Biblia má zvláštnu záľubu v menách. Pretože na menách záleží. Nezáleží tak na tom, či naše meno poznajú tu na zemi, ale či ho poznajú v nebi.
Do zeme zasľúbenia
Keď ide o Božie sľuby, otázka nikdy neznie tak, či ich Boh splní, ale kedy ich splní. Lebo naplnenie Božích sľubov je vždy len otázkou času.
Bohu nikto a nič nemôže zabrániť v tom, aby splnil, čo sľúbil. Veď On neplní svoje sľuby vďaka okolnostiam, ale napriek okolnostiam. Lebo Boh nie je len verný. On je aj mocný. Preto nielen chce, ale...
Aká mocná je Božia bázeň v srdci človeka, keď ho zbaví strachu z mocných tohto sveta! Keď dá silu poslúchať Boha aj za cenu neposlušnosti kráľovi!
Každé rozhodnutie, ktoré je diktované strachom z človeka, je zlé rozhodnutie. Lebo je diktované strachom o seba. Len to rozhodnutie, ktoré je diktované bázňou pred Bohom, pred Ním obstojí.
Keď sa bojíme Boha, poslúchame Ho aj za cenu dôsledkov, ktoré nám naša poslušnosť Jemu môže priniesť. Aj vtedy, keď budeme nútení naším nadriadeným robiť niečo proti nášmu svedomiu.
Mnohé režimy v dejinách chceli zničiť Boží ľud, ale Boh vždy pracuje na zachovaní svojho ľudu. Aký musí byť mocný, keď Mu v tomto prípade na to stačia dve slabé ženy!
Lebo Boh neprestáva byť Bohom ani v Egypte. Ani v najťažších chvíľach nášho života.
Odpoveď na nové hrozby v našom živote, keď sa pred nami otvorí priepasť a situácia sa zdá byť beznádejná, leží v pohľade dozadu.
Vieme však, že pre ňu tým skutočným „hniezdom záchrany“ nie je košík, ale Boh. Ona nevie, ako Boh zachráni jej syna, ale verí, že ho zachráni.
Keď si uvedomí, že už viac nedokáže skryť svoje dieťa pred okolitým svetom, jej viera nadobudne inú, novú podobu.
Neraz to, čoho sa v živote najviac obávame, zmení sa na nečakané dobro. A to vďaka Bohu, ktorý stojí nad všetkými okolnosťami nášho života.
Niet väčšej radosti pre veriacich rodičov ako to, keď vidia svoje deti kráčať cestou viery.
Predivné Božie riadenie! To je Boží humor, keď Boh nechá Mojžiša vychovávať v samom strede nepriateľov Izraela.
Sú to vždy naše rozhodnutia, ktoré o nás prezradia, o aké hodnoty nám v živote ide. Či o hodnoty sveta alebo o hodnoty neba.
Len viera vidí za kríž, za utrpenie. Hľadí na budúcu odmenu, ktorá svojou hodnotou nekonečne prevýši časné hodnoty sveta.
Telesná horlivosť sa vyznačuje tým, že síce horlí za dobrú vec, ale zlým spôsobom. Myslí si, že cieľ posväcuje prostriedok. Nie, neposväcuje.
Lebo zmeškané sa niekedy dá dobehnúť. Ale už nikdy nestiahneme naspäť to, čo sme unáhlene povedali, či urobili.
Boh nikdy neľutuje čas, ktorý potrebuje na prípravu svojich nástrojov. Lebo o to menej práce má potom s nimi, keď už stoja v jeho službe.
A práve v situácii úplnej beznádeje autor knihy ukáže na zdroj jedinej nádeje: Boh počul ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jákobom.
Keď sa naša vôľa zjednotí s tou Božou, takže pre seba chceme to, čo chce pre nás Boh, dajú sa aj v našom živote veci do pohybu.
Čo Boh sľúbi, to aj splní. Lebo On je verný Boh, ktorý pamätá a nezabúda na svoje sľuby.
Práve preto, že Boh je verný svojim sľubom, že pamätá na zmluvu, ktorú s nami uzavrel v Kristovi, majú naše modlitby význam a zmysel. Nimi sa môžeme podieľať na tom, čo Boh činí.
Niet miesta, kde by sme boli skrytí pred Bohom. A niet miesta, kde by sme boli zabudnutí Bohom.
Keď sa Boh chce dať poznať človeku, vždy si nájde spôsob, ako vyvolať jeho záujem a pritiahnuť jeho pozornosť. Koľkí by o tom mohli vydať svedectvo!
Na vzťahu s večným Bohom nemôže nič zmeniť, dokonca ani smrť. Lebo ako je Boh večný, tak aj vzťah, do ktorého volá človeka, je večný.
Vďaka tomu, že na kríži oheň Božej svätosti a súdu spálil jeho vlastného Syna, ktorý na sebe niesol všetku nečistotu a vinu nášho života, nám už tento oheň neublíži.
Je to zostupujúci Boh, zhora nadol, z neba na zem. Lebo Boh zostúpi v osobe svojho Syna, aby nás vyslobodil z otroctva hriechu.
Lebo keď je Boh so mnou, potom je otázka, kto som ja, bezpredmetná. Vtedy sa môžem vierou oprieť o Neho, nie o seba.
Vo mne, ktorý Som, ti nič chýbať nebude. Som je teda stále prítomný Boh, ktorý nám zasľúbil svoju prítomnosť pre každú našu potrebu a v každej situácii nášho života.
Svet nemôže udržať vo svojej moci tých, ktorí patria Bohu. Konečné víťazstvo bude patriť Božiemu ľudu, lebo je tu mocná ruka nášho Boha.
Keď poslúchame Božie nariadenia, plnia sa pri nás Božie zasľúbenia. Lebo Boh nikdy nedáva rozkazy bez zasľúbení.
Lebo On nám nikdy neprikáže urobiť niečo, k čomu by nás aj sám nevystrojil. Kto je Ním poslaný, je aj Ním zmocnený a vystrojený.
Ale ak sa za poslušnosť platí vysoká cena, za neposlušnosť sa platí ešte vyššia. Lebo v konečnom dôsledku nás neposlušnosť vždy vyjde drahšie ako poslušnosť.
Kríž ukazuje, ako ďaleko je Boh schopný zájsť, aby nás, otrokov hriechu a diabla, vyslobodil. Tak ďaleko, že ďalej sa už zájsť nedá.
Komu patríme, tomu slúžime. Keď patríme Bohu, slúžime Jemu. Ak neslúžime Jemu ale sebe, potom Mu nepatríme.
Boh svoje navštívenie zopakuje ešte raz. Nie obrazne, ale doslovne, vo svojom Synovi, ako o tom hovorí kňaz Zachariáš: Požehnaný Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud.
Ale posledné slovo bude mať Hospodin. Aj tu, aj inde. Už je len otázka, aké slovo to bude. Či to bude slovo milosti alebo súdu.
Sklamanie z Boha! Kto z nás ho nepozná?! Čakáme, že sa prizná k našej poslušnosti, že vypočuje naše prosby a On nič!
Ani my nepotrebujeme počuť nové pravdy, len si pripomínať staré pravdy. Veď čo viac potrebujeme ako uistenie, že na Božích sľuboch sa doteraz nič nezmenilo a ani nezmení?!
Nie je to človek, ktorý robí Bohu láskavosť tým, že Ho prijme. Je to Boh, ktorý preukazuje milosť tým, ktorých prijme za svojich. A kto je Bohom prijatý, je Ním prijatý raz a navždy.
Lebo Boha spozná nielen jeho ľud, ale aj jeho nepriatelia. Jeho ľud Ho spozná ako Boha spásy. Jeho nepriatelia Ho spoznajú ako Boha súdu. Je to len otázka času.
Aby sa však z kamenného srdca stalo srdce mäsité, na to je potrebný zázrak. Pokiaľ Boh neobmäkčí naše srdce, ono navždy zostane tvrdé a neoblomné.
Aby faraón kapituloval, Boh by musel vytiahnuť silnejší tromf. On ho svojím časom aj vytiahne. A faraón spozná, kto je Hospodin. Len za akú cenu!
Keď je človek pod tlakom, tak sa modlí. Aj poslušnosť Bohu sľubuje. Ale čo urobí vtedy, keď je vypočutý?
Prečo teda Boh posiela jednu ranu za druhou? Veď mohol celý Egypt vyhladiť jednou ranou. Prečo to neurobí? Pre svoju veľkú trpezlivosť s faraónom.
Aj faraón musí počuť, že prvoradá je poslušnosť Bohu. Tomu, čo On prikázal. Lebo Bohu najviac zo všetkého záleží na poslušnosti človeka. Vtedy aj dnes.
Hospodin vypočul Mojžišovu prosbu. Muchy odleteli od faraóna... A výsledok? Faraónovo srdce zostalo naďalej zatvrdnuté. Mal teda Mojžišov príhovor za faraóna zmysel?
