V momente, keď môj desaťročný syn Jack chytil prvý úchyt na lezeckej stene počas minuloročných regionálnych majstrovstiev, vedela som, že niečo je zle. Jeho bežne plynulé pohyby boli zrazu váhavé a nešikovné. Keď sa pri prvom pokuse pošmykol a potom opäť aj pri druhom, začala som sa v srdci modliť: Pane, nedovoľ, aby toto zlomilo jeho ducha. Prosím, pracuj cez toto sklamanie pre jeho dobro a tvoju slávu.
Keď sa Jack dozvedel, že sa nekvalifikoval do ďalšieho kola, oči sa mu naplnili slzami. Hodiny sa predĺžili do dní rozhovorov, často plných objatí, počas ktorých sme túto skúsenosť nahlas spracovávali s otvorenou Bibliou. Nakoniec si jedno ráno sadol na kuchynskú stoličku oproti mne a zamyslene naklonil hlavu. „Niečo som si uvedomil, mami,“ povedal. „Myslím, že Boh ma skrze toto pokoruje. Myslím, že moje umiestnenie v rebríčku zaberalo miesto v mojom srdci, ktoré má patriť jemu.“
Tlak na výkon
Jack zápasil s ideológiou, ktorá je v našej kultúre veľmi hlboko zakorenená. Prejavy na promóciách na vysokých školách to odzrkadľuj. Lekári, právnici a PhD študenti sa kvôli nej prepadávajú do depresie. Je to správa, ktorá je rozšírená na sociálnych médiách, v školách aj v bežných konverzáciách – že naše úspechy definujú našu hodnotu.
Hoci táto filozofia nie je nová, vďaka informačným technológiám deti trpia rastúcim tlakom na to, aby svoju identitu založili na svojich úspechoch. „Študenti sú dnes presýtení správami o výkone vo svojich triedach, medzi svojimi rovesníkmi, učiteľmi, univerzitami, sociálnymi médiami aj v širšej kultúre,“ okomentovala aktuálnu situáciu Jennifer Breheny Wallace, autorka knihy Never Enough: When Achievement Culture Becomes Toxic – and What We Can Do About It (Nikdy nie dosť: Keď sa kultúra dosahovania úspechov stane toxickou – a čo s tým môžeme urobiť). „Počúvajú dennodenne, že sa musia snažiť; musia robiť veci lepšie; a sú len tak dobrí ako ich nasledujúci úspech.“
Pre deti, ktoré sa snažia porozumieť svojmu miestu vo svete je tento naratív veľmi škodlivý. Podľa výskumu, ktorý v roku 2018 robil Robert Wood Johnson o psychickom stave dospievajúcich, je „rodinné a/alebo školské prostredie charakterizované extrémnym tlakom na úspech a na to, aby bol daný tínedžer lepší od všetkých ostatných… to môže mladých ľudí výrazne ovplyvniť škodlivým spôsobom, napríklad tak, že u nich vzniká vysoká úroveň stresu a úzkosti alebo začnú užívať či dokonca sa stanú závislými na alkohole a drogách.“ Breheny Wallace súhlasí: „Nachádzame sa uprostred ničivej epidémie osamelosti, úzkosti, depresie a samovrážd; vidíme generáciu, ktorá sa láme pod obrovským tlakom.“
Útecha evanjelia
Ako kresťania sme strážcami absolútne odlišného naratívu. Kým svet hovorí, že si svoju hodnotu zabezpečíme tvrdou prácou, tým, že sa budeme múdrejšie rozhodovať a zlepšovať sa, Biblia nám odhaľuje, že potrebujeme Spasiteľa presne preto, že samých seba zachrániť nedokážeme. Svet nám hovorí, že naša hodnota je len taká veľká, aký mohutný je náš profesný životopis, ale Písmo nás učí, že naša hodnota je do nás vložená tým, že Boh nás stvoril na svoj obraz (Gn 1:26; Ž 139:13-14). A kým na nás svet tlačí, aby sme toho dokázali stále viac a viac, my naopak ukazujeme Kristovu silu práve v našej slabosti (2Kor 12:9).
Ako môžeme vychovávať naše deti k týmto protikultúrnym biblickým pravdám? Ako podčiarkneme hodnotu našich detí v Kristovi, keď nás okolitý svet denne pokúša hľadať potvrdenie našej hodnoty práve v našich úspechoch? Tieto štyri body vám môžu pomôcť viesť deti vo vašom živote k Tomu, ktorý je hodný toho, aby sme sa ním chválili (2Kor 10:17).
1. Milujte ich bezpodmienečne – tak ako ich Boh miluje cez Krista
Mám jeden zvyk, ktorý robím vždy pred tým, než moje detí začnú prvý výstup na lezeckých pretekoch. Ako sa naťahujú za vreckom, ktoré majú na bedrách, aby si ruky oprášili kriedou, nakloním sa k nim a zašepkám: „Bez ohľadu na to, čo sa udeje, ľúbime ťa. A čo je ešte lepšie, aj Boh ťa ľúbi. Uži si to tam hore.“
Vo svojej podstate túžba po uznaní odzrkadľuje našu túžbu byť milovaní. Keď ubezpečujeme naše deti, že naša láska k nim sa nemení na základe ich správania alebo výkonov, berieme túto ťarchu z ich zraniteľných sŕdc. A čo je ešte dôležitejšie, ponúkame im malý záblesk Božej vernej lásky voči nim v Kristovi.
