Čo je zmyslom sexu? Odpovede z Božej perspektívy a ľudskej perspektívy
Ak je ľudská sexualita súčasťou Stvorenia, potom sa môžeme oprávnene pýtať– a očakávať odpoveď – na otázku, aký je jej zmysel. Zo skúseností vieme, že v období dospievania skoro všetci zažívame rôzne druhy sexuálnych pohnútok a túžob, často až neprekonateľne silné. To je dôvod, prečo je sex taký fascinujúci a prečo obchodníci očakávajú nárast v predaji, keď na titulku svojich časopisov dajú slovo „sex.“ Prečo ale máme tieto pohnútky? Prečo táto záhadná chémia túžby a rozkoše a nakoniec aj znechutenie, či sklamanie? Prečo Boh stvoril ľudí ako bytosti sexuálne a nie asexuálne? Mohol nás napríklad stvoriť ako amébu, ktorá, pokiaľ viem, keď sa chce rozmnožiť, jednoducho sa rozdelí! A prečo sú tieto túžby také neskrotné, také chybné a podľa všetkého náhodné, v jednej chvíli nás premáhajú a v ďalšej chvíli nás nechávajú chladnými (odtiaľ mytológia o Amorovi a jeho šípoch)? Ako v tom nájsť zmysel a môže tu byť Kresťanský pohľad nápomocný?
Malo by byť jasné, že keď sa pýtame na otázku „Čo je zmyslom sexu?“ nepýtame sa nejakého jednotlivca alebo páru prečo túžia, alebo sa spájajú v intímnom sexuálnom styku. Na takto položenú otázku bude asi toľko odpovedí, koľkým párom ju položíme (alebo presnejšie, bude ich dva-krát toľko). Tiež sa nepýtame nejakej kultúry ako a prečo buduje manželstvo alebo iné sexuálne a rodinné vzťahy. Znamená to pýtať sa Stvoriteľa aký je zmysel toho, že sa rozhodol stvoriť ľudstvo ako „mužov a ženy“ (Gen, 1:27). Opýtať sa túto otázku v kresťanskom ponímaní znamená očakávať odpoveď z Biblie, nie z prírody a sveta okolo nás, „prirodzenej povahy vecí“ (ako sa veci majú). Dôvod je totiž fakt, že prirodzená povaha vecí, ako ju my teraz zažívame a pozorujeme, je zdeformovaná a skazená verzia prirodzenosti, ktorá bola pôvodne stvorená. Medzi stvorením a súčasnosťou je veľký zlom spôsobený ľudskou neposlušnosťou a následným odcudzením od Boha (Gen, 3). Preto keď sa zákonníci Ježiša pýtali na otázku manželstva a rozvodu a odvolávali sa pri tom na Mojžišov zákon, odviedol ich od zákona (ktorý bol daný pre tvrdosť ľudského srdca) späť k tomu, ako to bolo „na začiatku,“ než boli ľudské srdcia zatvrdnuté (Mk, 10:2-9).
Pýtať sa túto otázku z kresťanskej perspektívy taktiež radikálne decentralizuje ľudské bytosti z predmetu odpovede. Neočakávame už odpoveď v zmysle čo napomáha naplneniu mojich potešení, túžob. Väčšina diskusií sa vedie v zmysle „čo chcem robiť“ alebo „čo chceme robiť“ a „Prečo by sme to nemohli robiť v súkromí spálne, ak to nikomu neubližuje?“ Diskusie sú zväčša o tom do akej miery môžeme rozširovať individuálne „slobody“ (či autonómie) bez toho, aby sme tým zasahovali do slobody iných. Koľko môžem urobiť, kým nenarazím na otravné spoločenské obmedzenia a ako môžeme postaviť „slobodnú“ a „tolerantnú“ spoločnosť, ktorá mi umožní v čo najväčšej možnej miere robiť to, po čom túžim, zatiaľ čo tebe umožní robiť to, po čom túžiš ty?
Aj keď je pravdepodobné, že budeme šťastnejší, ak sa nám podarí udržať sex v rámci manželstva, nie je to odpoveď na našu otázku, otázka takto nestojí. Kresťanská obhajoba manželstva hovorí v tomto zmysle o sexe ako o niečom druhoradom, keď hovorí k ľuďom, „Pridajte sa k nám a žite našimi spôsobmi, pretože tak budete pravdepodobne šťastnejší (a k tomu budete mať lepší sex).“ Môžu i nemusia byť šťastnejšími v povrchnom zmysle, teda majúc lepší sex. Nemusia mať sex vôbec: Ježiš ho nemal. Namiesto toho, čo Kresťania ľuďom hovoria je, „Spoznajte, že sláva a česť Boha je omnoho dôležitejšia ako vaše osobné uspokojenie a naplnenie vašich žiadostí a túžob. A naučte sa sústrediť svoj život na jeho slávu a ciele a zistíte, že nič tak nenaplní vaše srdce radosťou, ako keď budete vidieť, že jeho ciele dochádzajú naplnenia. Potom môžete zažiť to najhlbšie osobné uspokojenie a radosť vo svete, keď sa budete radovať v sláve Boha. Toto je naj-radikálnejšia decentralizácia človeka akú si len môžeme predstaviť. Ale musíme to urobiť, ak chceme zistiť, čo je zmyslom sexu.