Faraón sa svojím opakovaným vzdorom voči Bohu viac a viac vzďaľoval od svetla a viac a viac sa ponáral do tmy. Lebo keď neposlúchneme Boha, ešte viac sa od Neho vzdialime.
Ak si myslíme, že pokánie môžeme robiť kedykoľvek sa nám zachce, mýlime sa. Lebo Biblia pozná len jeden čas pre pokánie, prítomný, nie budúci čas.
Veď každý raz spozná Boha. Lebo každý raz bude mať do činenia s Bohom. Ale nie je jedno, ako Ho spozná.
Prečo teda Boh hneď neodstráni zlých z povrchu zeme? Prečo hneď nezničí všetkých bezbožníkov? Pre svoju veľkú zhovievavosť s človekom.
Boh tu vždy mal, má i bude mať svoj ľud, ktorý si oddelil pre seba. Ktorý na rozdiel od sveta stojí pod jeho milujúcou ochranou. Nie pre svoju dobrotu, ale len a len pre jeho milosť.
Aj modlitby za ľudí tvrdého srdca majú svoj význam. I keď ich ovocie možno nikdy neuvidíme.
Pre každého je ťažké pokoriť sa pred Bohom. Lebo v každom z nás žije „faraón“. Preto odopierame Bohu to, na čo má právo, náš život.
Keď už v prípade rodičov to diabol prehral, nasadí najsilnejšie páky, aby to vyhral v prípade detí. Najväčší zápas sa tak v cirkvi vedie o deti, teda o budúcnosť Božieho ľudu.
Tak ako Mojžiš ani my by sme sa nemali prestať modliť za nepriateľov Božieho ľudu. Naše modlitby možno nezmenia ich, ale môžu ochrániť nás.
Lebo Bohu patrí všetko, nielen človek ale aj jeho majetok. Preto do našej bohoslužby má byť zahrnuté všetko, náš čas, sily, schopnosti, peniaze.
Keď Boh udelí milosť, je aktívny. Keď zatvrdí srdce človeka, je pasívny. Nechá človeka tak. Prenechá ho napospas jeho zatvrdeniu.
Božia trpezlivosť však nie je prejavom Božej slabosti ale Božej milosti. Preto zneužiť Božiu trpezlivosť a prepásť opakované príležitosti k pokániu je trestuhodné.
Vďaka tomu, že Boh robí rozdiel, je tu nádej pre človeka. Nádej na záchranu. Lebo každý raz spozná, že Boh robí rozdiel. Lebo On nie je len Bohom súdu ale aj Bohom spásy.
Biblia nepozná nič strašnejšie, ako je upadnúť do rúk živého Boha. Ale zároveň nepozná nič slávnejšie ako byť zachránený z rúk tohto Boha. A úžasné je, že tú záchranu pripravil On sám.
Náhradou za prvorodených Izraela bol obetovaný baránok. Náhradou za nás je iný Baránok, Ježiš, Boží Syn. O Ňom Ján Krstiteľ povedal: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.
Jedine krv má moc vyriešiť najväčší problém človeka, ako obstáť pred svätým Bohom. Nie hocijaká krv, ale krv baránka. Nie hocijakého, ale dokonalého baránka.
Každý, kto stojí pod ochranou Baránkovej krvi, je a bude bezpečný v hodine Božieho súdu. Lebo Boh ešte raz príde so svojím súdom. Nie nad Egyptom, ale nad celým svetom.
Keď uvidím krv, obídem vás..., hovorí Hospodin. O čo väčšiu moc má krv Božieho Baránka! Má moc ochrániť pred večným odsúdením.
Vďaka Kristovej obeti sme sa stali „nekvaseným chlebom“, ľuďmi očistení od kvasu hriechu. Preto celý náš život má byť životom nekvasených chlebov.
Do noci svojho súdu Boh pošle i svoju záchranu pred súdom. Lebo On je v jednej osobe Sudca i Spasiteľ. On musí súdiť, lebo je spravodlivý Boh. On chce zachrániť, lebo je milostivý Boh.
Stalo sa len to, čo bolo Bohom predpovedané. Lebo Boh nie je ako človek. Nevyhráža sa trestom, ktorý by potom neuskutočnil.
On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna. Len mocná ruka môže vyviesť z domu otroctva i vytrhnúť z moci tmy. A taká je Božia ruka.
Čo zdanlivo vyzerá ako prehra, je v skutočnosti víťazstvom. Lebo Božie cesty v tomto svete nemôžu mať iný ako paradoxný, zdanlivo protirečivý charakter.
Jedna Mu z vďačnosti slúžila, druhá Mu z lásky obetovala vzácnu masť. Ale Lazár sa stal známym tým, čo Ježiš urobil pre neho: Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych.
Ale láska sa nepýta, čo na to povedia tí druhí. Keď ide o Ježiša, nenechá sa Mária obmedziť spoločenskou mienkou.
Ale Mária vie, čo Judáš nevie. Vie milovať, obetavo milovať. Podľa nej by bola veľká škoda ponechať si pre seba to, čo môže obetovať pre Ježiša. Ježiš jej totiž za to stojí.
Po činoch obetavej lásky vždy zostáva krásna vôňa. To je spôsob, ako „prevoňať“ prostredie, v ktorom žijeme.
Ale láska vie robiť pravé veci v pravý čas. Keď máme príležitosť preukázať dobrý skutok dnes, neodkladajme to na zajtra. Lebo zajtra už môže byť neskoro.
Zvesť evanjelia a odozva na evanjelium patria neoddeliteľne k sebe. Lebo na lásku sa má odpovedať láskou. Na obeť obeťou.
Ježiš vie, že kríž sa stane miestom, na ktorom sa odohrá dráma vekov. Miestom, kde Ho čaká strašný zápas s mocou temnosti, s diablom, ktorý všetky svoje sily sústredí na zničenie Ježiša.
Pán sa poníži, aby slúžil druhým. Ten, ktorý si je vedomý svojho božského synovstva, netrvá na svojej dôstojnosti, ale berie na seba úlohu otroka.
On, ktorý bol od večnosti jedno s Otcom, rovný Bohu, opustil svoju slávu a zostupoval dole, dole, dole, keď sa stal poslušným až na smrť a to smrť na kríži.
Niekedy musíme prísť až na koniec, aby sme pri pohľade späť pochopili. Dovtedy máme žiť vierou, že On vie, čo robí, aj keď my tomu nerozumieme.
Kresťanská zvesť totiž uráža pýchu človeka. Je to veľmi pokorujúce, keď nám Kristus hovorí, že bez obmytia jeho krvou niet pre nás záchrany, odpustenia, niet večného života.
Keď nedovolíme Ježišovi, aby nás očistil, On nám nedovolí, aby sme raz vstúpili do neba. Lebo niet spásy pre pyšných. Buď zomrie naša pýcha, alebo zahynie naša duša.
A predsa kresťan ešte niečo potrebuje: ...nepotrebuje sa už umývať, iba ak nohy. Naše nohy stále chodia po prašných cestách tohto sveta. My sa denne previňujeme a znečisťujeme. Čo vtedy?
My, na rozdiel od Ježiša, nevieme, čo sa s nami má stať. Dobre, že tak! Nám musí stačiť, že poznáme Toho, ktorý to vie.
Boh vo svojej nesmiernej milosti nepodal kalich svojho hnevu a súdu hriešnemu a vinnému človeku, ale podal ho do rúk svojho milovaného, nevinného Syna.
Krv veľkonočného baránka v Egypte ochránila prvorodených synov Izraela pred smrťou. Ale krv veľkonočného Božieho Baránka, toho, ktorý sníma hriech sveta, vykúpi človeka z otroctva hriechu a zachráni...
Tam, kde mal byť popravený Barrabáš, bude visieť Ježiš, nevinný miesto vinného. Veď o tom je Ježišova smrť. Je to zástupná smrť. A nielen za Barrabáša. Ježiš nesie kríž, ktorý patril nám.
Viera vidí, že zdanlivá bezmocnosť toho, ktorý visí na dreve kríža, nie je prejavom jeho slabosti voči nepriateľom. V skutočnosti je jeho synovskou poslušnosťou voči Otcovi, ktorého večný plán spásy...
Ježiš si tak svojou obeťou „predplatil“ ich, ale i našu službu. Všetka naša služba Jemu je nekonečne prevýšená jeho službou nám.
Keď On žije, potom sa už niet čoho a koho báť. Temná minulosť sa už nevráti, lebo Ježiš sa vrátil z ríše smrti a pekla ako Víťaz. Preto budúcnosť, Máriina i tá naša, je v bezpečí.
Viera Ježišových učeníkov bola založená na videní. Oni uverili, lebo videli. Ich viera má tak veľký význam pre našu vieru, ktorá je z počutia.
