Pred sedemnástimi rokmi som šiel na dvojtýždňovú cestu do Indie a Kórei, kde som vyučoval na biblickej škole a v niekoľkých zboroch. Bezpečnostné opatrenia na letiskách neboli pred 11. septembrom taká prísne, a tak sa moja rodina so mnou šla rozlúčiť až k odbavovacej bráne. Keď som opúšťal svoju manželku a tri malé deti uprostred michiganskej zimy, moja najmladšia dcéra vykríkla „NIEEEE!!“ tak dlho a tak hlasno, že ozvena jej výkriku sa ozývala po celej chodbe vedúcej do lietadla. Nebola jediná, kto v ten deň plakal.
Ako som sedel v lietadle a snažil som sa ich ešte raz zahliadnuť, rozmýšľal som: „Čo to robím svojej rodine? Stojí tá cesta za to? Bolo správne vôbec na ňu ísť? Nemohol ten kurz a tie kázne vyučovať niekto iný?“ Nebolo to poslednýkrát, čo som si dával tieto otázky.
Slúžiť cirkvi nie je len práca; je to úplne pohlcujúca zodpovednosť, ktorá môže rodinu ohroziť. Pohotovostné návštevy nemocníc a zúfalé telefonáty od manžela so zlomeným srdcom, ktorého opustila manželka, nikdy neprichádzajú, keď sedíte doma, všetky úlohy zo zoznamu máte splnené a nudíte sa tak, že dúfate, že nejaká kríza naruší monotónnosť dní. Pre väčšinu z nás platí, že naše telo síce môže byť doma, ale naša sústredná pozornosť voči rodine prichádza pomaly.
Vždy by ste ste si mohli naplánovať viac návštev, stretnúť sa s väčším množstvom ľudí, ktorí potrebujú pomoc, vybaviť viac telefonátov, byť na viacerých stretnutiach, modliť sa na viacerých podujatiach, prečítať viac kníh, odpísať na viac mailov, napísať (alebo prečítať) viac blogov, vyučovať alebo absolvovať viac kurzov, robiť brúsiť kázeň či kázne, získať viac titulov, viac, viac, viac, čo znamená, že vaša rodina z vás bude mať stále menej, menej, menej. Koľkokrát ste prišli domov neskoro s vedomím, že kým ste sa vy snažili zachrániť váš zbor, vaša manželka bola sama pri úsilí zachrániť vaše deti?
Dá sa skutočne byť efektívnymi kazateľmi a dobrými manželmi a otcami? Naozaj si musíme vyberať medzi cirkvou a našou rodinou?
V tomto článku sa budem snažiť vysvetliť, prečo si nemyslím, že to musí byť „buď/alebo“.
Ako dobre viesť zbor aj domácnosť
Viesť dobre svoj zbor a viesť dobre svoju domácnosť nie sú veci, ktoré sa vzájomne vylučujú: „[Starší] musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou.” (1Tim 3:4)
Pavol však nehovorí len, že starší môže viesť rodinu aj cirkev dobre, ale že musí! Ale ako? Skrze evanjelium! Evanjelium nás chráni od toho, aby sme sa brali príliš vážne a odhaľuje modly, ktoré máme vo svojom srdci.
Neber sa príliš vážne
Evanjelium mi pripomína, že som hriešnik, ktorý má sklony k sebastrednosti a sebaspravodlivosti. Fakt, že som kazateľ, neznamená, že nemusím vyznávať hriechy svojej rodine, keď som vybuchol. Práve naopak, potrebujem byť vodcom v tom, ako robím pokánie, keď viem, že som voči svojej rodine zhrešil.
Tvoje deti vedia, že si len človek. Vidia v koši na pranie tvoje spodné prádlo a ráno cítia, že ti páchne z úst. Pozerajú sa na teba, keď sa snažíš opraviť vodovod, vymeniť bojler alebo keď ti padne telefón z rúk. Nie si dokonalý rodič. Tvoje reakcie bývajú prehnané, sľubuješ toho priveľa, zabúdaš. Určite zlyháš. Si hriešnik. Ja som mnohokrát musel ísť do detskej izby a prosiť o odpustenie za to, že som sa správal hrozne. Odpustili mi. Niektoré z mojich najpokorujúcejších momentov v živote boli, keď som sedel na posteli mojich detí, kým ma oni hladili po chrbte a jedno z nich povedalo: „Je to v pohode, oci, aj ja hreším.“ Rešpekt sa najlepšie získava vo vzťahoch vybudovaných viac na láske než na pravidlách, ktoré od nás stále niečo chcú.