Čo je zmyslom sexu? Tri tradičné odpovede
Keď si ľudia v dejinách kládli otázku, „Prečo sú ľudské bytosti muž a žena a prečo existuje sex?,“ došli, vo všeobecnosti, k trom odpovediam.
Rozmnožovanie
Najskôr hovorili, že zmyslom sexu je plodiť deti. Toto je samozrejme logická odpoveď z pohľadu biológie – alebo teda bola logickou počas väčšiny ľudských dejín. Na jednej úrovni ale toto nijak neodlišuje ľudské sexuálne vzťahy (väzby) od zvieracích (alebo rastlinných). A nevysvetľuje to ani prečo nás Boh urobil sexuálnymi bytosťami a nie bytosťami, ktoré sa rozmnožujú nesexuálne. Ľudská sexualita je však podoprená v Písme (Gen, 1:28; 9:1), ale uvidíme, že v Kresťanskej teológii má viac, než len čisto biologický cieľ.
Vzťah
Po druhé, sex je tu kvôli prehĺbeniu vzťahu, ako nositeľ intimity medzi ľuďmi. Zmysel sexu, ako sa hovorí, je v úžitkoch, ktoré páru prináša. To môže zahŕňať zdieľanú rozkoš, vzájomnú pohodu a spoločnosť, tiež psychologický prínos vo vzájomnom potvrdení a nepodmienenom prijatí. Takýto druh vzťahu môže, prinajlepšom, naplniť hlboko pociťované potreby. Niektorí zašli ďalej, možno na základe podnetu z Gen, 2:18 („Nie je dobré človeku byť osamote…“) tvrdili, že sex je známkou toho, že ľudské bytosti sú spoločenské s potrebou priateľstva, spoločenstva a blízkych vzťahov. Vzťahová povaha ľudstva je nejakým spôsobom zameraná na stretnutie muža a ženy. Sex má symbolický význam, ktorý poukazuje na ľudskú existenciu ako „bytie v spoločnej ľudskej prirodzenosti.“ Niektorí zašli ešte ďalej a v sexuálnom styku videli prostriedok pre prístup k sakrálnemu. Ako hovoria, je to hlboká náboženská skúsenosť, zmyselnosť, ktorá je „Božím pozvaním k spojeniu“ duše a tela a „v tomto spojení je možné zakúsiť Boha, či už pri vedomí jeho svätého mena, alebo nie.“ Toto je v podstate to isté vnímanie sexu, ako tomu bolo v prírodných náboženstvách starovekého Kanaánu. Aj keď sa Biblia stavia s odporom k takémuto mytologizovaniu sexu a akémukoľvek zahŕňaniu erosu do božskej prirodzenosti, predsa hovorí o vzťahu manžela a manželky, alebo ženícha a nevesty, ako o významnom obraze vzťahu Boha k jeho ľudu a Krista k jeho cirkvi (Ef, 5:22-23).
Spoločenský poriadok
Tretí typ odpovede sa kvalitatívne odlišuje od uvedených prvých dvoch. Každá stabilná spoločnosť mala čo k sexu povedať a to predovšetkým, že má byť nejakým spôsobom kontrolovaný a ovládaný, pretože spoznala, že táto silná túžba v ľudských bytostiach môže spôsobiť veľké škody, ak jej bude dovolené pôsobiť bez obmedzení. Každá spoločnosť má nejaké tabu, nejaké regulačné mechanizmy, nejaké formy sexuálneho chovania, ktoré sú povolené, a ktoré sú zakázané. Tieto tabu sa líšia (ako nám to ukazujú vedci a historici), ale v rôznych formách vždy existujú. Takže ľudia hovorili, že sex existuje preto, aby bol rôznym spôsobom a v rôznych formách vyjadrovaný. Pre sexuálnu intimitu existuje bezpečné a zdravé prostredie a existuje nebezpečné a chaotické prostredie. Bolo by chybou domnievať sa, že emancipácia sexu v západnej kultúre od 60-tych rokov zrušila existenciu všetkých obmedzení; napríklad pedofília a znásilnenia zostávajú stále tabu. Čo sa stalo je to, že sa posunuli hranice týchto obmedzení.
