Zhlboka som sa nadýchla a rýchlo sa pomodlila, keď som vošla do poslednej miestnosti na jednotke intenzívnej starostlivosti. Tam, v posteli, ležal môj najvážnejší pacient, vznášajúci sa v temnej existencii medzi životom a smrťou. Modriny pokrývali jeho ruky, krv sa vsiakala do jeho tkanív. Hoci okolo neho hučala impozantná zostava lekárskych prístrojov, funkcie jeho orgánov naďalej slabli. Umieral.
V slabom svetle som sotva rozoznala strieborné vrásky na lícach jeho manželky, ktorá sedela vedľa neho. Plakala už nejakú dobu. „On je ten, kto mi zvyčajne pomáha s ťažkými vecami, ako je táto,“ povedala. Nakoniec sa na mňa pozrela s unaveným a prosiacim výrazom. „Kiež by mi Boh jednoducho povedal, čo mám robiť.“
Drvivé dilemy
Takéto prosby sa ozývajú v izbách každej nemocnice, keďže situácia v oblasti smrti a umierania sa za posledných 50 rokov dramaticky zmenila. Pred sto rokmi takmer 90 percent ľudí umieralo doma, v kruhu rodiny, v komunitách, ktoré pomáhali formovať ich životy. Umieranie bolo niečo známe a rozpoznateľné, spojené s duchovným významom.
Dnes takmer 60 percent Američanov stále vyjadruje želanie umrieť doma, ale len polovica z nich tak urobí. Väčšina z nás teraz vydýcha svoje posledné výdychy v nemocniciach a zariadeniach dlhodobej starostlivosti a až 29 percent poistencov poisťovne Medicare umiera na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Medikalizácia umierania často vrhá blízkych do mučivých skúšok. Až 70 percent ľudí sa na konci života nedokáže rozhodovať za seba a v takýchto prípadoch bremeno rozhodovania padá na blízkych, ktorí už aj tak zápasia so strachom a smútkom. Dopad na rodiny je ťažký; blízki často trpia depresiou, úzkosťou a dokonca posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD) aj rok po tom, čo urobili rozhodnutia týkajúce sa konca života.
Keď vložíme svoju vieru do Krista, čerpáme z prameňa nádeje, ktorý nás môže udržať aj počas tých najťažších zdravotných skúškach. Keď však zápasíme s rozhodnutiami o konci života, aj celoživotní Kristovi nasledovníci sa môžu ocitnúť v kalných vodách. Božie načasovanie sa zdá byť nejasné, keď medicínske prístroje stierajú hranice medzi životom a smrťou. Neustále sa rozširujúca prax lekársky asistovanej samovraždy – ktorá v Kanade v súčasnosti zodpovedná za každú dvadsiatu smrť – túto problematiku ešte viac zamotáva. Pýtame sa: Aká je Božia vôľa? Čo povoľuje Biblia? Pane, čo mám robiť?
Štyri vodiace princípy
Biblia zostáva sviecou pre naše nohy a svetlom na našej ceste aj na jednotke intenzívnej starostlivosti (Ž 119:105). Hoci Písmo výslovne nespomína resuscitáciu ani ventilátory, ponúka kľúčové usmernenia o posvätnosti smrteľného života, Božej zvrchovanosti nad životom a smrťou, milosrdenstve a našej nádeji na vzkriesenie.
V snahe ctiť Boha pri lôžku milovanej osoby nám môžu poskytnúť rámec tieto štyri pravdy.
1. Posvätnosť smrteľného života
Ako bytosti stvorené na Boží obraz máme všetci neodvolateľnú hodnotu (Gn 1:26). Správcovstvo Božieho stvorenia vyžaduje osobitnú starostlivosť o ľudský život (Gn 1:28; Ex 20:13; 1Kor 6:19-20).
Posvätnosť smrteľného života nám ukladá povinnosť zasadzovať sa za nenarodené deti, chrániť pred lekársky asistovanou samovraždou, a keď zápasíme s celým radom rozhodnutí o opatreniach na podporu života, mali by sme zvážiť liečbu, ktorá má potenciál vyliečiť.
2. Božia autorita nad životom a smrťou
Hoci nás Boh vedie k tomu, aby sme ctili život, ktorý stvoril, pripomína nám aj jeho pominuteľnú povahu (Iz 40:6-8). Smrť pretrváva v tomto pozemskom kráľovstve ako mzda za naše hriechy (Rim 6:23) a až do Kristovho návratu nás všetkých postihne (Rim 5:12).
Keď si zatvárame oči pred vlastnou smrteľnosťou, riskujeme, že odmietneme moc Božej milosti v našich životoch prostredníctvom Kristovho vzkriesenia. Posvätnosť smrteľného života nevyvráti nevyhnutnosť smrti a Božie dielo prostredníctvom nej a jeho autoritu nad ňou.
3. Milosrdenstvo a súcit
Ako kresťania, ktorí premýšľajú o Božej milosti voči nám v Kristovi, máme preukazovať milosrdenstvo utláčaným a trpiacim (Lk 6:36; Jn 13:34; Jn 3:16-17). Milosrdenstvo neospravedlňuje aktívnu eutanáziu ani lekársky asistovanú samovraždu, ale vedie nás preč od agresívnych, bolestivých zásahov, ak sú takéto opatrenia zbytočné.
4. Nádej v Kristovi
Božia láska k nám je taká nesmierna, že nás v Kristovi nič – dokonca ani smrť! – nemôže od neho odlúčiť. Aj keď trpíme, tešíme sa z prísľubu vzkriesenia tela a nádeje na večné spojenie s Bohom (Jn 11:25-26; 1Tes 4:14). Hoci umierame, žijeme v Kristovi.
Rozlišujte
Tieto zásady sa na papieri zdajú jednoduché, ale pri lôžku chorého sú zložité a neprehľadné. Kľúčová otázka môže pomôcť ich rozlúštiť: Je proces, ktorý ohrozuje život mojej blízkej osoby, zvratný? Inými slovami: Sľubuje liečba zachovanie života alebo predĺženie zomierania a utrpenia?
Je dôležité objasniť, že opatrenia na udržanie života sú podporné, nie liečebné. Ventilátory, resuscitácia a podobné zásahy neliečia chorobu, ale skôr získavajú čas a podporujú funkciu orgánov, kým lekári pracujú na liečbe základnej choroby.
Aby ste zistili, či takéto opatrenia sľubujú záchranu života alebo len predlžovanie zomierania, opýtajte sa lekárskeho tímu na podstatu ohrozenia života a šance na uzdravenie. Ak je uzdravenie možné, je vhodné pokračovať v liečbe. Naopak, ak chorobu nie je možné vyliečiť ani zlepšiť, agresívne opatrenia môžu predlžovať umieranie a zbytočne spôsobovať utrpenie.
Aj keď zápasíte so smútkom a neistotou, nezúfajte. Hoci je tá ťarcha drtivá, keď dáte svojmu umierajúcemu blízkemu hlas, darujete mu dar na rozlúčku. Hľadíte na neho ako na nositeľa Božieho obrazu hodného lásky, a tým slúžite ako Kristov nástroj (Jn 13:34-35). Slúžite Tomu, ktorý už pohltil smrť víťazstvom (1Kor 15:54). A hoci teraz vzdycháme (Rim 8:22), On robí všetko nové – dokonca aj naše telá, ktoré teraz vzdychajú a chradnú (Zj 21:4-5).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
