Aktuálne témy Cirkev a služba

Čo si myslíte o pápežovi Františkovi?

Pápež František je jedným z najobľúbenejších lídrov súčastnosti

Časopis Time ho zvolil za „Muža roka 2014“ a jeho popularita naďalej rastie, obzvlášť mimo katolícku cirkev. Zdá sa, že v sekulárnych kruhoch, vrátane ľavicových filozofov a LGBT hnutí, mnohí rezonujú s jeho zjavnou prístupnosťou a jednoduchosťou. František, so svojím dôrazom na súcit, lásku a nežnosť, s obľubou podáva svoju zvesť jednoducho, inkluzívne a neodsudzujúco.

Evanjelikáli nie sú imúnni voči Františkovmu šarmu a láskavosti: veľa z nich je priťahovaných jeho na prvý pohľad biblickým jazykom (napr. obrátenie, misia, osobný vzťah s Ježišom) a jeho menej formálnym typom zbožnosti. To je však len jedna strana mince. Iné opisy zobrazujú Františka ako „šachistu“ pre jeho jezuitskú schopnosť manévrovať nepredvídateľným spôsobom po tom, ako s ľuďmi nadviaže osobný vzťah. Ďalší ho napriek tomu považujú za „liberála“ vďaka jeho zjavne univerzalistickému pohľadu na spásu všetkých ľudí napriek ich náboženstvu alebo napriek tomu, že ani v nič neveria. No a ďalší si myslia, že je „antikapitalistom“ pre jeho tvrdé vyjadrenia na adresu ekonomiky voľného trhu. Celkový obraz je preto značne zložitý. Nech je váš názor na neho akýkoľvek, existuje päť čŕt, ktoré sú zásadné pre pochopenie toho, kto je pápež František.

František je veľmi nadaný politik

Bez mimoriadneho politického talentu sa kňaz po rebríku rímskokatolíckej hierarchie až do úradu pápeža nevyšplhá. František má veľa spoločného s prezidentom Obamom, ďalším mimoriadne schopným politikom. Obama aj František sa vynorili so šarmom a úžasnou schopnosťou komunikovať s verejnosťou. Každý z nich rozumie svojmu publiku a podmanivo komunikuje svoje posolstvo. Obaja vyžarujú charizmu hviezdy, ktorá je magnetizujúca a priťahuje k nim ľudí. Ich spoločný politický talent má dva dôležité prvky: empatické načúvanie a premyslene pritakávajúci prejav.

Novinárka Jodi Kantor z New York Times hovorila s množstvom Obamových spolužiakov z Harvardu. Tí si nevedeli spomenúť na žiadny jeho konkrétny názor a ani jeho najbližší priatelia nevedeli, aký je jeho postoj. Ale všetci si pamätali Obamovu mimoriadnu schopnosť načúvať im takým spôsobom, že sa cítili pochopení. Zastával pozíciu horlivého poslucháča, pričom aj v súperiacich spolužiakoch vyvolával pocit, že súhlasí s každým z nich. 3

Dnes má podobnú skúsenosť s pápežom veľa evanjelikálov: „Veď on so mnou súhlasí.“ Stovky evanjelikálnych lídrov prichádzajú do Ríma, aby sa ako pútnici stretli s týmto družným a prívetivým pápežom. Stretávajú sa s pápežom, ktorý im načúva a ktorý hovorí ako oni. Jeden letničný evanjelista dal pápežovi „päť hviezdičiek.“ Evanjelikálny riaditeľ jednej organizácie takto opísal malej skupine evanjelikálnych vedúcich svoje dve návštevy Ríma: „Náš svetonázor potrebuje zmenu. Čím skôr je potrebné zmeniť náš postoj. Tento pápež sa ospravedlnil v protestantskom kostole. Žiadny pápež nikdy nevyšiel z Vatikánu, aby vstúpil do protestantského kostola. Hovorí, aby sme sa spojili.“ Iný významný evanjelikálny teológ bol po rozhovore s Františkom natoľko naivný, že sa spýtal, či František naozaj uznáva úrad rímskokatolíckeho pápeža. Evanjelikálni predstavitelia zažívajú magnetizujúcu prítomnosť a načúvajúce ucho srdečného, no talentovaného a šikovného politika, pri ktorom majú „pocit, že súhlasí s každým z nich.“