Kresťanstvo zastáva všeobecnú mienku, že sex potrebuje hranice, ale špecificky zdôrazňuje, že jediným bezpečným a zdravým prostredím pre vyjadrenie sexuálnej intimity je manželstvo medzi mužom a ženou. Asi z najznámejší príklad v Písme nájdeme v liste apoštola Pavla do Korintu, kde radí mužom a ženám, aby tvorili páry a zosobášili sa, pretože boli v prostredí strašného sexuálneho chaosu. (1 Kor, 7:2). Múdrosť v Prísloviach varuje túlavé oko mladého muža, aby nezblúdilo k žene iného muža nie len preto, že by to bolo zlé, ale vedie to k divokým a ničivým následkom (napr. Pr, 6:20-35).
Takže tieto tri tradičné odpovede (rozmnožovanie, vzťahy a spoločenský poriadok) sú prízvukované aj v kresťanskom učení a dostávajú tu konkrétnu a presnú formuláciu. Ale otázka, ktorú si musíme položiť je, ako tieto tri spolu súvisia. Znie to nejako náhodne a nesúvislo povedať, že Boh stvoril ľudstvo ako muža a ženu, aby mali deti, radovali sa zo vzťahu a bránili si hranice manželstva. Žiadna z týchto odpovedí totiž nejde do srdca, či ku koreňu veci.
Muž a žena v stvorení
Pretože je sex súčasťou Stvorenia, musíme mať na pamäti, že ho nebudeme môcť pochopiť izolovane, ale iba keď pochopíme jeho miesto v širšom kontexte morálneho poriadku v Stvorení. Gen, 1 nám ukazuje základnú maticu pre pochopenie ľudstva. Stvorenie ľudských bytostí (Gen, 1:26-31) je kritickým bodom v utváraní Poriadku v Stvorení. Ľudské bytosti sú totiž stvorené na obraz a podobu Boha, aby „vládli“ nad Stvorením, zatiaľ čo vo svojej prirodzenosti sú súčasťou tohto Stvorenia. Dôvod, prečo sa ľudským bytostiam dostalo tejto výnimočnej cti, byť stvorenými na obraz Boží, je naplnenie ich úlohy – zodpovednej vlády v Stvorení (Gen, 1:26; 28). V kontexte tejto úlohy je ľudstvo stvorené ako „muž a žena“ (Gen, 1:27). A v tomto kontexte je ľudstvo požehnané možnosťou rozmnožovania, aby mohli „naplniť zem a podmaniť si ju“ (Gen, 1:28). Ľudskú sexualitu sa musíme snažiť pochopiť v rámci zmyslu tejto matice, zahŕňajúcu ľudskú česť a slávu (človek stvorený na obraz Boha), ale aj úlohu človeka (vykonávanie vlády). V rámci stvorenia má ľudstvo výnimočne dvojakú orientáciu, má v ňom dvojaký vzťah. Na jednej strane k Stvoriteľovi, od ktorého je ľudstvu daná morálna zodpovednosť; Na druhej strane k stvoreniu, ľudstvo je poverené úlohou. Pochopenie týchto súvislostí je kľúčom k pochopeniu zmyslu sexuality.
Sex a ľudský dohľad nad stvorením
Prečo nás Boh stvoril práve takto? V kontexte Gen, 1, sú ľudia stvorení, aby vládli nad svetom, ktorý sa už vtedy hemží živými bytosťami. Nad svetom, ktorý je bohatý na úrodu, ale ktorý by sa dostal mimo kontrolu, keby nebol ovládaný. Ako môžeme túto úlohu naplniť? Takisto ako živočíchy človeku podriadené, musíme sa „plodiť a množiť,“ aby bolo dostatok ľudských bytostí na vykonávanie zodpovednej vlády. Musíme plodiť deti, ktoré nám budú podobné, tak ako bol Set podobný Adamovi (Gen, 5:3), a preto podobné Bohu a schopné dohľadu nad Božím svetom. Aj keď je táto podobnosť porušená a prekrútená ľudskou neposlušnosťou, pravdivý zostáva aj fakt, že ľudské bytosti sa majú rozmnožovať ako bytosti podobné Bohu, ako to neprestáva pripomínať aj Biblia po potope za dní Noácha (Gen, 9:1-7).