Vďaka Bohu, že som našla prázdny hrob! Vďaka Mu za to, že som nenašla mŕtve telo môjho Pána! Vďaka za sklamanie, ktoré Boh obrátil na požehnanie, moje slzy na smiech, môj zármutok na radosť!
Z našej strany je neraz ťažké sa i v Ježišovej prítomnosti dostať k osobnému stretnutiu s Ním. Ale čo je ťažké pre nás, nie je ťažké pre Neho. A v tom je naša nádej.
A tak Mária odchádza, aby oznámila zvesť, ktorej sa žiadna iná zvesť v tomto svete nevyrovná. Je to zvesť o víťazstve, o Kristovom víťazstve nad smrťou.
Boh sa rozhodol odstrániť nepriateľstvo a zmieriť sa s človekom. Ako? Tak, že Kristus vezme na seba náš hriech a na kríži ponesie na sebe naše odsúdenie.
Dvakrát Ježiš povie: Pokoj vám! Jeho prvé Pokoj vám! sa týka nášho spasenia. Ježišovo druhé Pokoj vám! sa týka nášho poslania. Ono zaznie do situácie strachu, strachu z ľudí, strachu o seba a o svoj...
Ak veríme preto, že nám naša viera prináša radosť, pokoj a zbavuje nás strachu zo smrti, naša viera je viac náboženskou drogou ako pravou kresťanskou vierou.
Musíme dávať pozor na to, čo hovoríme, lebo z každého slova budeme vydávať počet. Ale na druhej strane je to veľké povzbudenie, že uprostred miliónov a miliónov úst a slov v nebi počujú i nás, i naše...
Ježiš prišiel, lebo On nenechá žiadneho poctivého skeptika tápať v neistote. Tak ako nenechal ani Tomáša. On sa prizná ku každému poctivému zápasu, tak ako sa priznal i k Tomášovmu zápasu.
Keď máme pochybnosti o svojom spasení, Ježiš nám hovorí: Pozri moje ruky a môj bok! Na mojich dlaniach je vyryté tvoje meno. Vari by som sa vzdal tých, za ktorých som položil svoj život?
Uprostred sveta plného ľudských rán tu stojí Boh so svojimi ranami. Pohľad na Ježišove rany však ukazuje i to, že jeho rany sú už zhojené. A v tom je zasľúbenie i pre nás, že raz i všetky naše rany...
Boh nechce, aby náš vzťah k Nemu bol založený na dôkazoch, ale na dôvere. A dôvera v Boha sa nerodí z viditeľných dôkazov, ale z neviditeľného slova.
Kristus však bol vzkriesený z mŕtvych! Táto zvesť je založená na svedectve očitých svedkov, ktorí sa stretli so vzkrieseným Kristom.
Kresťan je totiž človek, ktorého najväčší cieľ neleží v tomto svete a v tomto živote, ale leží za hranicou tohto sveta a tohto života. Jeho najväčší cieľ neleží na tejto strane hrobu, ale na druhej...
Boh nás pozná lepšie, než my poznáme sami seba. Ani netušíme, čoho všetkého nás Boh v živote ušetril práve vďaka tomu!
Zápasy a skúšky, ktoré nás čakajú na Božích „obchádzkach“, môžu byť ťažké. Ale pamätajme, že tie, ktoré obchádzame, sú ešte ťažšie. A tých sme ušetrení!
Keď nám Boh zmysel svojich ciest ukáže, ďakujme Mu. Keď nám ho neukáže, dôverujme Mu, že On vždy vie, čo robí a prečo tak robí. A že sa nikdy nemýli.
Boh ide s nami a ide aj pred nami. Sprevádza nás svojou ochranou a predchádza nás svojou milosťou. A to tak, aby sme ani na chvíľu neboli sami, bez jeho vedenia.
Aby sa Boh oslávil, najprv musí svoj plán skryť pred svetom. Skryť ho za zdanlivú bezmocnosť a opustenosť svojho ľudu. Lebo On má záľubu vziať to, čo je slabé, aby zahanbil a pokoril to, čo je silné.
Strach sa rodí z viditeľnej reality. Vidíme vlny, vidíme nebezpečenstvo, vidíme prekážky. A čo vidíme, v nás vyvolá strach. Sme v pokušení prepadnúť panike a beznádeji.
Veď keby naplnenie Božích sľubov záviselo od našej viery či dobroty, zle by bolo s nami! Ale Boh je verný svojmu ľudu práve preto, že je verný svojim sľubom.
Aby tak všetkým bolo zrejmé, že spasenie je Boží čin bez prispenia človeka. Je to záchrana bezmocného človeka mocným Bohom. A navyše človeka, ktorý jej nie je hoden.
Nikde nie je Boh taký oslávený ako práve v súde a v spáse. A jedna a tá istá udalosť zjaví jedno aj druhé. Zjaví Boha ako Boha súdu i Boha spásy.
On je Bohom pre každú potrebu. Boh pred nami, Boh vedľa nás, Boh za nami. A vždy s nami.
Nato, aby sme lepšie videli Boha pri diele, musíme prežiť situácie, kde už nevidíme nádej. Lebo v našej slabosti a bezmocnosti spoznávame, odkiaľ prichádza naša pomoc.
Ak má byť Izrael zachránený, Egypt musí byť zničený. Bez súdu nad nepriateľom niet spásy pre Boží ľud. Lebo pokiaľ tu bude nepriateľ, Boží ľud nebude v bezpečí.
Ak víťazstvo má byť dokonané, nepriateľ musí byť zničený. Deň spásy sa tak stal aj dňom súdu a opačne. Vody spásy pre jedných sa stali vodami súdu pre druhých.
Komu je Hospodin silou, tomu je aj piesňou. Lebo kto má v Ňom silu, má a bude mať dosť dôvodov k spevu. A niet väčšieho dôvodu k spevu ako to, že Hospodin sa mi stal spasením.
Veď kto je Hospodin? Hospodin je bojovník. Aké prekvapujúce označenie Boha! Mnohí ľudia pestujú sentimentálny obraz Boha, ktorý pasívne sedí na svojom tróne a milo sa usmieva na ľudí. Ale Boh ako...
Pred sebou tak máme milostivého Boha, vedľa seba zas mocného Boha. Lebo na jeho milosť a moc sme dennodenne odkázaní. A čo potrebujeme, to On dáva.
Keď videli, uverili. Neverili pred udalosťou, ale až po nej. Ale viera, ktorá potrebuje vidieť, aby mohla veriť, pri prvej príležitosti zlyhá. A jej zlyhanie sa prejaví reptaním.
Aj náš prostredník, Ježiš Kristus, ktorý sedí po Božej pravici, sa prihovára za nás. Za ľudí, ktorí neraz reptajú podobne ako Izraeliti. Ani netušíme, koľko vďačíme za jeho verné príhovory!
Boh nám nesľúbil, že pod jeho vedením obídeme Máru. Že na ceste za Ním nás ušetrí všetkých horkých chvíľ v živote. Sľúbil nám, že kde nás privedie, tam sa o nás postará.
Ľahšie je vyviesť človeka zo sveta, ako vyviesť svet z človeka. Z jeho srdca. Zo sveta sme síce vyšli, ale svet sme si vzali so sebou. Koľko bolesti a trápenia nám to v živote spôsobilo!
Ale vymeniť slobodu za „hrnce mäsa“ v otroctve je ten najhorší obchod. Aj keď diabol na svoj tovar poskytuje veľké zľavy. Hoci sľubuje veľa, nesplní nič. Na rozdiel od Boha, ktorý čo sľúbi, to aj...
Či to nie je aj naša skúsenosť? Že napriek nášmu reptaniu a nespokojnosti s Bohom sa On voči nám zachoval nesmierne milostivo?!
Obávaná púšť sa stane miestom, kde Hospodin zjavil svoju slávu. Lebo Božia sláva sa zjavuje na tých najnečakanejších miestach a v tých najnečakanejších situáciách.
Boh dáva každému podľa jeho potrieb. Nie viac, nie menej. Niekedy však jednému dá viac, aby sa rozdelil s tým, kto má menej.
Buď sme závislí od chleba, alebo od Chlebodarcu. Buď sme závislí od daru, alebo od Darcu. Buď chceme mať viditeľnú a hmatateľnú istotu, alebo sme ochotní ísť cestou viery.
Lebo všetko, čo robíme na úkor Boha a poslušnosti Jemu, vyjde nazmar. Aj dnes sú takí, ktorí chcú „zbierať“ ešte aj v nedeľu, keď na to nie je Bohom určený čas.
Neraz sme v pokušení merať Boha, jeho lásku a starostlivosť o nás okolnosťami života. Ale jediným meradlom Božej lásky je Kristov kríž, jeho obeť, vďaka ktorej sme boli zachránení.