Druhý prvok Obamovho a Františkovho politického talentu vidíme v ich rovnakom spôsobe komunikácie. Identifikujú sa so svojimi poslucháčmi a to vedie k tomu, že ich poslucháči sa identifikujú s nimi. Aj o Obamovi, aj o Františkovi sa dá povedať to isté: Je očarujúci, odkláňa sa od starých spôsobov myslenia a podobne ako najschopnejší politici sa stal čistým plátnom, na ktoré môžu premietať svoje vlastné postoje ľudia z diametrálne odlišných politických smerov. František je jezuita s antiprotestantským prístupom František je prvým jezuitským pápežom v dejinách. Je zvláštnou iróniou, že pápež, ktorý sa javí ako blízky k evanjelikalizmu, patrí k náboženskému rádu, ktorý vznikol ako nástroj boja proti protestantizmu. Bývalý vojak Ignác z Loyoly (1491-1566) zhromaždil skupinu priateľov, ktorí sa nazývali Spoločnosť Ježišova (Societas Jesu) a nakoniec dostali od pápeža úlohu, aby zastavili šírenie protestantizmu. Ich zámerom bolo napodobňovať silné stránky protestantizmu, t.j. duchovnú hĺbku a intelektuálnu bystrosť, ale využiť ich proti nemu ako katolícke zbrane. Jezuitský rád poskytoval „alternatívnu“ katolícku cestu k protestantskej viere. Potom nie je žiadnym prekvapením, že prvým svätým, ktorého vyhlásil pápež František v roku 2013, bol Pierre Favre (1506-1546), francúzsky jezuita prvej generácie s „usmievavou tvárou“, ktorý sa viac ako iní snažil vyzerať ako protestant, aby pritiahol ľudí späť do rímskokatolíckej cirkvi.

Okrem toho jezuitská stránka pápeža Františka je dostatočne zrejmá z jeho publikovaného (a nikdy neodvolaného názoru), že Luther a Kalvín zničili človeka, otrávili spoločnosť a zruinovali cirkev! Vo svojej prednáške z roku 1985 o dejinách jezuitského rádu tvrdo označil Luthera („heretik“) a zvlášť Kalvína („heretik“ a „schizmatik“) ako tých, ktorí zapríčinili „kalvinistickú biedu“ v spoločnosti, v cirkvi a ľudskom srdci. Podľa tejto prednášky je práve protestantizmus pri koreňoch všetkého zla v modernej západnej spoločnosti. Skutočnosť, že táto prednáška bola bez úprav znova publikovaná v roku 2014 v taliančine s jeho súhlasom, ale bez jediného slova vysvetlenia, naznačuje, že v pápežovom srdci a mysli naďalej pretrváva toto hodnotenie. Nedávno pridal drsnú poznámku na adresu puritánov, keď ich nepravdivo spojil s bigotnou a bezcitnou formou kresťanstva. Tento pápež, ktorý je priateľský k evanjelikálom, je jezuitom, ktorého rád sa stará iba o to, aby ochránil rímsku cirkev pred protestantizmom. Určite je to usmievavý jezuita, ale jeho srdce stále tlčie antiprotestantizmom.

František je selektívne radikálny

Tretia črta sa týka Františkovho radikalizmu. V nedávno vydanej knihe Františkova revolúcia nehy a lásky (Pope Francis’ Revolution of Tenderness and Love) kardinál Walter Kasper tvrdí, že František nie je liberál, ale radikál v etymologickom zmysle latinského slova „radix“, ktoré znamená koreň alebo pôvodný princíp. Podľa Kaspera pápež vyzýva cirkev, aby bola radikálna v zmysle znovuobjavenia koreňov Evanjelia, ktorými sú radosť, misia, striedmosť, solidarita s chudobnými, sloboda od zákonníctva a kolegialita.

Kasperove úvahy o Františkovi sú dômyselné a poučné. Povzbudzujú nás, aby sme sa od zvyčajnej polarizácie v cirkvi medzi „liberálmi“ a „konzervatívcami“ posunuli k tretej kategórii, ktorú volá „radikáli“.

František sa v určitých otázkach prejavuje ako radikál, ale v ostatných už oveľa menej. Je radikálny v otázke chudoby, ale mlčí o obrovskej finančnej moci svojej cirkvi. Zdá sa, že je radikálny pokiaľ ide o milosrdenstvo, ale nikdy nespomenul prvotný hriech a božský súd nad všetkými hriešnikmi, ktorí sú bez Krista. Je radikálny, keď obhajuje skromnosť, ale udržiava rozsiahly aparát impéria, ktorého je hlavou. Je radikálny v pranierovaní neetického kapitalizmu, ale zdá sa, že menej reaguje na nemorálne deviácie v sexuálnom živote jednotlivcov. Inými slovami, jeho radikalizmus je tak trochu selektívny. Radikálny v jednej oblasti, ale oveľa menej v inej.

