Oxfordský spisovateľ a filozof Roger Scruton povedal: „Krása sa vytráca z nášho sveta, pretože žijeme tak, akoby na nej nezáležalo.“ Stratu krásy v našej kultúre označil za „postmoderné znesvätenie.“ Scruton si zvolil slovo „znesvätenie“ starostlivo – je to náboženský pojem, ktorý hovorí o pokazení niečoho, čo je sväté.
Nemohol som si pomôcť, musel som premýšľať o Scrutonovich slovách po tom, čo som si začiatkom tohto mesiaca pozrel program polčasovej prestávky Super Bowl (finálový zápas ligy amerického futbalu NFL). Obscénnosť nahradila pôvab a okázalé sebaprezentovanie nahradilo krásu. Bol som zdesený a plný rozpakov.
Avšak pre niektorých to bola veľkolepá show dvoch „umelkýň,“ ktoré sa chceli významným spôsobom kultúrne a umelecky prejaviť.
Toto považujeme za latku umenia v našej kultúre? Ako hlboko sme klesli a vzdialili sa od toho čo je naozaj krásne.
Krátka história znesvätenia
Ako sme sa mohli dostať do bodu, kde sa za nový umelecký štandard považuje nahé sebavyjadrenie (často krát doslova nahé)?
Scruton tvrdí, že pred osvietenstvom umelci považovali krásu za posvätnú a bola telos (cieľ) ich snaženia. Krása však stratila pre umelca svoje posvätné postavenie a stala sa subjektívne definovateľnou. Tento obrat k subjektívnej definícii vidíme napríklad v slovách Davida Hume-a, ktorý v roku 1757 napísal esej s názvom Štandardy vkusu, z ktorej pochádza aj známy výrok „Krása sa nachádza v oku pozorujúceho.“ Humeov slávny výrok korešponduje s dominantným výkrikom osvietenstva: sloboda.
Niekoľko desaťročí po Humeovi, nemecký filozof Immanuel Kant spropagoval „osvietenie“ ako proces dospievania. Nespoliehať sa už viac na starých majstrov, aby diktovali to, ako sa máme cítiť, myslieť, milovať a veriť. Kant napísal „Človek musí byť vždy slobodný použiť svoj vlastný rozum. Len to môže priniesť ľudstvu osvietenie.“
Je zaujímavé pozorovať, že rozmach osvietenstva sa časovo zhodoval s úpadkom cirkevného umenia. Ako vzrastala autonómia v umení a filozofii, cirkev dopustila, aby sa jej vplyv v týchto oblastiach zmenšoval.
Svet, ktorý sa snaží dosiahnuť intelektuálnu slobodu rozlámaním okov autorít, bude čeliť následkom. S ikonami moci začne zaobchádzať s pohŕdaním, vrátane Boha a jeho cirkvi.
Tak ako sa umelci vnorili do seba, aby si zadefinovali krásu, filozofi presadili, aby sa ľudská vôľa postavila nad suverénnu vôľu. Inými slovami, bude postačujúce, ak vôľa nájde uspokojenie sama v sebe. Vôľa človeka je konečným cieľom. Vôľa umelca – akýmkoľvek spôsobom sa chce prejaviť – sa tak stáva jediným arbitrom.
Keď sa vzdáme Boha ako absolútneho štandardu, relativizmus nespôsobí len úpadok morálky, ale povedie aj k znesväteniu krásy.
Vyjadrenie, prestúpenie, emancipácia
Čo nám zostane, ak krásu, ktorá nás presahuje degradujeme na niečo čo pochádza z nášho vnútra? Čo nám zostane, keď stratíme transcendentný koncept krásy? Zostane nám len vôľa, ktorá sa snaží presadiť, subjektívne vyjadrenie, ktoré sa prezentuje ako krása.
To, čo nám zostane je šou polčasovej prestávky Super Bowl.
Zostane nám „umenie,“ ktoré nie je oceňované pre svoju inherentnú kvalitu, význam, alebo krásu, ale jednoducho preto, že predstavuje určitý pohľad (najmä úzkoprofilovaný, marginalizovaný pohľad). To, čo zostane nie je umelecké dielo, ale rafinované posúvanie hraníc – hľadanie nových spôsobov ako nabúrať konvencie, priniesť rozruch, šokovať a ponúknuť niečo nové. To, čo nám zostane je Lady Gaga a neustála, nenásytná túžba po niečom novom, alebo Billie Eilish, ktorá počas udeľovania Oscarov spieva chorú, gotickú verziu „Yesterday.“ Zostáva prázdna provokácia „poézie“ Rupi Kaurovej, alebo odpudivá vizuálna estetika Larsa Von Triera.