Lebo priebeh boja nezávisí od svalnatých rúk bojovníkov, ale od zdvihnutých rúk prostredníka Božieho ľudu. Na rozdiel od Mojžiša, prostredníka Izraelitov, ruky nášho Prostredníka nikdy neochabnú.
Veď život s Bohom nie je prechádzka ružovým sadom. Ale ak strasti na ceste sú jednou stranou mince, tou druhou je Božia pomoc.
Lebo koho Boh raz privedie k sebe, toho už nikdy nepošle preč od seba. Veď preto nás vykúpil, aby sme boli s Ním. Patrili Mu raz a navždy.
My neposlúchame preto, aby sme boli spasení, ale preto, že sme boli spasení. Najprv vykúpenie z otroctva, potom poslušnosť vykúpených. Najprv spása z milosti, potom poslušnosť z vďačnosti.
Všetci bez rozdielu majú prístup k Bohu, svojmu nebeskému Kráľovi! To je výsada, ktorú Hospodin udelí občanom svojho nebeského kráľovstva.
Ako inak vyjadriť svoju vďačnosť voči Bohu ak nie záväzkom poslušnosti a oddanosti Jemu? Zahorieť túžbou, aby môj život patril Bohu celý a nerozdelený?!
Na adresu ľudu zaznie Božie varovanie. Boh je pre hriešneho človeka životu nebezpečný. Preto Boh chráni človeka pred sebou. Pred svojou svätosťou.
Vďaka Kristovej obeti stojíme pod ochranou jeho krvi, ktorá nás dokonale očisťuje od hriechu. Preto nemusíme pristupovať k Bohu so strachom, ale so smelou dôverou.
Aby ľud poslúchal a nehrešil, musí mať bázeň pred Bohom. Lebo báť sa Boha znamená báť sa hrešiť. Ak nám chýba bázeň, potom nám nič nebráni hrešiť.
Napriek tomu, že nás Boh pred mnohým varoval, my sme stále v pokušení neposlúchnuť. Naša náklonnosť k zlému je totiž príliš veľká. Ani netušíme, čoho všetkého sme schopní, keby nás Boh nechal.
Boh je svätý a človek je hriešny. Preto svätý Boh je a vždy bude hrozbou pre hriešneho človeka. Len Baránkova krv má moc ochrániť človeka pred Bohom.
Ale Boh Biblie je jedinečný Boh. Síce je neviditeľný, ale nie je nemý. On hovorí. Nezjavil sa vo viditeľnej podobe, ale v slove.
Božím prikázaniam predchádza Božie vykúpenie. Božiemu zákonu predchádza Božia záchrana. Boh najprv pre ľud niečo urobí a teraz od neho niečo žiada.
Boh nielen chce naše dobro. On aj vie, čo je pre nás dobré. Veď kto to môže vedieť lepšie ak nie Stvoriteľ človeka a Autor života?!
My totiž máme príliš radi sami seba. Ale potom nemôžeme mať radi Boha nado všetko. My chceme byť sami pánmi svojho života. Ale potom Boh nemôže byť Pánom nášho života.
Všetci bohovia tohto sveta majú spoločnú vlastnosť; sľubujú slobodu, ale pritom okrádajú o slobodu. Zotročujú. Jedine Hospodin vyslobodzuje z otroctva.
Nie je jedno, akého Boha či boha uctievame. Akému Bohu či bohu slúžime. Lebo akého Boha či boha uctievame, takými sa aj sami stávame.
Niekto uctieva falošných bohov, modly. Iný zas uctieva falošnú predstavu pravého Boha. Jedno aj druhé je nám zakázané.
Viera môže žiť aj bez zviditeľnenia svojho Boha. Lebo Boh sa nezjavuje v obrazoch, ale vo svojom slove. Preto pre nás platí: Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme.
Druhé prikázanie nám zakazuje klaňať sa obrazom ľudských rúk. Ale Písmo hovorí, že raz sa každé koleno skloní pred Kristom, pred týmto Božím obrazom. Lebo On je obraz, ktorý zjavuje neviditeľného...
Ak bezbožní predkovia ovplyvnili celé generácie, rovnako to platí o zbožných predkoch. Ale ak aj nemáme zbožných predkov, môžeme sa stať prvou generáciou, ktorá ovplyvní tie ďalšie.
Tu máme definíciu toho, čo znamená milovať Boha. Znamená poslúchať jeho prikázania. Lebo naša poslušnosť Bohu je dôkazom našej lásky k Nemu.
Z tretieho prikázania tak vanie smrteľná vážnosť, ktorá obklopuje jeho meno. Lebo to nie je hocijaké meno. Je to Božie meno.
Bojme sa brať Božie meno naľahko, aby sme sa ním „neoháňali“ na všetky strany a pri všetkých príležitostiach. A tým sa snažili vyzerať duchovnejšie.
Preto modliť sa za posvätenie Božieho mena znamená prosiť: Otče, pomôž mi žiť tak, aby si sa Ty mohol podpísať pod všetky moje myšlienky, slová, činy, motívy aj postoje.
Žiadna iná staroveká kultúra či civilizácia v minulosti nemala obdobu ustanovenia dňa odpočinku. Jedine Boží ľud, Izrael. Lebo len Boh Izraela sa takto stará o svoj ľud.
Ale Boh urobil niečo veľmi milostivé. Nenechal si deň odpočinku pre seba. Keďže nás stvoril na svoj obraz, podelil sa s nami o tento deň.
Nielen naše telo, ale aj naša duša potrebuje odpočinutie. To nájde len vtedy, keď sa obráti k prameňu svojho bytia, k svojmu Stvoriteľovi a v Ňom spočinie.
My môžeme vstúpiť do hotového, ukončeného diela spásy a radovať sa z neho, ďakovať zaň a oslavovať Boha. To je to, čo dnes znamená vstúpiť do Božieho odpočinutia, ktoré nám Boh pripravil.
Neboli sme stvorení pre prácu, ale pre Boha. A Boh vie, že človek sa ľahko stane otrokom práce. Preto nám vychádza v ústrety týmto prikázaním.
Človek potrebuje oddych. A najlepší pomer medzi prácou a oddychom je ten, ktorý určil sám Boh. Teda šesť plus jeden. Pracovať na úkor oddychu sa nevypláca.
Lebo On prišiel zbaviť človeka toho najväčšieho bremena, bremena hriechu. A s ním aj bremena náboženstva skutkov, ktoré hovorí: Musíš!
Rodičia zastupujú Boha pred deťmi. Preto dieťa cez úctu k rodičom preukazuje úctu Božej autorite. Pritom platnosť tohto prikázania nie je podmienená tým, akí sú rodičia.
Čo však znamená ctiť si svojich rodičov konkrétne? Táto povinnosť zostáva po celý život dieťaťa nezmenená. To, čo sa v priebehu života dieťaťa mení, je spôsob, forma vyjadrenia úcty.
Ale ten, kto nám všetko dovolí, nie je náš priateľ, ale náš nepriateľ, diabol. On nám všetko dovolí a nič nám nezakáže. Ale nie preto, že nám chce dobre, ale preto, že nám chce zle.
Čo znamená ctiť si rodičov v dospelosti? Znamená to preukazovať im úctu a rešpekt. Ale kedy sa dieťa stáva dospelým?
Ctiť si rodičov v detstve znamená poslúchať ich. Ctiť si ich v dospelosti znamená prejaviť im úctu, rešpekt a lásku. Ale čo znamená ctiť si rodičov v ich starobe?
A tak, ako nikto nemá právo ukončiť život pred jeho narodením, nemá právo ho predčasne ukončiť ani na jeho konci. Ľudský život patrí Bohu. Len On má právo život dať i život vziať.
Vražda je čin, ktorým niekto odstráni druhého zo svojho života i z tohto sveta. Hnevom zas odstraňujem brata zo svojho srdca.
Nemôžem byť za dobre s Bohom a zároveň nebyť za dobre s bratom. Nemôžem oddeliť bohoslužbu od spoločenstva.
Zakázané ovocie najviac chutí. Ale len dovtedy, kým nepocítime jeho zničujúce následky v našom živote i živote druhých okolo seba.
Ježiš totiž prišiel s úplne novou definíciou hriechu cudzoložstva. On preniesol hranicu hriechu z vonkajšej oblasti našich činov do vnútornej oblasti našich myšlienok.
Slobodným som vtedy, keď si dokážem povedať nie. Odoprieť si, zrieknuť sa. Je to presný opak toho, čo hovorí dnešná spoločnosť. Podľa nej byť slobodný znamená vždy povedať áno svojmu telu.
Obeť je múdrosť, ktorá vie, že aby som dosiahol vyšší cieľ, musím sa nižšieho zriecť. Ak mojím cieľom je nebo, musím sa zriecť všetkého, čo ma vedie iným smerom, teda do pekla.