Kristus je lepší Spasiteľ než ako ho ja zobrazujem
Niekedy som v pokušení veriť, že ak budem dokonalým kazateľom, ľudia o mne budú dobre zmýšľať a ja tento ich obdiv milujem. Aby som však mohol byť dokonalým kazateľom, musím mať dokonalé deti. A preto potrebujem, aby moje deti spolupracovali s mojou túžbou, aby boli rešpektované.
Našťastie, ani Boh, ani moje deti tieto moje túžby neplnia. Keď mal môj syn okolo štyroch rokov, boli sme na pohrebe jednej vplyvnej dáme v našom zbore. Po tom, ako sme sa pozreli na jej telo v truhle, môj syn oznámil dcére tejto pani, že jej mama zomrela, lebo „príliš veľa jedla.“ V ten večer som si zrevidoval svoj profesný životopis, lebo som bol presvedčený, že ho čoskoro budem potrebovať. S mojimi deťmi sa mi stalo množstvo takýchto situácií, ktoré ma nútili pýtať sa: „Záleží mi viac na mojich deťoch a na evanjeliu, alebo na tom, do aké svetla ma stavajú ich zlyhania?“
Opäť, evanjelium je veľmi jasné. Len Kristus je mojou nádejou, nie moje deti. Ak od nich očakávam dokonalé správanie, očakávam od nich to, čo môže dať len Kristus a toto očakávanie ich zničí. Potrebujú mať slobodu zlyhať, aby mohli zažiť milosť. Počas našej služby videla moja zborová rodina mnoho našich zlyhaní a nedonalostí. Nemali dokonalého kazateľa, ale to je v poriadku. Pretože majú dokonalého Spasiteľa.
Štyri ďalšie princípy na premýšľanie
Keď už rozumieme týmto dvom veciam, tu sú štyri konkrétnejšie myšlienky, ktoré mi pomohli v snahe správne viesť moju domácnosť a zároveň viesť aj zbor.
1. Nemôžeš sa páčiť každému
Po prvé, nemôžeš sa páčiť každému. Je veľmi lákavé počúvať návštevníka, ako ti hovorí, aký hrozný je „ten druhý zbor“. Vyzerá taký úprimný, taký zranený. A tak teraz začnem behať okolo neho, aby som mu ukázal, ako vyzerá skutočný zbor a aký by mal byť skutočný kazateľ. Ohúrim ho svojou obetavosťou, schopnosťami, pozornosťou, ktorú venujem jeho potrebám. Dokážem byť hrdinom. Dokážem obnoviť jeho vieru a zachrániť ho. Vážne? Samozrejme, v našom okolí je množstvo ľudí, ktorí naozaj potrebujú starostlivosť. Ale sú tu aj takí ľudia, ktorí nechcú pracovať na svojich problémoch; chcú len získať tvoju pozornosť. Je im úplne jedno, či kvôli nim obetuješ svoje deti. Vezmú si čokoľvek, čo im ponúkneš a vyžadujú ešte viac.
V jedno leto som bol na dovolenke s rodinou na Floride a člen zboru mi zavolal, či by som bol ochotný viesť pohreb jeho tety – 3,5 hodiny cesty na druhej strane štátu. Moja manželka nevedela, čo povedať. Hanbím sa priznať, že keďže bol tento človek v zbore nový, chcel som, aby mal zo mňa dobrý dojem, a tak som súhlasil. Musel som si kúpiť oblek, topánky, košeľu a kravatu, odísť od svojej rodiny, šoférovať na druhú stranu štátu a robil som to všetko len preto, aby niekto mal zo mňa dobrý dojem. O niekoľko rokov tento človek z nášho zboru odišiel, lebo sme mu nedali dosť priestoru, aby spieval sóla. Pamätaj si, že ak Ježiš pre niektorých ľudí nie je dosť dobrý, prečo si o sebe myslíš, že ty budeš?