V určitom zmysle sú „liberáli“ radikálni v sociálnych otázkach, zatiaľ čo „konzervatívci“ sú radikálni v doktrinálnych otázkach. Každý je v nejakom zmysle radikálny. Radikalizmus má rôzne odtiene. Františkov radikalizmus má bližšie k liberálnej verzii než ku konzervatívnej. Preto, ak sa hráme so slovami, otázkou je, či jeho radikalizmus je alebo nie je radikálne odlišný od liberálnejšej tendencie. Videné historicky, koreň teologického liberalizmu spočíva v uprednostňovaní náboženských pocitov pred doktrinálnymi vyjadreniami. A zdá sa, že presne toto aj pápež rád robí. Ak súcit a nežnosť opisujú celkové Františkovo posolstvo, potom vyznievajú viac ako liberálne než ako tradičné heslá.

František je latinoameričan

František pochádza z Latinskej Ameriky, kde v priebehu 20. storočia rímskokatolícka cirkev stratila svoj monopol a teraz je celých 19% tohto kontinentu protestantských. Tradičnou latinskoamerickou reakciou na početný rast evanjelikálov bolo označovať ich za „sekty“ alebo „kulty“, ale tento pohŕdavý prístup nezabránil tomu, aby milióny ľudí opustili rímskokatolícku cirkev a pripojili sa k rôznym evanjelikálnym cirkvám. Obava zo straty celého kontinentu viedla rímskokatolícku cirkev k dosiaľ nebývalej veci: za pápeža zvolila neeurópana, latinoameričana.

Teraz je priamo samotný pápež zaangažovaný do záchrany kontinentu, do posilnenia rímskokatolíckej cirkvi a do oslovenia evanjelikálov priamo z Vatikánu. Jeho návštevy Brazílie, Ekvádoru, Bolívie a Paraguaja počas prvých dvoch rokov v úrade pápeža hovoria o dôležitosti tejto úlohy v jeho agende.

Po druhé, vplyv Latinskej Ameriky na Františka je viditeľný v jeho sústredení sa na chudobu. Latinská Amerika bola domovom teológie oslobodenia s jej marxistickým prístupom a odsúdením kapitalizmu. Ešte aj tí latinskoamerickí kresťanskí predstavitelia, ktorí odmietli marxistickú analýzu naplno prítomnú v teológii oslobodenia, vo svojom teologickom myslení stále uprednostňujú chudobných a zdôrazňujú tie oddiely z Písma, ktoré odrážajú tento záujem. Františkovo odsúdenie kapitalistického zla mnohých na západe prekvapilo, čo by sa však nestalo, keby poznali Františkove kultúrne korene.

František je ekumenický vodca

František je najekumenickejší pápež v dejinách. Ešte pred zvolením za pápeža pestoval vzťahy s evanjelikálnymi predstaviteľmi, navštevoval evanjelikálne konferencie vo svojej domovine a pravidelne chodil do modlitebného centra Mládeže pre Krista, aby sa tam v súkromí modlil. Keď sa stal pápežom, odišiel do talianskeho letničného zboru a ospravedlnil sa za to, že rímski katolíci prenasledovali letničných a pozval stovky a stovky letničných vedúcich na návštevu Vatikánu. Čo je za Františkovou mimoriadnou otvorenosťou a srdečnosťou voči evanjelikálom?

Odpoveď môžeme nájsť v britskom časopise Catholic Herald vo fascinujúcom článku „Pápežov veľký evanjelikálny hazard“: 4

Niekde v kancelárii pápeža Františka je dokument, ktorý by mohol zmeniť dejiny kresťanstva. Deklaruje koniec nepriateľstva medzi katolíkmi a evanjelikálmi a hovorí, že tieto dve tradície sú ‘zjednotené v misii, pretože hlásame rovnaké Evanjelium‘. Svätý Otec zamýšľa, že tento text podpíše v roku 2017, na 500. výročie Reformácie, spolu s evanjelikálnymi predstaviteľmi.