Lebo Ježiš neponúka len odpustenie pre minulosť, ale aj zmocnenie pre budúcnosť. Preto človek môže začať vždy znovu a znovu. Lebo je tu milosť pre nové začiatky.
Nemusí sa nám páčiť výška rôznych odvodov a daňového zaťaženia. Ale to nie je dôvod, aby sme okrádali štát. Ak mu nedáme, čo mu patrí, dopúšťame sa krádeže.
Krádež v akejkoľvek podobe je hriech. Lebo existuje nielen materiálne, ale aj duševné vlastníctvo. A ôsme prikázanie zakazuje rovnako krádež jedného i druhého vlastníctva.
Dať Bohu, čo je Božie znamená dať Mu seba so všetkým, čo som a čo mám. Ale ak mám vlastnícky vzťah k svojmu životu s tým, že môj život, môj majetok, môj čas, moja rodina patrí mne, tak okrádam Boha...
Tak ako pri písaní sa niekedy nevyhneme pravopisnej chybe, tak aj pri rozhovoroch sa nevyhneme nepresnostiam. Ale keď zámerne, teda proti svojmu blížnemu pokrivíme pravdu, ubližujeme nielen jemu.
Reč je veľký dar, ktorým sa človek líši od celého stvorenstva. Ale tento dar sa v mojich ústach môže stať zbraňou, ktorou ubližujem druhým. Veď koľko zranení už majú na svedomí mnohé naše slová?!
Čím môžeme pošpiniť česť, meno či povesť blížneho? Napríklad klamstvom, keď už či vedome alebo nevedome hovorím o ňom niečo, čo nie je pravda. Alebo je to len polopravda...
Mlčať, zatvoriť si ústa, keď sme v pokušení zle hovoriť o druhých. A zapchať si uši vtedy, keď sme v pokušení počúvať zlé reči o druhých.
Blížny nám je daný pre naše posvätenie. Lenže náš blížny sa pre nás môže stať aj pokušením. Napríklad vtedy, keď on má niečo, čo ja nemám.
My sme tu pozvaní k tomu, aby sme nazreli do skrytých hlbín nášho srdca, kde sa rodia naše túžby. Nazreli tam s pomocou Božieho Ducha, aby sme videli, čo sami inak neuvidíme.
Keďže prameň, z ktorého sa rodia moje túžby, je nainfikovaný hriechom, moje túžby a žiadosti sa menia na nenásytnú žiadostivosť. Obraciam svoje túžby na ľudí a na veci, od ktorých si sľubujem...
Nie z domu otrokov, ale z duchovného otroctva hriechu. Boží Syn nás prišiel vyslobodiť z pút vášní a žiadostí, ktoré nás zotročujú.
Aby ľud bral vážne verbálne zjavenie, Božie prikázania, musí brať vážne Autora týchto prikázaní, Hospodina. Mať bázeň pred Ním.
Ježiš prišiel od Boha, aby nám zjavil Boha ako Otca. Vďaka tomu už nemusíme stáť obďaleč v strachu. Naopak, môžeme pristúpiť s dôverou k trónu milosti.
Mojžiš vystúpi k Bohu, aby potom zostúpil k ľudu. Ježiš najprv zostúpi k nám, aby potom vystúpil k Bohu. Najprv zostúpi, aby dal seba samého ako výkupné za všetkých...
Krv slúži na ochranu ľudu pred Bohom. Pred jeho spravodlivým hnevom. Aj tá krv vyliata na oltári Golgoty. Boh sa necháva uzmieriť krvou obete.
Boh žiada poslušnosť, ale vie, že i pri najlepšej snahe zlyháme. Ako potom môžeme zostať v zmluvnom vzťahu s Ním? Len vďaka krvi Ježiša...
Sme pozvaní stolovať s Pánom. Pritom On je svätý a my nesvätí. A napriek tomu sme vítaní v jeho prítomnosti pri jeho stole! Ako je to možné?
Boh dnes nemá iné slovo pre nás, než aké mal pre svoj ľud v minulosti. Preto máme jeho slovo v písomnej podobe. Už nielen Dekalóg, ale celé Písmo. Starú i Novú zmluvu.
Nemožnosť poslúchať Boží zákon sa vďaka duchovnej „transplantácii“ nášho kamenného srdca stala možnou. Boh, ktorý dal svoj zákon, dal aj silu žiť podľa neho.
Božiu prítomnosť okrem oblaku prezradí aj oheň: Hospodinova sláva sa Izraelitom javila ako spaľujúci oheň na končiari vrchu.
Predstava Boha, ktorý má svoj príbytok uprostred svojho ľudu, je dych vyrážajúca. O čo viac predstava Boha, ktorý má svoj príbytok vo svojich deťoch!
Hospodinova sláva, teda jeho svätá prítomnosť sa z vrchu Sinaj presťahuje do stredu tábora. Oveľa neskôr si Boh svoj stan na zemi postaví už sám.
Kedy Boh prebýva v strede svojho ľudu? Keď jeho slovo stojí v strede Božieho ľudu, cirkvi. A preto Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva...
Pred jeho odsúdením nás môže zachrániť jedine jeho odpustenie. Preto niet bezpečia pred Bohom, jedine v Bohu.
Ježišova smrť znamená odstránenie bariéry medzi Bohom a človekom, ktorú vytvoril hriech človeka. Krv, ktorú Ježiš ako Veľkňaz vniesol „za oponu“, je jeho vlastná krv.
Skrze krv baránkov sa Izraelita mohol stretnúť s Bohom. O čo väčšiu výsadu máme my vďaka krvi Božieho Baránka, ktorý bol obetovaný raz a navždy.
A Boh, ktorý prišiel v ľudskom tele na svet, aby si postavil svoj dočasný príbytok na zemi, raz bude mať svoj trvalý, večný príbytok na novej zemi.
Komu nestačí slovo neviditeľného Boha, musí sa oprieť o svoje viditeľné modly. Ale tie nie sú spoľahlivou oporou. Práve naopak.
Izrael síce verí v Boha, ale v závislosti od Mojžiša. To je tragédia, keď sa ľudia miesto Boha upnú na človeka. Potom s človekom stojí aj padá ich viera.
Kazateľ svojimi kázňami vytvára obraz Boha v poslucháčoch. Buď je to obraz Boha zjaveného v Písme, alebo je to obraz Boha podľa ľudských predstáv, teda modla.
Dôležité je, akého Boha uctievame. Či Boha zjaveného v Písme, alebo boha, ktorý je výtvorom ľudských rúk alebo ľudských predstáv.
V Biblii máme zjavené, v akého Boha máme veriť. A akého Boha máme uctievať. Takého, akým sa nám zjavil On sám.
Na našej mravnosti a morálke sa ukáže, v akého Boha veríme. Lebo zbožnosť a mravnosť idú ruka v ruke. Zbožnosť sa prejaví na mravnosti.
Nestačí dobre začať. Treba i dobre pokračovať. Zostať verný Bohu i evanjeliu. Toho, čo nás zvádza, aby sme odbočili z cesty, ktorú nám Boh určil, je neúrekom.
Mojžiš nie je len prostredníkom medzi ľudom a Bohom. On je aj príhovorcom, ktorý sa prihovára za svoj ľud, ktorý nič netuší.
Vždy tu budú „Egypťania“, ktorí zvonku sledujú dianie v cirkvi. A nám nemôže byť jedno, aký dopad na tých „vonku“ má život tých, ktorí sú „vo vnútri“.
Božia sláva je totiž nerozlučiteľne spojená s jeho ľudom. Boha nevidieť, ale ľudí áno. Preto neviditeľný Boh môže byť viditeľný a oslávený len v svojom vykúpenom ľude.
Lebo príhovorná modlitba je jedna vec. Ale zúčtovanie s hriechom je zas druhá vec. Keď ide o hriech, treba sa nielen modliť, ale aj konať.
Všetko, čo zvádza k hriechu, musí byť odstránené. Nedá sa prosiť o odpustenie a modly si ponechať. Radšej prísť o oko alebo o ruku ako prísť o večný život.
Ale vina sa rieši pokáním, nie klamstvom. Ani nie sebaobhajobou či zvaľovaním viny na druhého. To by mal kňaz vedieť. A nielen on. Aj my.
Mojžiš však bol zhrozený z hriechu Božieho ľudu. V jeho očiach bol hriech horší ako smrť. A nielen v jeho. Veď rozkaz nevydal Mojžiš, ale Hospodin.
Niet väčšieho daru než akým je odpustenie hriechov. Lebo odpustenie rieši náš najväčší problém, ktorým je náš hriech. Napĺňa našu najväčšiu potrebu, ktorou je zmierenie s Bohom.
On ako Boží Baránok vezme na seba hriech sveta, aby nám bolo odpustené. Aby nás raz a navždy zmieril s Bohom. Aby boli naše mená zapísané v nebesiach, v knihe života.
