Mnohí z nás prežívajú určitú formu sociálnej úzkosti. Zakrátko dorazíme na spoločenskú udalosť a zistíme, že máme pochybnosti. Premýšľame, či sme naozaj vítaní, alebo či hostiteľ len prechádza cez pohyby, keď nás pozýva. Obávame sa trápnych momentov alebo že si s hostiteľom nesadneme tak dobre, ako sme si mysleli.
Mnohé z týchto obáv sa dajú zahnať správnym privítaním. Ak sa nám otvoria dvere a my sa hneď cítime cenení, vieme, že sme vítaní, medzi priateľmi a v bezpečí. Úľava môže byť hmatateľná. Ak sme hostiteľom, presne takto chceme, aby sa cítili naši hostia. Chceme, aby naše domovy boli miestom, kde sa ľudia cítia dôstojne, žiadaní, vítaní a chcení.
To isté by malo platiť aj pre naše cirkevné zbory. Chceme, aby boli miestom, kam ľudia ľahko prídu po prvýkrát, alebo sami, alebo s hlavou plnou pochybností, alebo s nevyznanou vinou. Tento inštinkt je biblický. Pavol píše: „Preto sa navzájom prijímajte, ako vás aj Kristus prijal“ (Rim 15:7).
Nové základné pravidlá evanjelia
Zamyslime sa nad týmito úvodnými momentmi bohoslužby. Nemôžu byť dôležitejšie. Sú výkladnou skriňou Kristovho prijatia pre ľudí, ktorí často prichádzajú do kostola s pocitom, že sú outsidermi.
V liste Rimanom Pavol nepísal: „Vítajte sa navzájom, ako to robia ľudia vo fitnes klube na konci ulice.“ Nevyjadrujeme naše privítanie, ale Kristovo privítanie. Nejde o výmenu kultúrnych zdvorilostí, ale o ohlasovanie nebeskej skutočnosti. Máme pozývať zdrvených hriešnikov, aby sa zrútili do Ježišovej otvorenej náruče.
Začiatok našej zhromaždenej bohoslužby je pravdepodobne najvzácnejším momentom celej bohoslužby. Máme len minútu na to, aby sme z neho urobili evanjeliový moment. S Božou pomocou chceme hneď na začiatku prestaviť duchovnú realitu ľudí. Možno si myslia,
Neviem, prečo som prišiel tento týždeň. Toto nie je pre mňa.
V kresťanstve jednoducho nie som dobrý. Nikto ma tu nechápe.
Ako dlho tu budem trčať?
Chceme ich viesť k tomu, aby namiesto toho premýšľali,
Chceš povedať, že Ježiš je naozaj taký? Tak veľmi sa mi uľavilo, že som prišiel.
Tak veľmi to potrebujem. Možno je tu pre mňa nádej.
Už sa neviem dočkať, kedy prídem ďalšiu nedeľu.
Je ťažké preceniť dôležitosť privítania na začiatku bohoslužby a to, koľko sa stráca, keď sa s ním nezaobchádza opatrne, pastoračne a s evanjeliovým zámerom.
Úvodné momenty našich bohoslužieb sú miestom, kde môžeme stanoviť nové evanjeliové pravidlá, prečo a ako sa ako kresťania zhromažďujeme. Nie sme tu preto, aby sme Bohu urobili láskavosť, aby sme mu na nejakú hodinu urobili spoločnosť, aby sa cítil lepšie. Nie sme tu preto, aby sme zaplatili týždennú náboženskú daň, aby sa nás na ďalších šesť dní zbavil. Nie sme tu preto, aby sme si na ďalší týždeň nechali opečiatkovať preukaz úctyhodnosti. Sme tu len z jedného dôvodu: Kristus nás privítal. Musíme si túto dobrú správu uvedomiť.