Autor vysvetľuje, že pápež verí, že „reformácia už skončila“, pretože Svetový luteránsky zväz a Vatikán podpísali v roku 1999 „Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení“. Na videu premietanom počas konferencie evanjelikálnych kazateľov v Texase František povedal: „Bratia a sestry, Lutherov protest sa skončil.“ Čo sa tu deje?

Dvaja poslední pápeži, Ján Pavol a Benedikt, v reakcii na vyhlásenie z roku 1999 nepovedali, že reformácia sa skončila. Benedikt, stále na čele Kongregácie pre náuku viery, vydal druhé oficiálne vatikánske vyhlásenie, ktoré vysvetľovalo, že Spoločné vyhlásenie bolo neprimerané a menoval veľa vážnych rozdielov medzi historickým luteránskym a rímskokatolíckym postojom. V skratke, Benedikt vysvetlil, že Tridentský koncil, ktorý odsúdil hlavné protestantské/evanjelikálne presvedčenia ako anatema, je stále v platnosti.

Ale František je iným typom pápeža. Nie je vysoko kvalifikovaným teológom, ktorý sa stavia proti relativizmu, alebo ktorý objasňuje učenie ako Benedikt alebo teológom filozofom ako bol Ján Pavol II, od ktorých pochádza Katechizmus rímskokatolíckej cirkvi. Áno, František je úprimný, láskavý a milujúci. Ale František hrá rolu dobrého policajta popri Benediktovi, ktorý je tým zlým policajtom. František je angažovaný rímskokatolícky ekumenický vodca, a čo je najdôležitejšie, evanjelizáciu robí presne takým istým spôsobom, ako to rímski katolíci robili v celej svojej histórii. Rímski katolíci rozširovali svoj vplyv tak, že absorbovali hnutia, ku konverzii viedli kráľov a používali fyzickú silu. Posledná metóda sa už v rímskokatolíckej cirkvi neuplatňuje. František sa skutočne ospravedlnil za to, ako rímski katolíci prenasledovali letničných, domorodé skupiny obyvateľstva, Valdenských, atď.

Ale obe rímskokatolícke evanjelizačné metódy spočívajúce v absorbovaní hnutí a v konvertovaní kráľov František aktívne využíva vo svojej súčasnej PR kampani voči evanjelikálom. Napríklad rímsky katolicizmus neodmietol charizmatické hnutie, ale ho vstrebal a vznikol nový druh katolíka, „charizmatický katolík.“ Rímskokatolícka metóda pohltenia sa teraz sústredila na evanjelikalizmus. Snaží sa nebrať do úvahy rozdiely a zdôrazňuje spoločné presvedčenia. Alebo, ako to opisuje Catholic Herald, „pápežov veľký evanjelikálny hazard“ je Františkov pokus „vyhlásiť koniec nepriateľstva medzi katolíkmi a evanjelikálmi.“ František sa usiluje etablovať nový druh katolíka, „evanjelikálneho katolíka.“

Prvým krokom k tomuto širokému pohlteniu je konverzia kráľov. Počas dvoch predchádzajúcich tisícročí, keď katolícka cirkev rozširovala svoj vplyv, robila tak prostredníctvom konverzie kráľov a kráľovien a v priebehu jednej alebo dvoch generácií aj konverziou ich kráľovstiev. Táto istá metóda sa používa aj dnes na konverziu tých, ktorí majú vplyv. Hoci sa záplava katolíkov stáva evanjelikálmi, malý pramienok evanjelikálnych lídrov (kráľov vplyvu) konvertuje k rímskemu katolicizmu.

Dôležitosť tohto javu by nemala byť podcenená. Evanjelikalizmus je určite najrýchlejšie rastúcim kresťanským hnutím v poslednom storočí. Podľa Svetovej encyklopédia kresťanstva (Oxford Press) za sto rokov rímskokatolícka cirkev stagnovala a narástla iba o 6%, pričom evanjelikalizmus rástol 20 krát rýchlejšie pri 122% náraste podielu na svetovej populácii. Predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi sú si vedomí, že milióny rímskych katolíkov po celom svete prestupujú každý rok do evanjelikálnych cirkví. Keď bol Benedikt ešte pápežom, vo svojej domovine, v Nemecku, mal prednášku a vyjadril rozpaky nad tým, ako reagovať na ohromný rast svetového evanjelikalizmu:5

Geografické rozloženie kresťanstva sa v poslednej dobe dramaticky zmenilo a naďalej sa mení. Zoči-voči novým formám kresťanstva, ktoré sa šíri s prenikavou misionárskou energiou, niekedy aj podivnými spôsobmi, sa zdajú byť konvenčné kresťanské denominácie v koncoch… Tento celosvetový fenomén – o ktorom mi neustále hovoria biskupi po celom svete – nám všetkým kladie otázku: Aké dobré a aké zlé správy nám táto nová forma kresťanstva prináša?