Dôraz, ktorý kladie Gen, 1 na rozmnožovanie, je kladený pre naplnenie úlohy vlády nad Stvorením. Zmyslom sexu je mať deti, aby naše deti mohli s nami zdieľať výsadu a úlohu starať sa o Boží svet. Keď je príbeh stvorenia vyrozprávaný s doplnením v Gen, 2, zdá sa, akoby nastával posun od dôrazu na rozmnožovanie smerom k vzťahu. Myslím, že Gen, 2:18-25 je najznámejšou pasážou z Biblie o sexe a manželstve. Boh hovorí, že pre Adama nie je dobre, aby zostal sám (Gen, 2:18). Prináša mu zvieratá, aby ich pomenoval, čo je tiež vyjadrením jeho vlády nad nimi, ale nenašiel sa medzi nimi žiaden vhodný pomocník pre Adama (Gen, 2:20). Tak Boh na Adama uvalí tvrdý spánok a z jeho rebra stvorí ženu Evu. Eva je na rozdiel od zvierat „kosť Adamových kostí a telo Adamovho tela“, jeho druh, jeho rodina a vhodná pomocníčka. Adam sa raduje, ako to čítame v 23. verši. Toto rozprávanie o Stvorení kladie základy manželstva: „Preto muž opustí svojho otca i matku a pripojí sa k svojej žene, a budú dvaja jedným telom“ (Gen, 2:24, pasáž citovaná Ježišom v Mat, 19:5 a Pavlom v Ef, 5:31 a 1 Kor, 6:16).
Bolo by však nebezpečné čítať túto pasáž mimo jej kontextu. Teológ Karl Barth túto pasáž číta ako živé potvrdenie priority intímneho vzťahu pred úlohou rozmnožovania v manželstve. Barth vášnivo argumentuje, že „Magna Charta ľudskosti Starej Zmluvy“ nespočíva v hodnote rozmnožovania, ale skôr v radosti zo vzťahu, ako je to v Gen, 2:18-25 a tiež prízvukované vo Veľpiesni. Naznačil, že zmyslom sexu je potešenie a radosť vo vzťahu, než len plodenie detí. Uvidíme však, že toto je chybné tvrdenie.
Ako ľudia 21. storočia máme tendenciu na slová „Nie je dobré človeku byť osamote“ (Gen, 2:18) reagovať asi takto:
Ach, chudák Adam bol osamelý. Bol v nádhernej záhrade Eden a bol tam celkom sám, s nikým sa nemohol porozprávať, s nikým nemohol mať vzťah. Psík, mačka, krava, alebo aj zlatá rybka nemohli naplniť jeho potrebu vzťahu. Boh mu dá ženu, takže už nebude viac osamelý.
Teda sex a manželstvo rieši podľa všetkého problém ľudskej osamelosti.
Toto je však nepochopenie 18. verša a zmyslu sexuality. Ako uvidíme, dôsledky tohto nepochopenia v súčasnej spoločnosti sú katastrofálne. Poďme znovu preskúmať 18. verš 2. kapitoly Genesis. Táto časť Genesis začína obrazom sveta, ktorý zúfalo potrebuje farmára, či záhradníka: „nebolo ľudskej bytosti, ktorá by obrábala zem“ (Gen, 2:6). Boh tvorí Adama v Gen, 2:7, pretože svet potrebuje správcu, konkrétnejšie niekoho, kto by sa oň staral a dohliadal naň. Takže vo verši 15 čítame: „Hospodin Boh vzal človeka a umiestnil ho v záhrade Eden, aby ju obrábal a staral sa o ňu“ (doplnené pre zdôraznenie). Tam je Adam v nádhernej záhrade s výsadou, poverením a úlohou starať sa o ňu. V tomto kontexte sa z 18. verša dozvedáme, že Boh povedal, „Nie je dobré, aby bol človek sám.“ Z toho prirodzene vyplýva nie to, že by Adam prežíval osamelosť (možno prežíval, možno nie, to v tomto kontexte nie je podstatné), ale že Adam bol poverený takou úlohou, ktorá bola na neho samotného priveľká. Preto Boh pokračuje a hovorí, „Učiním mu pomoc.“ Keby bol osamelý, nepotreboval by pomoc, ale spoločnosť, priateľstvo, lásku. Bola mu daná pomoc, pretože ju potreboval k úlohe, ktorá mu bola zverená.
Akým spôsobom mu žena s touto úlohou pomôže? Druhá kapitola Genesis nám to nehovorí. Ale je prirodzené, že to bude zahŕňať rozmnožovanie a výchovu detí, na čo bol kladený dôrazný už v 1. kapitole Genesis, kde bolo ľudstvu udelené požehnanie “aby boli plodní a množili sa, naplnili zem a podmanili si ju.” Takže je tu predpoklad, že jeden zo spôsobov ako žena človeku pomôže je tým, že mu umožní plodenie potomkov, bude rodiť a vychovávať deti. Nielen, že je záhrada pre Adama príliš veľká na to, aby sa o ňu staral sám, je príliš veľká pre oboch, Adama a Evu, aby sa o ňu starali iba oni sami.