Ani hriech Božieho ľudu, ani sila nepriateľa nebudú môcť ohroziť naplnenie Božieho sľubu. Božie sľuby sú neporaziteľné. Lebo Boh, ktorý ich dal, je neporaziteľný.
Neraz až dôsledky hriechu nám otvoria oči pre veľkosť nášho previnenia. Ľud na znak pokánia zloží zo seba svoje ozdoby. A Boh nechá dvere k sebe pootvorené. Nádej stále žije.
O mnoho rokov neskôr Boh už zostúpi osobne, vo svojom Synovi, prostredníkovi novej zmluvy. On sa pre nás stal „stanom stretávania“, miestom, kde sa môžeme stretnúť s Bohom a rozprávať sa s Ním...
Ja sám pôjdem s vami a privediem vás k odpočinku. Vďaka Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, toto zasľúbenie platí aj pre nás. Veď On je Emanuel, Boh s nami...
Ľud má prostredníka, ktorému je Boh priaznivo naklonený. A o čo viac je Boh priaznivo „naklonený“ prostredníkovi novej zmluvy, o to viac vypočuje jeho príhovory za nás!
Milosť je Božia nezaslúžená priazeň, ktorá sa nedá získať. Dá sa len prijať. Pritom nie sme to my, kto sme ju hľadali. Je to ona, ktorá hľadala a našla nás.
V tvári Syna môžeme vidieť tvár Otca. A jedného dňa to, čo Boh odmietol Mojžišovi, umožní všetkým svojim deťom: Blahoslavení čistí srdcom, lebo oni budú vidieť Boha.
Moja tvár sa nedá vidieť. Ale to nebude platiť navždy. Lebo jedného dňa bude opak pravdou: ... jeho služobníci mu budú slúžiť. Budú hľadieť na jeho tvár a jeho meno bude na ich čelách.
Ale dôležitejšie ako vizuálne zjavenie Boha je jeho verbálne zjavenie. Nie to, čo Mojžiš uvidí z Boha, ale čo počuje o Bohu. V Božom mene je totiž vyjadrené to, aký je on Boh. Že je Bohom milosti...
V Ježišovej krvi je odpustenie pre naše viny. Odpustenie pre porušenie zmluvy, ktorého sa dopustíme. Jeho obeť je zárukou, že nová zmluva, ktorá garantuje našu spásu, navždy ostane v platnosti.
Vidieť, ako vyzerá Boh, môže uspokojiť našu zvedavosť. Ale vedieť, aký je Boh, môže uspokojiť našu dušu. A čo viac potrebujeme vedieť o našom Bohu ako to, že je veľmi milostivý a verný Boh?!
Práve vtedy, keď sa nám v našej bolesti a utrpení zdá, že Boh je ďaleko, On je bližšie, než sa nazdáme. Veď On pozná bolesť nielen zvonka, ale aj zvnútra.
Tento zhovievavý Hospodin je aj veľmi milostivý Boh. Milosť je Božia nezaslúžená priazeň. Dá sa buď prijať alebo odmietnuť. Ale nedá sa zaslúžiť.
Keď sa nevinný postaví na miesto vinného a vinný sa postaví na miesto nevinného, stane sa zázrak. Vina nezostane nepotrestaná, ale vinný zostane nepotrestaný. A práve to sa stalo na kríži.
Božia prítomnosť v strede ľudu bez Božieho odpustenia ľudu nie je možná. Mojžiš sa pritom nedištancuje od hriešneho ľudu, ale sa s ním stotožňuje aj v jeho hriechu.
Boh pozná slabosť svojho ľudu. Aj našu slabosť. Ochranou pred pokušením nie je zahrávať sa s Ním, ale odstrániť všetko, čo nás k pokušeniu zvádza.
Boh neznesie rivalov, sokov v láske. On sa nebude o nás deliť s inými bohmi. Neznesie, keby sme Ho milovali rozdelenou láskou. Lebo zmluvný vzťah znamená záväzný vzťah.
A ak o Izraelitoch čítame, že sa báli priblížiť k svojmu prostredníkovi, my sa báť nemusíme. Naopak. Veď my skrze nášho Prostredníka máme dokonca prístup k Bohu ako Otcovi.
Je tu zoznam materiálu, z ktorého bude svätostánok postavený. A tak Hospodin, po všetkom tom, čo sa stalo, predsa len bude bývať v strede svojho ľudu. A kam pôjde ľud, pôjde aj On spolu s ním.
A to je konečný cieľ a význam aj nášho vykúpenia. Aby Boh raz prebýval v strede svojho ľudu. Čo na púšti začalo, to raz v novom Jeruzaleme bude slávne zavŕšené. A my budeme môcť byť pri tom!
Obeť niečo stojí. Ak dávanie nič nestojí, nie je obeťou. Ale Božie dielo sa nebuduje z prebytku, ale z obetí. Obeťou Božieho Syna začalo a našou obeťou má pokračovať.
Kde sa vzala tá veľká ochota ľudských sŕdc i rúk? Je odozvou na Božiu ochotu odpustiť ľudu a prijať na milosť hriešnikov. A v tom sa Boh dodnes nezmenil.
Kde sú ochotné srdcia, tam nie je núdza o dobrovoľné dary. Nejde o to, koľko máme, ale či máme ochotné srdce.
Problém však nie je na Božej strane, že by nám Boh dal málo. Problém je na našej strane, že Bohu nevrátime toľko, koľko by sme mali, aby bolo dosť.
Ani hriech ľudu Ho neprinúti zrevidovať, či pozmeniť jeho projekt. Veď On v ňom už vopred vzal hriechy ľudu „do úvahy“ a pripravil pre ne riešenie, ktorým bol oltár.
Jedného dňa však bude opona roztrhnutá na znamenie, že už neplatí: Vstup je zakázaný. Už bude platiť: Vstup je dovolený, prístup k svätému Bohu je otvorený. A to vďaka obeti, ktorú prinesie Boží Syn.
Vďaka Ježišovmu dokonanému dielu spásy nemusíme nič urobiť, aby sme boli spasení. Ale kto bol spasený, má urobiť všetko pre to, aby dokončil svoje životné poslanie a úlohy, ktoré mu Boh zveril.
Ježiš je náš svätostánok, kde Boh prebýva v tele. On je náš „stan stretávania“, kde sa môžeme stretnúť s Bohom. Je „príbytkom“, ktorý je plný Božej slávy.
Prostredníctvom oblaku, ktorý videli všetci Izraeliti počas celého svojho putovania, ich Boh viditeľne uisťuje o svojej prítomnosti. Dennodenne ich vedie, sprevádza, chráni, dennodenne sa o nich...
Cesta k Bohu je zabezpečená Bohom. Lebo spôsob, ako môže človek pristupovať k Bohu, určuje Boh, nie človek. Je to skrze obeť. A Boh na našu potrebu obete už vopred pamätal.
Boh určí podmienky prístupu k sebe, ktorými sú obeť a kňaz. A Boh i sám naplní tieto podmienky, keď pošle svojho Syna, ktorý je zároveň obeťou i kňazom.
Každý má Bohu priniesť obeť v tej miere, v akej mu Boh požehnal. Táto možnosť voľby v prinesených obetách zvestuje, že prístup k Bohu je umožnený každému bez ohľadu na jeho sociálne a majetkové...
Preto mám Bohu priniesť to najlepšie zo svojho života. Zo svojho času, síl, schopností, peňazí. Nedávať Mu len zo zvyškov. Lebo na obeti sa ukáže môj vzťah k Bohu. To, čím je On pre mňa.
Aký milostivý je Boh, keď umožnil, aby iný život (zvieraťa) bol obetovaný a život človeka bol ušetrený. O čo väčšiu milosť Boh preukázal nám, keď sa rozhodol neušetriť smrti svojho Syna, len aby nás...
My nemáme prinášať obete, ale sami sa máme stať obeťou. Živou obeťou z vďačnosti za obeť Golgoty, ktorá Božieho Syna stála život.
To je tá nechcená solidarita, ktorú medzi nami vytvára hriech. Solidarita hriešnikov, ktorí stoja v jednom rade, lebo vedia, že keď ide o hriech, niet rozdielu, lebo všetci zhrešili...
Obeť je jediné univerzálne riešenie hriechu. A krv hovorí, že neexistuje lacné riešenie hriechu. Ani Boh také nepozná.
Keď Boh odpúšťa, chce, aby sme o tom vedeli a aj to počuli. Lebo vina prináša so sebou neistotu, obavu z toho, či mi môj hriech bol skutočne odpustený.
Prehrešiť sa voči blížnemu totiž znamená prehrešiť sa voči Hospodinovi. Lebo Boh a blížny, Boh a brat sú ako spojené nádoby.