Zatiaľ čo sa zdá, že Benedikt je neistý, František privádza evanjelikálov bližšie a hovorí, že sme rovnakí a že reformácia skončila. František nemá pochybnosti ani nie je „v koncoch“, ale presne vie, čo robí.

Zvodná jednota

V našom fragmentovanom a agresívnom svete je jednota jedným z hesiel, ktoré ľudí priťahuje. František sa silno zasadzuje za jednotu kresťanov a nakoniec za jednotu ľudstva. Jeho vášeň po jednote vedie mnohých evanjelikálov k názoru, že on je tou osobou, ktorá to aj môže dosiahnuť. František vystaval svoju myšlienku jednoty ako mnohosten (polyéder). Mnohosten je ucelený priestorový geometrický útvar s rôznymi stenami, hranami a uhlami. Všetky rozmanité časti majú svoju vlastnú osobitosť. Je to obraz, ktorý spája jednotu a rozmanitosť.

Odkiaľ pochádza tento pohľad na jednotu? V rímskokatolíckom ekumenizme spred II. vatikánskeho koncilu boli iní kresťania drasticky volaní k „návratu“ do katolíckeho náručia a k prispôsobeniu sa jej náuke aj praxi pod vládou pápeža. Druhým vatikánskym koncilom (1962-1965) rímsky katolicizmus zmodernizoval svoj ekumenický projekt a prijal predstavu jednoty v podobe sústredných kružníc. Podľa nej jediná Cirkev pretrváva („subsistit in“) 6 v Rímskokatolíckej cirkvi a ostatné cirkvi a spoločenstvá inklinujú k tomu centru podľa toho, ako sú k nemu blízko alebo ďaleko.

Podľa Druhého vatikánskeho koncilu a následných vyjadrení magistéria je táto jednota trojnásobná:

1. vyznávanie rovnakej viery,

2. slávenie rovnakej Eucharistie (t.j. podľa rímskokatolíckeho spôsobu),

3. zjednotenie pod rovnakým sviatostným úradom v apoštolskej postupnosti (t.j. pod pápežom).

Ako tento polyédrický typ jednoty, ktorý obhajuje pápež František, zapadá do predstavy jednoty podľa Druhého vatikánskeho koncilu? Napríklad, ak uvažujeme nad druhým znakom jednoty, hovorí pápež, že sviatostné chápanie Eucharistie a teológia transubstanciácie patria do jadra kresťanskej jednoty, alebo sú to detaily, pri ktorých je možné akceptovať odlišnosti? Alebo hovorí pápež, že apoštolská sukcesia, ktorá je základom hierarchickej štruktúry rímskokatolíckej cirkvi, je stále súčasťou jadra, alebo je to premenná, ktorá je pre kresťanskú jednotu druhotná?

Mnohosteny sú fascinujúce útvary a Františkovo používanie obrazu mnohostenu je dobrým podnetom na premýšľanie. Avšak problém kresťanskej jednoty nespočíva v použitej metafore, ale v teologickom pohľade, z ktorého vychádza. Ak katolícka Eucharistia a katolícky sviatostný systém sú súčasťou jadra kresťanskej jednoty, môžeme sa baviť o akýchkoľvek mnohostenoch, ale podstata problému zostáva. Jednota ponúkaná Františkom sa naďalej točí okolo rímskokatolíckej cirkvi a jej špecifického postoja a nie okolo biblického Evanjelia, ktoré volá všetkých kresťanov, aby sa prispôsobili Kristovej mysli.

Záver: Ako by mali evanjelikáli reagovať na Františka?

Narastajúci počet evanjelikálov hovorí: „Tento pápež sa mi páči, veľa hovorí o Ježišovi…“ Správne, František pozná jazyk, ktorý používajú evanjelikáli (napr. „obrátenie“, „misia“, „osobný vzťah s Ježišom“) a je schopný to sympatickým spôsobom artikulovať.