1. a 2. kapitola knihy Genesis nám teda poukazuje na to, že tak rozmnožovacia úloha sexu, ako aj jeho zmysel v oblasti vzťahov, sú podriadené vyššiemu a širšiemu zmyslu, ktorým je služba Bohu v starostlivosti o jeho svet. 2. kapitola Genesis iste hovorí aj o radosti a intimite.1 Je tu prirodzené a nevinné potvrdenie sexuálnej túžby a potešenia, nahoty nedotknutej hanbou. Toto potešenie ale nie je samo sebe cieľom. Na druhej strane je tu veľká radosť zo zdieľaného zmyslu, intimity so spoločným cieľom a spoločenstva v úlohe, ktorá sa presahuje hranice vzťahu samotného páru. Popri radosti s milencami zo záhrady, nesmieme ale zabúdať na to, že tu máme aj prácu. Záhradu potrebujeme obrábať, plieť, starať sa o ňu. Zmysel sexu nie je teda len vzájomná rozkoš, aj keď je to iste jeho nádherná súčasť. Je to však o tom, že žena má byť pomoc, ktorú muž potrebuje, aby mohli spoločne slúžiť a starať sa o záhradu.
Priateľstvo: liek na samotu
Aby som to náhodou neprehnal, na chvíľu by stálo za to trochu odbočiť a uznať, že ľudské bytosti sú hlboko vzťahové (zakorenené vo vzťahoch). Že v prípade absencie vzťahov pociťujeme osamelosť, a že Biblia to reflektuje. Naším cieľom nie je poprieť našu potrebu spoločenstva, ale vyvrátiť, že sexuálna intimita je jediný možný spôsob, ako zmierniť pocit osamelosti. Písmo hovorí veľa o túžbach ľudského srdca, ale je veľmi pozoruhodné, že sex iba veľmi zriedka tieto túžby napĺňa. Takmer všetky Biblické pasáže, ktoré citlivo pojednávajú o ľudskej láske, sú v kontextoch, kde sa o sexuálnej intimite nehovorí. Božím „liekom“ na ľudskú osamelosť nie je, v intenciách Písma, výhradne sexuálna intimita, ale priateľstvo a spoločenstvo.
Problém v západných kultúrach môže čiastočne spôsobovať to, že slobodní dospelí majú sklon žiť skôr samostatne, než by mali zdieľať bývanie s inými, či už slobodnými ľuďmi, alebo manželskými pármi. Osamelosť je symbolizovaná príchodom do prázdneho domu alebo bytu na konci dlhého dňa. Nie je to ani tak prázdna posteľ, ako prázdna obývačka, čo prehlbuje pocit osamelosti. Túžime po sexuálnej intimite, ale zabúdame, že mnohé (ak aj nie všetky) z našich túžob po spoločenstve môžu byť naplnené pri spoločných raňajkách, rozhovoroch, keď sa spolu smejeme, trávime čas spoločnými aktivitami a relaxujeme v spoločnosti tých, ktorým dôverujeme.
- Uplatnenie: Ako sex slúži Bohu
Uplatnenie: ako sex slúži Bohu
Poďme sa pokúsiť uplatniť toto tvrdenie o sexe, ako službe Bohu, do troch tradičných odpovedí: rozmnožovanie, vzťahy a spoločenský poriadok.