S týmto súvisí aj realita, že len Boh je všadeprítomný, ty nie. Jednoducho nedokážeš byť na dvoch miestach naraz. Je veľmi ľahké porušiť svoj sľub voči rodine, lebo veď, koniec koncov, „oni to pochopia“, niečo ti do toho jednoducho prišlo. A pravdou je, že to pochopia – pochopia, že iní ľudia sú pre teba dôležitejší ako oni.
2. Tvoja rodina je súčasťou cirkvi – alebo z Božej milosti raz bude
Druhá vec, ktorú si potrebuješ pamätať, je, že tvoja rodina je súčasťou cirkvi – alebo z Božej milosti raz bude. Ľudia sa často pýtajú: „Čo je dôležitejšie: tvoja rodina alebo tvoj zbor?“ Ako naše deti rástli, spolu s Cathi sme sa snažili integrovať našu rodinu a zbor a robili sme veci tak, aby naša rodina bola zapojená v zborových záležitostiach. Napríklad, ak to bolo vhodné, brával som svoje deti so sebou, ak som šiel niekoho navštíviť u neho doma alebo v nemocnici. Jedného večera spievali moje deti pani, ktorá zomierala na rakovinu. Jej manžel na to nikdy nezabudol.
Zistil som, že kým sa moje deti museli o mňa deliť s mnohými ľuďmi, zároveň mali šancu byť súčasťou mnohých iných vecí. Videli realitu smrti viac ako iní. Videli, ako si zborová rodina navzájom slúži. Stretávali sa s misionármi a inými kazateľmi. Odomykali dvere, zhasínali svetlá, napĺňali krstiteľnicu, skladali letáky s oznamami a kopírovali podklady k poznámkam. Mali možnosť vidieť množstvo vecí, ktoré iní možno brali ako samozrejmosť, čo im pomohlo mať väčší pocit vlastníctva voči zboru, než mali iní členovia.
Ak tvoje deti vyznali vieru v Krista a stali sa členmi zboru, sú súčasťou cirkvi v absolútnom zmysle slova. Ak ešte nie sú členmi, pripravuješ ich na deň, keď sa, ako dúfaš, z Božej milosti, členmi zboru stanú. V oboch prípadoch sa v nich snažíš vzbudiť lásku k cirkvi.
Sú však aj tak trochu pod reflektorom. S tým sa nedá nič robiť. Sú súčasťou tvojej kvalifikácie byť kazateľom (1Tim 3:4). Ale môžeš svojmu zboru pomôcť v snahe správať sa k nim tak, ako by sa správali k akémukoľvek inému členovi zboru. Ja sa snažím svetlo reflektora na moje deti minimalizovať tým, že v kázňach takmer nepoužívam rodinné príhody a takisto si dávam pozor, aby pre ne platili rovnaké pravidlá ako pre všetkých ostatných.
Slovo varovania: niektorí ľudia v tvojom zbore ťa zrania. Môžeš byť v pokušení ľutovať sa alebo pred svojimi deťmi týchto ľudí ohovárať. Budú momenty, keď budeš mať pocit, že ťa niekto zneužil alebo bude lákavé hrať sa pred svojou rodinou na „obeť“. Prosím, chráň pred tým svoje deti! Aj napriek ťažkým dňom je to obrovská príležitosť prinášať vodu a umývať cirkvi jej nohy. Nauč svoje deti, že službu cirkvi považuješ za privilégium. Cirkev totiž je – alebo ak Pán dá, bude – aj ich rodinou.
3. Tvoj zbor môže zamestnať iného kazateľa, ale tvoje deti iného otca nemajú
Po tretie, tvoj zbor môže zamestnať iného kazateľa, ale tvoje deti iného otca nemajú. Sú momenty, kedy si musíme vybrať medzi dôležitým momentom pre naše deti a akciou v zbore. Keď stojím pred takýmto rozhodnutím, často sa pýtam: „Je táto zborová akcia niečo, čo môže spraviť aj niekto iný?“ Takisto sa pýtam: „Je táto akcia taká dôležitá, že tam kvôli svojmu dieťatu skutočne musím byť?“ Nie každé podujatie v živote dieťaťa je to najdôležitejšie. Ale ak by som vedel, že niečo je pre moje dieťa skutočne dôležité, robil by som všetko pre to, aby som tam bol.