Boh nemiluje naše deti, pretože majú skvelý priemer známok alebo na základe toho, koľko hodín strávili dobrovoľníckymi akciami. Nie, on ich miluje preto, že je milujúci a plný milosti. Kríž odhaľuje výšku, šírku a hĺbku Božej lásky s dychberúcou jasnosťou: „No Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“ (Rim 5:8). A najlepšie na tom celom je, že v Kristovi, nič – ani len naše zlyhania a chyby – nás nemôže odlúčiť od jeho lásky (Rim 8:38-39).
Ukazujte deťom na túto život dávajúcu pravdu. Každodenne ich zahŕňajte bezpodmienečnou láskou, ktorá je odrazom Toho, koho verná láska trvá naveky (Ž 100:5).
2. Zamerajte sa na správcovstvo, nie na svetský úspech
Namiesto toho, aby boli talenty detí prostriedkami na dosiahnutie svetských úspechov, sú Božím darom, ktorý majú spravovať na Jeho slávu (Rim 12:4-8). Nie sme sami svoji (1Kor 6:19-20); od prvého momentu v záhrade Eden nám Boh dal za úlohu starať sa o jeho stvorenie (Gn 2:15). Všetko, čo máme, v skutočnosti patrí jemu, „veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na to, aby sme konali dobré skutky, ktoré nám Boh už vopred pripravil“ (Ef 2:10).
Keď deti učíme spravovať ich dary pre Pána, uznanie človeka prestáva byť také dôležité. Zrazu aj tie najmenšie úlohy, vykonávané s úprimným úsilím, nadobúdajú nebeskú hodnotu, keď sa naše deti snažia robiť všetko na Božiu slávu (1Kor 10:31; Kol 3:17).
3. Naučte ich, že ich identita je v Kristovi, nie v tom, čo dokázali
Najmä v období blížiacej sa dospelosti, deti často zápasia so svojou identitou. Veta: „Čím chceš byť, keď vyrastieš?“ veľmi ľahko vyjde z úst dospelých, ktorí to myslia dobre, no znie to, ako by voľba povolania bola najdôležitejším určujúcim znakom toho, kým sme.
Biblia nás učí o hlbšej a podstatnejšej realite. Hodnota našich detí nie je daná ich talentami alebo túžbami po kariére, ale Božím obrazom, ktorý je do nich vložený od narodenia (Gn 1:26). V Kristovi ich najdôležitejšia identita nemá nič spoločné s ich výsledkami z písomiek alebo počtom gólov, ale je úplne založená na tom, že Boh si ich adoptoval ako svoje vlastné deti: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími deťmi. A nimi sme.“ (1Jn 3:1). Predtým, než svojim deťom dáte titul žiakov, športovcov alebo umelcov, naučte ich to najdôležitejšie – kým skutočne sú: Božími milovanými „vyvolenými z temnoty do jeho predivného svetla“ (1Pt 2:9).
4. Ukážte im, že vzťah s Bohom je sladší než svetské pochvaly
Komplimenty sa môžu zdať opojné – doslova. Štúdie ukazujú, že pochvala a oceňovanie aktivuje také isté centrá odmien v našich mozgoch, ktoré sa rozsvietia, keď cvičíme, jeme čokoládu alebo požívame opiáty. Rovnako ako pri iných silných dopamínových dávkach je efekt komplimentov tiež len pominuteľný a prchavý a jediné, čo dosahuje je, že ich chceme stále viac.
Podľa Biblie to vôbec nie je prekvapujúce. Sme pominuteľní ako tráva (Iz 40:8; Iz 51:12); práca našich rúk rýchlo pominie (Koh 1:11). Len v Bohu, ktorého slová trvajú naveky dokážeme nájsť zmysel. Už prvá otázka Westminsterského kratšieho katechizmu nám hovorí, že najdôležitejším zmyslom života človeka nie je zožať svetské ocenenia, ale „osláviť Boha a večne sa s ním radovať.“
Naháňať ocenenie od ľudí je prinajlepšom hlúpe a prinajhoršom cestou k modlárstvu (Jn 5:44). „Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši?“ varuje Ježiš (Mt 16:26). A v liste Galaťanom 1:10 Pavol upozorňuje „Ide mi azda teraz o priazeň ľudí alebo Boha? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom.“
Učte deti radovať sa v Bohu viac ako v svetskom úspechu, ktorý pominie. Veďte ich s pomocou Ducha, aby milovali Boha celým svojim srdcom, dušou, mysľou a silou (Mt 22:37-38). Povzbuďte ich, aby „robili všetko z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom. Veď vedia, že od Pána dostanú za odmenu dedičstvo“ (Kol 3:23-24).
Keď vaše deti pochopia veľkosť a sladkosť tejto odmeny, svetské uznanie pre nich prestane byť lákavým. Vďaka Bohu som túto prácu Ducha videla v Jackovi o rok neskôr, keď opäť súťažil na regionálnych majstrovstvách. Tentokrát sa umiestnil na štvrtom mieste. Keď tréner poznamenal, že sa mohol umiestniť ešte vyššie, ak by sa natiahol ešte za jedným úchytom, Jack pokrčil plecami. „Možno. Ale vyhodil by som z tretieho miesta môjho kamaráta a ja sa veľmi teším, že on má medailu. Sú aj dôležitejšie veci, než moje umiestnenie.“
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