Ale oheň horí stále, lebo Boh sa nezmenil. Žijeme v blízkosti ohňa, ale vďaka obeti, prinesenej na oltári kríža, nie sme spálení!
Veď slúžiť druhým môže len ten, kto je rovnako závislý od Božej milosti a odpustenia ako všetci ostatní. Taký služobník nebude lámať palicu nad druhými, keď vie, že Boh nezlomil palicu ani nad ním...
Oheň na oltári znamená viditeľné potvrdenie, že obeť, ktorú Áron priniesol, Boh prijal. Lebo to je na obeti to najdôležitejšie. Či ju Boh prijme, alebo nie.
Ale bohoslužba sa nesmie stať aktom ľudskej svojvôle. Lebo keď ide o prístup k Bohu, o službu Bohu a uctievanie Boha, všetko sa musí diať v súlade s Bohom a jeho vôľou.
Čo je to, čo Boh žiada od všetkých, ktorí pristupujú k Nemu? Že posvätia Boha spôsobom, ktorým k Nemu pristupujú. Lebo keď je Boh svätý, aj náš prístup k Nemu musí byť svätý.
Otec v Áronovi musí ustúpiť pred kňazom v Áronovi. Ako kňaz musí povedať svoje amen na Boží súd. A to aj vtedy, keď tento súd dopadol na jeho vlastné deti.
Veľký piatok je pre nás dňom zmierenia. Lebo na Golgote tiekla krv na odpustenie všetkých našich hriechov. Len vďaka nej môžeme byť zmierení s Bohom.
Už len pohľad na Boží trón bol smrteľne nebezpečný. Ako dobre, že náš Veľkňaz priniesol obeť, nie za seba, ale za nás, ktorá nám umožnila prístup k Božiemu trónu!
Obetovanie capa tak symbolicky riešilo očistenie ľudu od hriechov. Ale skutočné očistenie rieši len obeť Ježiša Krista na kríži. Má moc očistiť od všetkého, čím sme sa znečistili.
Jeho obeť dokonale rieši obidva rozmery hriechu. Aj naše znečistenie hriechom, aj naše bremeno hriechu. Veď o Ňom je napísané: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.
A tak vďaka Kristovej obeti máme prístup na miesto, kde sme nemali právo vstúpiť, do svätyne Božej prítomnosti a nemusíme ísť na miesto, kde by sme mali ísť plným právom...
To, že svätý Boh prebýva uprostred ich nečistôt, je zázrak, za ktorý vďačí obeti. Lepšie povedané Bohu, ktorý v obeti našiel riešenie, aby nemožné sa stalo možným.
Keď Svätý Duch obviňuje človeka z hriechov, vedie ho k pokániu. Lebo Boh ponúka riešenie pre hriech. On ho pripravil v obeti svojho Syna.
Keď sa Mojžiš pomodlil k Hospodinovi, oheň zhasol. O čo skôr Boh vypočuje nášho orodovníka, Ježiša Krista, ktorý sa za nás prihovára v nebi!
Duch reptania ľahko preskočí z jedného na druhého. Preto máme zodpovednosť za to, akým príkladom sme pre druhých. Či sme vďační alebo sa sťažujúci.
Na to, aby nás Boh zachránil zo sveta, Mu stačí chvíľa. Moment nášho obrátenia. Ale na to, aby z nás vyviedol svet, neraz potrebuje dlhé roky. Lebo je ľahšie vyjsť zo sveta, než aby svet vyšiel z nás.
Keď na ceste za Kristom prídu ťažkosti a zápasy, diabol mu šikovne pripomenie ryby, uhorky, dyne, pór, cibuľu a cesnak, o ktoré prišiel. Aby pre „stratu“ nevidel, čo získal v Kristovi.
Ducha sme nedostali pre osobné potešenie, ale pre službu. Boh vystrojí človeka k službe svojím Duchom. K neseniu spoločného bremena služby v cirkvi.
Vypočutie Mojžišovej sťažnosti bolo prejavom Božej milosti. Vypočutie sťažnosti ľudu však bude prejavom jeho hnevu a súdu. Lebo tá sa zrodila z veľkej nevďačnosti.
Nie všetko, čo si žiadame, je na naše dobré. Preto nechajme na Boha, ktoré naše žiadosti splní a ktoré nie. Sú totiž žiadosti, ktorých naplnenie vedie do hrobu. Obrazne i doslovne.
Musíme byť poctiví sami voči sebe a vždy skúmať, čo je to, čo nás vedie k prípadnej kritike vodcov v cirkvi. Či to nie je len osobná neznášanlivosť, prípadne i žiarlivosť, ktorú skrývame rôzne za...
Keď nás chvália, sme v pokušení spyšnieť. Keď nás hania, sme v pokušení brániť a obhajovať sa, lebo je zranená naša pýcha. Len pokorný unesie nespravodlivú kritiku...
Najvyššie ocenenie, aké môže služobník dostať, je ocenenie vernosti. O také ocenenie sa máme usilovať aj my. Veď všetci sme sluhami nášho Pána.
Do nášho hovorenia o druhých sa tak často primieša duch súdu. A tohto sa máme báť. Máme sa báť hovoriť o druhých tak, že zároveň hovoríme proti nim.
Hriech nie je len vina, ktorá si zaslúži trest. Hriech je aj bláznovstvo, ktorým ničíme život sebe i druhým. Ale podobne ako Áron to neraz zistíme až vtedy, keď je už neskoro.
Nevera sa pozerá na prekážky a povie: Nestačíme na ne. Viera sa na prekážky pozerá cez Boha, preto povie: Ale On na ne stačí!
Ľud, ktorý sa vnútorne nerozišiel so svojou minulosťou, s hodnotami, ktoré ponúkal Egypt, je znovu a znovu v pokušení vrátiť sa späť. Vyjsť z Egypta, ale stále túžiť po Egypte.
Ten, s kým je Hospodin, sa báť nemusí. Môže počítať s pomocou a ochranou, s ktorou nepriateľ počítať nemôže. Nech sa boja tí, s ktorými nie je Hospodin!
Vina ľudu je veľká. Ale Božie milosrdenstvo, na ktoré sa Mojžiš odvoláva, je ešte väčšie... Ono je jedinou nádejou ľudu, že mu bude odpustené.
Ľuďmi viery sa staneme len vtedy, keď neviditeľné skutočnosti, Boh a jeho sľuby, budú pre nás znamenať viac ako tie viditeľné. Keď to neviditeľné Božie preváži to viditeľné ľudské.
Hovorí sa, že odvážnemu šťastie praje. Ale nie v živote s Bohom. Tu platí, že poslušnosť je viac ako odvaha. Boh sa nepriznáva k odvážnym, ale k poslušným.
Poslušnosť je najdôležitejší nástroj, ktorý Boh používa pri formovaní nášho charakteru. A zas máločo tak deformuje náš charakter ako neposlušnosť a odmietanie autorít.
Rana, ktorá mala padnúť na nás, vzbúrencov, padla na toho jediného poslušného Syna. A vďaka tomu nielen rana bola zastavená, ale aj vzbúrenci boli zachránení.
Keď však Boh povie: Stačí slovo, Mojžiš povie: Nie, nestačí. Je potrebná aj moja palica. Tým odviedol pozornosť ľudu od Boha a pritiahol ju na seba.
Pokiaľ Áron žil, reptali proti nemu. Keď zomrel, plakali za ním. Taký je Boží ľud. Až po odchode vodcov si uvedomí, o koho vlastne prišiel.
Neraz nás až ťažké okolnosti života privedú k pokániu. Ale vďaka za čokoľvek, čo nás k nemu privedie. Lebo vtedy spoznáme, že Božia milosť a odpustenie sú vždy väčšie ako náš hriech.
Neposlušnosť sa neopláca, ale sa na ňu dopláca. Platíme za ňu oveľa vyššiu cenu ako je tá, ktorú niekedy treba zaplatiť za poslušnosť.
Veď On je Boh, ktorý ťa niesol po celej ceste, ktorou ste sa uberali... Aké krásne svedectvo o Bohu! Je to mocný Boh, ktorý nesie nás slabých. A to nielen občas, ale po celej ceste, ktorou v živote...
Ak poslušnosť je odmenená, neposlušnosť je potrestaná. Jedno i druhé vidíme v dnešnom príbehu. V Božej reakcii na slová nevery Božieho ľudu.
Modlárstvo vedie k zahynutiu. Vy však, ktorí sa pridŕžate Hospodina, svojho Boha, ste dodnes nažive. Lebo vernosť Bohu a poslušnosť jeho slovu má zasľúbený život. Aj ten večný.
Boží zákon vnášal spravodlivosť do nespravodlivého sveta. Lebo jeho Autorom je spravodlivý Boh, ktorý pamätá na núdznych, slabých a bezbranných.