4. Na malých veciach naozaj záleží
Po štvrté, na malých veciach naozaj záleží. Každý večer, keď som ukladal svoje deti spať, som sa s nimi väčšinou modlil a moje posledné slová boli: „Ľúbim ťa. Vždy ťa budem ľúbiť a nemôžeš spraviť nič, čo by ma prinútilo prestať ťa ľúbiť.“ (Boli aj momenty, kedy som potreboval dodať: „Ale nemusíš to skúšať!“) Robil som to večer čo večer, rok čo rok, až kým mi, keď som začal, s povzdychom nepovedali: „Áno, oci,viem a nemôžem spraviť nič, čo by ťa prinútilo prestať ma ľúbiť.“ A som im odpovedal: „Nikdy na to nezabudni.“
Chcel som, aby vedeli, že to, čo som sa nedokonalým spôsobom snažil robiť, spravil pre nich dokonale Boh skrze Krista. Chcel som, aby vedeli, že ich prijatie a bezpečie nie sú zakorenené v ich známkach, oceneniach, úspechoch či v tom, čo dosiahli vo svetskom slova zmysle. Počúvali tieto slová pred každým zaspievaným sólom, vedomostnou súťažou či v hre na klavíri, pred každým basketbalovým či futbalovým zápasom, pred každou koncoročnou písomkou, prijímačkami na vysokú a každý jeden večer pred spaním.
Jedného dňa som bol na atletických pretekoch mojej najmladšej dcéry. Nahlas som ju povzbudzoval, keď bežala svoje preteky, keď v tom moja druhá dcéra zavolala s plačom z univerity. Mala pred sebou neuveriteľne dôležitú skúšku, ktorá mala rozhodnúť o jej úspechu alebo zlyhaní v celom štúdiu. Štyri roky práce záviseli len na tejto skúške! Pripomenul som jej, že jej hodnota nie je v tom, ako to dopadne, ale jej istota a bezpečie sú v Kristovi. Bol som od nej jedenásť hodín vzdialený. Ako som nadšene mlátil päsťou do vzduchu, keď moja najmladšia dobehla do cieľa v rekordnom čase, súčasne som plakal spolu s mojou druhou dcérou a modlil sa, aby mala svoj pokoj v Kristovi. Potom som opäť povedal: „Pamätaj si, že ťa ľúbim, vždy ťa budem ľúbiť a nemôžeš spraviť nič, čo by ma prinútilo presťať ťa ľúbiť.“ Vedela, že jej to poviem a jednoducho to len chcela počuť.
Stojí to za to
Keď som sa stal kazateľom v mojom terajšom zbore, náš syn mal dva roky, Cathi čakala naše druhé dieťa a tretie malo prísť až o niekoľko rokov. Teraz sú už moje deti prakticky dospelé a odišli z domu. Je to zvláštne, že po rokoch bláznivého tempa, kriku, smiechu a choasu je dom zrazu pomerne tichý. Kedysi sme boli mladá kazateľská rodina, ale teraz sa na nás pozerajú ako na veteránov.
Všetok čas, ktorý strávime s našimi deťmi, je radosťou, ale existuje ešte niečo radostnejšie. Nedávno dve z našich detí leteli na druhý koniec sveta, aby slúžili v tíme, ktorý sa snaží osloviť ľudí, ktorí nikdy nepočuli evanjelium na ostrove v rieke Mekong v Kambodži. Odišli deň po Vianociach. Áno, zobralo to z nášho „rodinného času“ a možno to mohol spraviť aj niekto iný. Ale na tejto ceste sa im podarilo dostať sa na tento ostrov a boli jedni z prvých kresťanov, ktorí tam kedy prišli. Dnes, o štrnásť mesiacov neskôr, sú na tom ostrove už dva tucty veriacich.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9 Marks
