Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Počúvaj, Bože, moju modlitbu, neskrývaj sa pred mojou úpenlivou prosbou! Pozorne ma vypočuj a odpovedz mi! Som znepokojený a vzdychám pre krik nepriateľa a útlak bezbožníka. Vháňajú ma do nešťastia a napádajú ma v hneve. Srdce sa mi zviera v hrudi, ovládli ma hrôzy smrti. Strach a chvenie prišli na mňa. Premohla ma hrôza.
Žalm 55:1–6
Strach, chvenie, hrôza. Týmito výrazmi žalmista opisuje svoj duševný stav. Tu nemáme do činenia s človekom, ktorého trochu vykoľajila nejaká nepríjemná udalosť. Tu je niekto, kto prežíva takú úzkosť a strach, že ho už len krok delí od toho, aby sa úplne psychicky i fyzicky nezrútil. Ale kto je vlastne autor tohto žalmu? Nie je to hocikto. Je to veriaci človek. A nie hocijaký veriaci. V nadpise žalmu čítame: Dávidov poučný žalm. A to je prekvapujúce. Vari aj človek takého duchovného kalibru, ako bol Dávid, mohol upadnúť do stavu, v ktorom o sebe vyznáva: Srdce sa mi zviera v hrudi, ovládli ma hrôzy smrti. Strach a chvenie prišli na mňa. Premohla ma hrôza?
Niektorí kresťania si myslia, že veriaci človek by nemal prežívať úzkosť či strach. Ale takýto názor vyplýva z toho, keď niekto chápe vieru ako vakcínu. Vakcína je očkovacia látka, ktorou sa môžeme nechať zaočkovať proti rôznym chorobám. Keď nás zaočkujú proti tetanu alebo tuberkulóze, tieto choroby už nedostaneme. Vakcína nás pred nimi ochráni. A tak je to vraj aj s vierou. Keď som kresťan, som zaočkovaný vierou proti všetkým neduhom ľudskej duše, akými sú úzkosť, strach, obavy, ustarostenosť. Ale stačí sa len pozrieť do Biblie na život „velikánov“ viery, aby sme videli, že viera nás nerobí imúnnymi voči strachu a úzkosti.
A práve s jedným z týchto velikánov máme do činenia v tomto žalme. Muža, ktorý sa už ako mládenec postavil proti obrovi Goliášovi, nikto nemôže podozrievať zo zbabelosti. A keď sa tu v situácii ohrozenia zo strany svojich nepriateľov otvorene priznáva, že podľahol úzkosti, hrôze a strachu, potom nikto z nás nemusí prežívať pocity viny, keď v ťažkých náporoch života prežíva niečo podobné. Veď preto Dávid napísal tento autobiografický žalm ako poučný žalm. Aby nás poučil, čo robiť vtedy, keď nás prepadne strach a úzkosť. Že riešenie v takej situácii je v modlitbe:Počúvaj, Bože, moju modlitbu, neskrývaj sa pred mojou úpenlivou prosbou! Veď čie ucho počúva tak pozorne ako to Božie?! A čieho srdca sa dotkne úpenlivá prosba tak ako Božieho?!
Pane, ďakujeme, že v tých najťažších chvíľach máme ku komu prísť!
