, či niekto takto zhrešil? Pravdepodobne to nikdy nebudeme vedieť s istotou, pretože existuje mnoho príkladov, ako napríklad Pavol, ktorý prenasledoval cirkev, ale Božia zvrchovaná milosť ho priviedla k spáse (1Kor 15:9; porov. 1Tim 1:13-16). Len ak sa pozrieme na celý život človeka, môžeme posúdiť, či sa človek, ktorý sa kedysi spájal s Kristom, od neho naozaj odvrátil. Ak si niekto myslí, že možno takto zhrešil, určite tak neurobil, pretože ľudia, ktorí odpadli od viery, sa nestarajú o svoje spasenie a vzťah ku Kristovi. Biblia však prísne varuje ľudí, ktorí poznali pravdu, no teraz otvorene a vytrvalo odmietajú evanjelium.
Učí teda Biblia, že existujú stupne hriechu? Odpoveď znie: áno, ale nikdy nemôžeme relativizovať závažnosť každého hriechu. Hriech ničí náš vzťah k Bohu, k sebe navzájom, k nám samým a k celému stvorenému poriadku. Našu jedinú nádej nachádzame v Ježišovi Kristovi, ktorého Otec poslal, aby nás vykúpil, ospravedlnil a premenil z našich hriechov.
POZNÁMKY:
[1] Pozri Ján Kalvín, Inštitúcie kresťanského náboženstva, 2.8:59.
[2] Katechizmus katolíckej cirkvi, 2. edícia (Washington, DC: United States Catholic Conference, 2000), 454.
[3] Ibid.
[4] Ibid., 455
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