Rozmnožovanie: služba Bohu skrze potomstvo
Po prvé, rozmnožovanie: Ako môžeme plodením detí slúžiť Bohu? Odpoveď je, že tak môžeme, ale aj nemusíme Bohu slúžiť. Závisí to na deťoch! Nehovoríme tu len o akte fyzického počatia (čo je pre mnohé páry celkom ľahké, príjemné a bezbolestné), alebo o tehotenstve (ktoré stojí viac námahy matku) a pôrode (ktorý je často bolestivý). Nestačí len jednoducho priviesť na svet nové ľudské bytosti a poskytnúť im starostlivosť a ochranu v dobe raného detstva, či príbytok počas ich dospievania. Keďže cieľom ich života (tak ako aj nášho) je účasť na slávnej výsade spravovanie Božieho sveta (Božieho kráľovstva), je tiež nutné, aby vyrástli do postoja ochotne poslúchnuť Božie volanie. Hovoríme teda o drahocennej výsade, ktorá začína počatím a pokračuje mnohými rokmi trpezlivej a láskyplnej výchovy. Tomáš Akvinský napísal, že zmyslom manželstva je: „plodenie a výchova detí: to prvé je dosiahnuté manželským stykom; to druhé ostatnými povinnosťami manžela a manželky, ktorými si vzájomne pomáhajú vo výchove potomstva.“2
Takéto chápanie zmyslu sexu spôsobuje, že preorientúva náš postoj v otázke, či mať alebo nemať deti je vec našich práv (mám právo mať dieťa), alebo životného štýlu (budem mať deti, keď sa na to budem cítiť). Nemáme chcieť deti zo sebeckých pohnútok, ani preto, že sú zlatučké (pre niekoho sú, pre niekoho nie), ani preto, že v určitom zmysle chceme byť potrebnými,3 ani preto, že chceme, aby sa naši synovia alebo dcéry o nás starali keď zostarneme. Máme po nich túžiť preto, že Boh ľudstvu zveril vznešenú úlohu, ktorá nemôže byť vykonávaná bez pokolenia mužov a žien, ktorí budú počatí, narodení a vychovávaný k poznaniu, láske a službe ich Stvoriteľovi. Takže prosiť Boha o dar potomstva musíme s poznaním a uvedomením, že je to Jeho dar a nie naše právo. Máme sa modliť s dôverou, že ak nám zverí dieťa, budeme ho môcť vychovať k láske a službe Bohu v Jeho svete.
Kresťania nechcú od ľudí falošnú, pokryteckú spiritualitu v otázke detí, ale aby si uvedomili, že vo svete, kde ľudia umierajú, potrebuje každá generácia, aby sa zrodila ďalšia. Autor detektívnych románov, P. D. James, napísal román s názvom „Potomkovia ľudí“ (román bol tiež sfilmovaný).4 Príbeh opisuje svet, v ktorom plodnosť ľudstva klesla na bod mrazu a najmladšie ľudské bytosti majú 21 rokov. Je to strašidelný román, kde nie sú detské krúžky, školy, kde nie je nádej (vlastne, nebola by nádej, keby… ale to by sme prezradili zápletku a celý príbeh v románe!).
To znamená, že za normálnych okolností by mal byť sex v manželstve sprevádzaný túžbou, alebo aspoň ochotou mať deti. Protestanti namietali, podľa môjho názoru oprávnene, že na antikoncepcii nie je nič principiálne zlé v kontexte pretrvávajúceho sexuálneho vzťahu, ktorý zahŕňa (alebo aspoň počíta) plodenie detí. Ale sexuálny vzťah, v ktorom nemá (alebo nemala) táto túžba svoje miesto, nie je v podstate sex v službe Bohu (na oslavu Boha). Sú okolnosti, za ktorých sa páry neochotne vzdajú túžby mať deti (napr. kvôli veku, zo zdravotných dôvodov), ale ich rozhodnutie nemať deti je v širšom morálnom rámci zahŕňajúcom túžbu mať deti, keby to bolo možné. Ich zámer nemať deti je „neochotný“ (nedobrovoľný) zámer.“5
Pre nás by to tiež malo znamenať, že keď manželia nemôžu mať deti, mali by sme smútiť s nimi, prejaviť súcit, pretože prežívajú niečo, o čom Píše apoštol Pavol (Rim, 8:20-22), či autor knihy Kazateľ. Frustráciu zo zlomenosti, márnosti a porušenosti sveta a prírody, ktorá túžobne očakáva nápravu a obnovu. Napriek tomu, že ich manželstvo môže zostať bezdetné, nijak nestráca na hodnote. Len im bol odopretý jeden z prirodzených cieľov manželského života a zvyčajne to nie je ich chybou.
Vzťah: služba Bohu skrze manželstvo
Po druhé, ako môže radosť zo sexuality vo vzťahu slúžiť Bohu? Zdá sa, že potešenie a radosť zo sexuality je skôr pre manželský pár, nie pre Boha. Písmo nám však dôsledne potvrdzuje prirodzenosť sexuálnej túžby a potešenia, a povzbudzuje k zdravej sexualite v rámci manželstva (obzvlášť v 1 Kor, 7:1-6).6 Sexuálna príťažlivosť, krása, túžba a rozkoš sú prijímané ako správna a prirodzená súčasť sveta. V Ž, 45:11, si kráľ túži po kráse jeho nevesty a je táto túžba je potvrdená ako správna, prirodzená a je dôvodom k radosti.7
Ďalej, Písmo používa tento vzťah ako jeden z najvýznamnejších obrazov, ktorý má ľuďom pomôcť porozumieť vzťahu Boha k jeho ľuďom a Krista k jeho cirkvi. Písmo dokonca opisuje samotného Boha ako manžela, ktorý vášnivo túži po intímnom vzťahu k svojej manželke: „ako sa ženích teší z nevesty, tešiť sa bude z teba tvoj Boh.“ (Iz, 62:5). Toto je zreteľná sexuálna obraznosť a je možná iba preto, že Písmo hovorí v prospech sexuality v rámci manželstva.