Evanjeliové privítanie od začiatku
Niektorí si možno myslia, že pri uvítaní nemusíme nevyhnutne hovoriť o evanjeliu. Veď sú tu piesne, modlitby, sviatosti a kázeň, ktorá bude ohlasovať evanjelium. Určite môžeme počítať s tým, že zvyšok bohoslužby objasní realitu milosti.
Ale je tu naliehavý dôvod, prečo je privítanie dôležité: Ako by sme mohli dopustiť, aby niekto čakal, kým zažije Ježišovo privítanie? Nie je to formalita. Jeho milostivé prijatie je samotným zmyslom.
Za tie roky som zistil, že niekedy môže trvať väčšinu bohoslužby, kým sa ľudia dostanú do bodu, kde začnú veriť, že ich Boh skutočne miluje. Možno až na konci kázne. Možno v čase, keď si spievajú záverečnú pieseň. Ale čo ak s Božou pomocou uvedieme ľudí do tejto evanjeliovej slávy hneď na začiatku? Čo ak namiesto toho, aby sa pomaly zohrievali v priebehu približne hodiny, začnú zažívať Kristovo prijatie na samom začiatku? Potom sa v ňom môžu po zvyšok bohoslužby vyhrievať.
Píšem to uprostred vlny horúčav v Európe, na dovolenke v starej zatuchnutej budove, ktorá nikdy nepočula o klimatizácii. Jediný spôsob, ako sa s tým vyrovnať, je pravidelne vliezť do bazéna, aby som sa ochladil. Osviežujúca, chladná voda na horúcom, lepkavom tele je úplne blažená. Často si v nej hoviem a žasnem nad tým, aké je to príjemné.
Takto zažívajú cirkev osvieženú evanjeliovým prijatím vyčerpaní hriešnici. Nestoja na kraji bazéna, aby im hovorili, aká je voda chladivá, a až po chvíli do nej vlezú. Od prvej chvíle bohoslužby sú vítaní vo vnútri. Pastor láskavo, úprimne ohlasuje Ježišovu osviežujúcu milosť. A od začiatku ňou obmýva unavené duše ľudí.
Vitajte u Spasiteľa
Toto je oblasť, v ktorej som sa ako pastor zmenil. Kedysi som si myslel, že vítam ľudí v kostole. List Rimanom 15:7 ma prinútil uvedomiť si, že vítam ľudí u Krista. Nesnažím sa prelomiť kultúrne ľady; usilujem sa o duchovnú obnovu hneď vtedy a tam. Túžim po tom, aby Ježišovo privítanie bolo citeľnou skutočnosťou od prvých sekúnd.
Existuje mnoho spôsobov, ako zabezpečiť takéto evanjeliové privítanie. Každá cirkev má svoje vlastné tradície, osobitosti, denominačné povinnosti atď. Nejde o to, aby sme boli tu trochu viac baptistickí alebo tam anglikánski. Ide o to, aby sa od prvého momentu, keď pastor predstúpi pred zbor, jasne stanovilo, že toto nie je ako každé iné zhromaždenie v okolí. Naše stretnutie sa netočí okolo spoločného záujmu, spoločnej veci alebo kultúrneho očakávania. Sme v zbore preto, lebo nás sem vtiahlo Ježišovo prijatie, ktoré roztápa srdce. Kde inde by sme boli?
Pastoračné privítanie samozrejme nie je jediným časom a miestom, kde chceme, aby Ježišovo prijatie bolo neprehliadnuteľné. Veď Pavlov príkaz „prijímajte sa navzájom, ako aj vás Kristus prijal“ sa týka viac než len pastora a viac než len bohoslužby. Nebolo by však úžasné, keby sa naše pastoračné privítanie nedeľu čo nedeľu stalo štartovacím bodom pre náš celotýždňový zámer urobiť Ježišovo prijatie menej teoretickým a viac osobným? Keď sme dosali Kristovo prijatie v kostole, bude oveľa ľahšie zdieľať Kristovo prijatie počas celého týždňa.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