Taylor Swift to pri natáčaní kozmetickej reklamy povedala stručne a výstižne: „Jedinečná a iná, to je nasledujúca generácia krásnych.“ Pre Taylor Swift a väčšinu našej modernej kultúry je krása ikonoklastickým odmietnutím akéhokoľvek štandardu, ktorý bol, alebo v súčasnosti je uplatňovaný. Je úplným oslobodením seba samého pri definovaní krásy. Dôležité je len to, čo sa človeku páči. Nie je to len o nerešpektovaní morálnych noriem – je to o ich porušovaní a o prekračovaní hraníc. Znesvätenie.
To je dôvod, prečo sa niečo také ako program polčasovej prestávky Super Bowl – alebo akékoľvek iné provokatívne zobrazenie v popkultúre – považuje v súčasnosti za umenie. Čím viac je umenie provokujúce a spôsobuje, že ľudia krútia hlavami, alebo zakrývajú oči svojich detí, tým lepšie. Čím viac to rúca údajne tyranské, staré štandardy krásy a nahrádza ich čímkoľvek, čo chce umelec urobiť alebo povedať, tým viac tento typ umenia naberá na sile. Ak má existovať niečo, čo nahradí krásu ako najvyššie telos (cieľ) umenia v dnešnom svete, je to emancipácia.
Ale tento nový svet znesvätenej krásy nie je skutočnou emancipáciou. Naopak uväzňuje našu kultúru v nezastaviteľnom víre neustálych a v konečnom dôsledku nevyriešiteľných zápasov o to, na koho vyjadrení záleží najviac. Avšak to, čo strácame v tomto víre je samotná krása – a svet bez krásy je desivým miestom.
Cesta späť ku kráse
Čo môžeme urobiť? Svet zúfalo potrebuje niekoho, kto by mu ukázal cestu späť ku kráse. Nestačí len smútiť nad zánikom krásy. Je dôležité niečo urobiť.
Pri zmienke o sv. Františkovi z Assisi, G. K. Chesterton napísal, že obrovským paradoxom histórie je, že každú generáciu premieňa svätec, ktorý ju najviac kritizuje. Chesterton veril, že keď sa generácia stane príliš svetskou, je na niekom svätom alebo na cirkvi, aby ju konfrontoval. Svätý František a spôsob jeho života bol stelesnením tejto kultúrnej konfrontácie. Svätý nie je „ten, po kom ľudia túžia, ale skôr ten, koho ľudia potrebujú,“ hovorí Chesterton; svätý je niekto, kto je v rozpore s moderným svetom.
Potrebujeme odvážnych remeselníkov a rozprávačov príbehov, podnikateľov a generálnych riaditeľov, manažérov a rodičov, ktorý vyučujú svoje deti v domácej škole – kresťanov zo všetkých oblastí života, ktorí budú svedčiť o kráse svojim každodenným životom.
Návrat ku kráse sa môže začať jednoducho tým, že sa začneme pozerať. Môžeme sa vydať na prechádzku, na ktorej budeme obdivovať Božie stvorenie a zbierať „nezvyčajné veci,“ ako sú kamene, alebo lúčne kvety. Takáto prechádzka by mala zahŕňať aj povýšenie krásy v našej teológii. Krása by nemala byť len nejakou útechou našej viery, ale jej základom. Môžeme sa tiež pokúsiť zastaviť drsnú modernistickú tendenciu stavať účelné čierne krabice a nazývať ich kostolmi. Premýšľajme viac o tom, ako nás krásna architektúra môže inšpirovať k bázni a údivu, poukazovať na grandióznosť a učiť nás pokore. Ako by to mohlo vyzerať, keby cirkev zamestnala umelcov, alebo si zaobstarala dvorného básnika, či zasponzorovala výstavu komunitného umenia?
C. S. Lewis povedal: „Naším poslaním je predstaviť to, čo je nadčasové a odkomunikovať to jazykom našej doby.“ A s posvätenou fantáziou razil cestu a krásu používal ako svoje náradie. Aj my by sme sa mali pustiť do práce a opäť ukázať svetu skutočnú krásu.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