Verná manželská láska slúži Bohu tak, že svetu poskytuje viditeľný obraz lásky, akou Boh miluje svojich ľudí a akou oni milujú Jeho.8 Boh chce takýto vzťah, aby bol jedným z obrazov, skrze ktorý sa stáva neviditeľný Boh v tomto svete viditeľným. Keď manželský pár venuje čas a energiu pestovaniu ich vzájomnej lásky, paradoxne tak zároveň môžu slúžiť Bohu; ak v ich vzájomnej láske rastie túžba, aby sa ich láska priblížila (odrážala) láske medzi Bohom a jeho ľudom.
Spoločenský poriadok: služba Bohu uchovávaním sexuality pre manželstvo
Po tretie, chránením sexu v rámci manželstva slúžime Bohu zachovávaním sexuálneho poriadku v Božom svete. Naše sexuálne pohnútky zachovávame pre manželstvo a odporujeme žiadostiam vyjadriť ich niekde inde. Nie preto, že by to bolo nejaké vonkajšie vynútené nariadenie, ale z vnútorného pochopenia, že táto ochrana, tieto hranice sú potrebné, aby sa naša spoločnosť nedostala do sexuálneho chaosu.
V tejto súvislosti stojí za to položiť si otázku, aký je rozdiel medzi nemanželským sexuálnym životom a manželským. Prečo nestačí bývať spolu? Hlavný dôvod pre pochopenie rozdielu je v tom, že dôležitou súčasťou sexuálnej intimity je aj stálosť a trvácnosť. Sexuálny vzťah má byť trvalým a prerušenie (ukončenie, či zmena) sexuálneho vzťahu, či už v dôsledku smrti jedného z milencov, rozvodom, alebo v dôsledku nevery, je vždy prerušenie niečoho, čo bolo stvorené, aby pretrvávalo. Ježiš to vyjadril slovami: „čo Boh spojil, človek nerozlučuj!“ (Mat, 19:6). Každý manželský pár je spojený Bohom. Toto nemá nič spoločné s tým, či sa brali v kostole, alebo nie. Je to jednoduchý fakt manželstva: keď si muž a žena verejne sľúbia doživotnú vernosť, Boh ich spája a očakáva od nich zodpovednosť v dodržiavaní tohto sľubu. Sexuálny vzťah je možný iba na základe verejného sľubu doživotnej vernosti, inak narúša poriadok Stvorenia. Toto je dôležité minimálne z troch dôvodov.
Ochrana pred nespravodlivosťou
Po prvé, verejný manželský sľub napomáha pri poskytovaní určitej miery ochrany proti nespravodlivosti. Kedykoľvek niekto poruší intimitu sexuálneho vzťahu, niekoho iného tým zraní. Môže to byť partner, ale často sú to aj deti. Ak budeme tolerovať mýtus, že „čo sa deje za dverami spálne“ sa nás ostatných netýka, napácha sa mnoho neprávostí, obzvlášť mužmi, ktoré nie je možné zraneným osobám nijako vykompenzovať. Verejný manželský sľub, v zdravej spoločnosti zastávaný, je snaha (aspoň do istej miery) zaisťovať určitú spravodlivosť a právo. V Anglicku silnejú snahy zahrnúť do legislatívy aj povinnosti a záväzky plynúce z partnerského spolužitia. Možno už onedlho nebude môcť nikto odísť z partnerského zväzku bez splnenia si určitých záväzkov voči partnerovi (obzvlášť, ak sú tu už aj deti). Toto musíme privítať. Ale tiež musíme poznamenať, že každý krok smerom k realizácii týchto snáh robí partnerské spolužitie menej príťažlivé pre tých, ktorí doňho vstúpili práve preto, aby sa vyhli manželským povinnostiam a záväzkom. Z toho nám vyplýva, že spoločnosť sa snaží postaviť partnerské spolužitie na úroveň manželstva, so všetkými povinnosťami a záväzkami, ktoré zahŕňa. To znamená, že keby jeden z partnerov chcel tento partnerský zväzok opustiť, musel by o to žiadať prostredníctvom súdu, čo je v podstate to isté, čo rozvod. Keby k tomuto došlo, tak už len samotný akt spoločného bývania by naznačoval záväzok, ktorý sa vyslovuje v manželskom sľube a tým by partnerské spolužitie znamenalo v podstate manželstvo. V súčasnosti to ale tak nie je. A kým tomu tak bude (ak tomu tak bude?), jedine manželstvo poskytuje náležitú ochranu v partnerskom zväzku pred nespravodlivosťou.
