Článok patrí do série každodenných zamyslení nad knihou Exodus s názvom Do zeme zasľúbenia.
Istý muž z Léviho rodu si vzal za ženu dievča zo svojho kmeňa. Žena počala a porodila syna. Keď videla, že je pekný, ukrývala ho tri mesiace. Keď ho už ďalej nemohla skrývať, vzala papyrusový košík, vymazala ho asfaltom a smolou, vložila doň chlapca a položila ho do trstiny pri brehu Nílu. Jeho sestra sa postavila obďaleč, aby sa dozvedela, čo sa s ním stane.
Exodus 2:1 – 4
Pisateľ tohto príbehu nevysvetľuje konanie jeho postáv. On ho len opisuje. Tu sa nedozvieme, prečo konajú tak, ako konajú. To sa dozvieme z Novej zmluvy. Tam čítame: Vo viere ukrývali rodičia Mojžiša tri mesiace po jeho narodení, lebo videli, že dieťa je krásne, a nebáli sa kráľovského príkazu (Heb 11:23). Za konaním ženy matky stojí jej viera. Tá je hybnou silou všetkého, čo tu koná. Jej viera má najprv aktívnu podobu. Aktivita jej viery sa prejaví tým, že tri mesiace ukrýva svoje dieťa. Kto vie, čo všetko musela podniknúť pre to, aby sa nikto nedozvedel o narodení jej syna!
Každá aktivita viery však skôr či neskôr narazí na svoje hranice. Aj Mojžišova matka na ne narazí. A to pomerne skoro. Prejdú len tri mesiace a ona zistí, že ďalej už svoje dieťa neskryje. Najmä, keď jeho plač sa stáva čoraz hlasnejším. Každú chvíľu hrozí, že bude odhalená. Čo teraz? Keď si uvedomí, že už viac nedokáže skryť svoje dieťa pred okolitým svetom, jej viera nadobudne inú, novú podobu. Podobu pasívneho očakávania na Boha, keď dieťa vloží do košíka a položí ho do trstiny pri brehu Nílu. Nič viac už urobiť nemôže. Svoje možnosti vyčerpala. Už môže len v dôvere očakávať, že Boh sa prizná k jej viere. Je síce ľahšie konať vo viere ako čakať vo viere. Ale inú možnosť nemá.
Keď matka vloží svoje dieťa do košíka, v skutočnosti ho vloží do Božích rúk. Ale čo pre ňu znamená vložiť ho do Božích rúk? Pustiť ho z vlastných rúk. A to je pre matku to najťažšie. Jedno bez druhého však nejde. Ako rodičia nie sme schopní celý čas „ukrývať“ svoje deti. Chrániť ich pred vplyvmi sveta. To môžeme len do určitého času a do určitej miery. Potom príde čas, keď ich budeme musieť pustiť z rúk. Ale my môžeme vedieť, že Boh ich nevypustil z tých svojich. A keď aj nie sú v našich rukách, sú stále v jeho rukách. Vtedy sa naša viera posúva z aktívnej úlohy do tej pasívnej. Máme zaujať miesto, ktoré tu zaujme Miriam, miesto pozorovateľa. V dôvernom očakávaní sledovať, čo sa bude s nimi diať. Nerobiť tak so založenými, ale so zloženými rukami k modlitbe. S prosbou, aby ich Boh nenechal zahynúť vo vodách Nílu dnešného Egypta.
Pane, daj nám múdrosť a silu k aktivite viery a trpezlivosť v pasivite viery!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie DO ZEME ZASĽÚBENIA – úvahy na každý deň.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