Základné pravidlá výkladu nám však hovoria, že používanie rovnakých slov ešte neznamená, že určite hovoríme o tom istom. Je dôležité rozumieť tomu, čo má František na mysli, keď používa tieto slová. Ako sme už uviedli, na to, aby sme rozumeli Františkovmu slovníku, potrebujeme poznať pojmy z Druhého vatikánskeho koncilu. Tento dôležitý koncil vážne pozmenil teologický význam dôležitých kľúčových slov, aby ich mohol využiť v katolíckom projekte. V jeho jazyku, napríklad, obrátenie neznamená (ale pre evanjelikálov znamená) odvrátenie sa od hriechu k milosti, od súdu k odpusteniu, od stavu zavrhnutia k spaseniu. Pre Františka obrátenie znamená prísť bližšie ku Kristovi na základe predpokladu, že každý je už v dosahu jeho spásnej milosti, hoci niekto ďalej a niekto bližšie.

Podľa Františkovho názoru sú všetci, ktorí nasledujú svoje svedomie, v správnom vzťahu s Bohom. Môžu sa obrátiť, t.j. prísť bližšie a okúsiť hlbšiu mieru milosti. Okrem toho František verí, že moslimovia sú bratmi a sestrami, ktorí sa modlia k tomu istému Bohu ako kresťania. Pre nich obrátenie môže znamenať ísť hlbšie v ich náboženskom odhodlaní, ale nie nutne opustiť islam a prijať vieru v Ježiša Krista samotného. Slovo „obrátenie“ je rovnaké, ale jeho teologický význam je ohromne odlišný.

Ako ďalší príklad si zoberme slovo „misia“. Vo Františkovom slovníku misia neznamená ísť von do sveta a hlásať evanjelium spasenia v Ježišovi. Skôr to znamená volanie, aby ľudia prišli bližšie k spáse, na ktorej už majú účasť všetci ľudia, hoci v odlišnej miere. Pri takomto chápaní misie pre Františka neexistuje žiadne byť „vnútri alebo vonku“. Celé ľudstvo je už „vnútri“ v stave milosti: misia je tak volaním ľudí k hlbšiemu prežívaniu spásy, nie volaním k spáse. Oni už sú „vnútri“. Tu sú znova slová rovnaké, ale ich význam je dramaticky odlišný.

Evanjelikáli musia vynaložiť sústredené úsilie, aby prenikli pod povrch slov a pochopili veľmi odlišný teologický pohľad, o ktorý sa opiera Františkov jazyk. Zrejme s prekvapením zistia, ako veľmi je František vzdialený od štandardného evanjelikálneho porozumenia biblickému Evanjeliu.

Okrem toho, keď František hovorí o jednote, je otvorený všetkým, či sú to kresťania alebo nekresťania, náboženskí alebo sekulárni ľudia. Sekulárnym ľuďom hovorí, aby sa dali viesť svojím svedomím a budú v poriadku. Evanjelikalizmus je v jeho vízii iba jedným kúskom. Jednota v podobe mnohostenu podľa Františka znamená, že je veľa rôznych spôsobov ako byť spojený s katolíckou cirkvou, pričom si Rím stále uchováva ústredné miesto.

František môže používať podobný jazyk, môže byť príjemným človekom a horlivo sa usilovať o jednotu. Ale stále je pápežom rímskokatolíckej cirkvi. Rímska cirkev, aj keď nie je ani statická ani monolitická, sa vo svojich principiálnych základoch v skutočnosti nemení. Rozširuje sa, ale neočisťuje sa. Prijíma nové trendy a prax, ale neodstraňuje tie, ktoré sú nebiblické. Rastie, ale nereformuje sa podľa biblických noriem.

„Čo si myslíte o pápežovi Františkovi?“ je dôležitá otázka, zvlášť pre evanjelikálov. Zdá sa, že práve na nich je zamerané úsilie pápeža Františka o spoluprácu, zmierenie a jednotu. Spriatelenie sa s evanjelikálmi tým, že hovorí ako oni a správa sa ako oni, môže byť jezuitský spôsob, ktorým chce konvertovať vplyvné evanjelikálne osobnosti a vstrebať evanjelikálne hnutie, ktoré je najrýchlejšie rastúcou vetvou kresťanského sveta. Práve preto je životne dôležité, aby evanjelikáli vedeli, kým pápež František naozaj je.

Gregory A. Pritchard

Gregory A. Pritchard

je prezidentom Fóra kresťanských vedúcich (FOCL) a riaditeľ Fóra európskych evanjelikálnych vedúcich (ELF).

Gregory A. Pritchard tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články