Odstránenie pochybností
Po druhé, verejný sľub zbavuje sexuálny vzťah všetkých nejasností. Keď muž a žena začnú spolu spávať a žiť spolu pod jednou strechou, ostatní sa môžu iba dohadovať na čom je ich spolužitie a vzťah založený. Je jasné, že spolu spávajú dobrovoľne, inak by to znamenalo znásilnenie. Ale čo si navzájom sľúbili, ak vôbec niečo sľubovali? Na základe čoho sú spolu? Odpovedí je asi toľko, koľko je takýchto párov, odlišujúcich sa od minimálnych až po značný stupeň záväzkov na úrovni osobného sľubu, niekedy vyjadreného napríklad spoločnou hypotékou. Ale je tu vždy nejasnosť a priestor pre pochybnosť. Niekedy sa stáva, že ženy očakávajú viac než muži. Možno si ženy myslia, že toto je naozaj natrvalo, zatiaľ čo muž je viac opatrný a čaká, ako sa veci vyvinú, šťastne si užívajúc výhody a pôžitky, kým je to „zábava.“ Niekedy to môže byť naopak. Ale je to vždy nejasné. A preto ostatní nevedia aký postoj k páru zaujať. Nikdy nie je táto nejednoznačnosť problematickejšia a bolestnejšia, ako keď jeden z partnerov umrie. Kto je najbližší príbuzný? S kým máme smútiť? S rodičmi, so žijúcim partnerom? V manželstve je to jednoznačné. Každý verejne sľúbil vzájomnú doživotnú vernosť. On toho dňa sú si najbližšími. Opustili rodičov v tom najzákladnejšom význame a zmysle slova (Gen, 2:24).
Zodpovednosť za verejný sľub
Po tretie, musíme mať realistický pohľad na rozdiel medzi osobnými zámermi a verejnými sľubmi. Keď robíme verejné sľuby, vkladáme do týchto sľubov svoju povesť a poctivosť (integritu). Je veľký rozdiel medzi „nežným“ osobným vyznaním pri túlení sa na pohovke („Budeš so mnou navždy?“ „Samozrejme, miláčik, ako by si len mohla pomyslieť na niečo iné?“) a verejným sľubom pred svedkami na dennom svetle. Osobné záruky sa veľmi ľahko porušujú; rozplývajú sa ako ranná rosa. Nakoniec, je to iba jej slovo proti jeho slovu, keď hovorí, že ho nepochopila, a že v skutočnosti to tak nepovedal, alebo to nemyslel tak ako ona. Práve v tejto oblasti sme k sebaklamu náchylnejší, než v ktorejkoľvek inej.
Ale keď moja širšia rodina, moji priatelia, kolegovia z práce a moji susedia vedia, že som verejne niečo sľúbil, budem sa snažiť to dodržať. Nechcem, aby si o mne mysleli, že som klamár. Manželstvo sa začína presne týmito sľubmi. Nezáleží ani na tom, či bolo na svadobnom obrade málo, alebo veľa svedkov. Podstatou je to, že tí, ktorí boli svedkami môjho sľubu, reprezentujú spoločnosť. Povedať „som ženatý/vydatá“ znamená, že som dal manželský sľub, a že svet o tom môže (a má) vedieť.
Verejné sľuby sú dôležité kvôli ľudskej slabosti a zraniteľnosti, čo vyjadruje aj Gen, 3:21, keď Adam s Evou dostali kožušiny, alebo oblečenie. Niekto raz povedal, že demokracia je možná, pretože ľudské bytosti sú schopné spravodlivosti. To znamená, že by sme nemohli vytvoriť demokratické spoločnosti bez nejakého zmyslu pre spravodlivosť; a práve to potrebujeme, aby sme sa chránili pred nespravodlivosťou. Podobným spôsobom umožňuje naša schopnosť vernosti manželstvo. Ale naša tendencia nevernosti ho robí nutnosťou. Verejné sľuby potrebujeme, aby sme zostali verný tomu, čo sľubujeme. Keď máme problémy v manželstve, je dobre si pripomenúť, že sme verejne sľúbili zachovať vernosť po celý život, a že ostatní od nás očakávajú, že tento sľub zachováme. A ak ho nezachováme, nutne zakúsime hanbu. Toto všetko posilňuje a podporuje manželstvo a pomáha nám až do konca zachovať sľub, ktorý sme si na jeho začiatku dali.