Nezhromažďujeme sa preto, aby sme niečo videli, ale aby sme niečo počuli. Lebo Boh sa nezjavuje vo viditeľnej podobe, ale v slove. A vďaka tomu, že Boh sa zjavil v slove, vieme, čomu máme veriť a ako...
Zmluva zaväzuje k poslušnosti. Nielen tá stará z vrchu Horeb, ale aj tá nová z vrchu Golgota. Aj tam sa Boh zjavil ako stravujúci oheň, ktorý však nestrávil hriešneho človeka, ale nevinného Božieho...
Boh nás však neprijme späť kvôli tomu, akí sme my. Že činíme pokánie. On nás prijme späť len vďaka tomu, aký je On: ... milosrdný Boh, neopustí ťa ani ťa nezahubí, ani nezabudne na zmluvu s otcami.
Ten istý Boh, ktorý spasil Izrael, spasil aj nás. Nie z telesného, ale z duchovného otroctva. A ten istý Boh, ktorý sa zjavil Izraelu, zjavil sa aj nám.
Zachovávaj jeho ustanovenia a príkazy, aby sa dobre vodilo tebe i tvojmu potomstvu... Poslušnosťou Bohu o nič neprídeme. Práve naopak. Len ňou veľa získame.
Tak ako zmluva z Horeba platila aj pre synov, tak aj zmluva z Golgoty platí pre nás. Platí pre všetkých, ktorí vierou vstúpili do zmluvného vzťahu s Kristom, ktorý svoju zmluvu s nami spečatil svojou...
Desatoro nebolo dané ako podmienka spasenia. Bolo dané ako dôsledok spasenia. Desatoro nemáme poslúchať preto, aby sme boli spasení, ale preto, že sme boli spasení.
Komu je Hospodin Bohom, toho zachraňuje, vyslobodzuje z otroctva. Nielen Izraelitov, ale aj nás: On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna...
Je to Boh, ktorý hľadá človeka, zachraňuje človeka, požehnáva človeka. Boh vždy robí prvý krok a človek len odpovedá. Preto nám Boh nikdy nie je nič dlžný. My sme jeho dlžníkmi od začiatku až do...
Božie prikázania nás nechcú obrať o radosť zo života. Chcú nás len chrániť pred hriechom. Lebo nič tak neničí náš život ako práve hriech.
Nemáme len vyznávať veľké pravdy o Bohu, ale máme mať aj veľkú lásku k Bohu A tá láska má zahŕňať náš cit, myseľ, vôľu i silu. Celú našu bytosť.
Deti sa viac učia očami ako ušami. Viac tým, čo vidia na rodičoch ako tým, čo od nich počujú. Výchovou je tak vlastný život ich rodičov. Všetko, čo hovoria i robia. Alebo i nerobia.
Je dobré, keď sa deti pýtajú. Keď sú zvedavé a chcú sa niečo nové dozvedieť. Ešte lepšie je, keď sa pýtajú na duchovné veci. Na to, čo súvisí s Bohom a so spasením.
Záchranca a Vysloboditeľ Izraela je Pán, ktorý má právo prikázať a žiadať od svojho ľudu poslušnosť. Lebo jeho milosť nielen zachraňuje, ale aj zaväzuje. Nielen vtedy, ale aj dnes.
Aj Boh má svoje tajomstvá. Jedným z nich je tajomstvo jeho vyvolenia. Byť Bohom vyvolený je pre človeka pokorením, nie vyznamenaním. Je milosťou, nie zásluhou.
Boh nás nemiluje preto, že sme milovaniahodní. On nás miluje napriek tomu, že nie sme milovaniahodní. On nás preto miluje, lebo On je láska.
Ak za vykúpením Izraela stála veľká Božia moc, za naším vykúpením stála ešte väčšia Božia moc. Preto sa pozri dozadu na to, čo Boh s tebou vykonal. Bol si zachránený Božou mocnou rukou.
Boh stojí uprostred svojho ľudu, uprostred jeho životných zápasov. Prebýva uprostred malých a slabých, ustráchaných ľudí plných rôznych obáv. Aké potešujúce i posilňujúce!
V staroveku malo modlárstvo materiálnu podobu, čím bolo zjavné, viditeľné. Dnes má neraz i mentálnu a duchovnú, skrytú podobu. Modlou nie je to, čo slúži mne, ale čomu slúžim ja.
Niekedy sú naše zlyhania a prehry jedinou cestou a jediným spôsobom, ako sa z pyšných ľudí môžu stať pokorní. Takí, ktorí odrážajú Kristov charakter.
Aj v našom srdci sú veci, o ktorých ani netušíme. Netušíme, že je v ňom potenciál pre zlo, o ktorom sme presvedčení, že by sme ho neboli schopní vykonať.
Keď sa budeme držať Božieho slova, Boh nás nenechá zahynúť od hladu. Aby nás však učil závislosti od seba, niekedy nám dá chlieb len na jeden deň, ako dával mannu na púšti. Ale dá ho každý deň.
Prosíme vtedy, keď máme prázdny žalúdok, ale už nedobrorečíme, keď ho máme plný. Komu viac záleží na daroch ako na Darcovi, ten zabúda ďakovať. Komu viac záleží na Darcovi ako na daroch, ten nezabúda...
Veď Boh nám dáva zdravie, silu, rozum, príležitosti zarobiť si a nadobudnúť majetok. Preto pýchou sa v určitom zmysle dopúšťame svätokrádeže.
Láska k Bohu sa prejavuje poslušnosťou. A poslušnosť je otázkou vôle, chcenia. Citom nemôžeme prikázať, vôli áno. Preto je láska k Bohu prikázaním.
My nemôžeme Boha predbehnúť v dávaní, lebo On má pred nami nedostihnuteľný náskok. Preto nikdy nedávame zo svojho, ale len z toho, čo sme sami od Neho prijali. My dávame Jemu, lebo On prvý dal nám.
Boha neporazí ani hriech jeho ľudu, ani nepriateľstvo sveta, ani nenávisť a zloba moci temnosti. On bdie nad svojimi sľubmi a ochráni ich pred všetkými útokmi. A to až dovtedy, kým sa slávne...
A nielen vypočul, ale sa aj pozrel na naše poníženie, námahu a útlak. Hospodin nie je hluchý k volaniu svojich detí, ani nie je slepý voči ich trápeniu. On počuje a vidí. Aj dnes.
Niekomu Boh pridelí prípravnú úlohu, úlohu siať. Inému pridelí úlohu žať. Žať je vďačnejšie ako siať. Ale bez sejby by nebolo žatvy. Ak niekedy nevidíme ovocie svojej služby, nech nás to neodradí.
Čo potrebuje Jozua k tomu, aby mohol splniť svoje poslanie? Božiu prítomnosť, uistenie, že Boh bude s ním. Lebo s kým je Boh, ten má všetko, čo potrebuje. A od Vianoc to platí aj o nás.
Boží ľud sa nemá opierať o svojich viditeľných vodcov, ale o svojho neviditeľného Boha. Veď mať Mojžišovho Boha je viac ako mať Mojžiša.
Uprostred toho, čo sa v živote Božieho ľudu mení, je tu niečo, čo sa nemení. Božie sľuby sa nemenia. Ani čas, ani zmenená situáciou, ani striedanie generácií či vodcov na nich nič nemení.
Výzva k odvahe a smelosti by bola nemysliteľná bez zasľúbenia o Božej prítomnosti. Ale Boh nikdy nevyzýva k niečomu, k čomu i sám nedá silu. Nenechám ťa ani ťa neopustím. Platilo to pre Jozuu a platí...
Boh si používa slabých, bojazlivých ľudí. To je zvláštne! Svet hľadá silných, Boh hľadá slabých. Svet hľadá sebavedomých, odvážnych, smelých. Boh hľadá ustráchaných, nesmelých.
Nielen poznať Písmo, ale i poslúchať Písmo. Veď čo z toho, keď poznám Božiu vôľu, ale ju neplním? Poznanie je dôležité, ale ešte dôležitejšia je poslušnosť.
Boh robí všetko pre naplnenie svojho sľubu. Koná i na nepriateľskom území, i za nepriateľskou líniou. Koná na strane tých, ktorých posiela i na strane tých, ku ktorým ich posiela.
Áno, tam hore Boh vládne neobmedzene, zvrchovane, suverénne. Veď hore nemá žiadnu konkurenciu, žiadnych súperov. Ale tu dolu ako keby ťahal za kratší koniec.
Boh, ktorý stačí na to najťažšie, stačí i na všetko ostatné. Keď nás previedol zo smrti do života, vytrhol nás z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, potom dokáže splniť i...
Boh počká až dovtedy, kým všetci nebudú v bezpečí na druhom brehu. Taký je náš Boh! Najprv ide pred nami ako náš predvoj, aby vytvoril pre nás bezpečný prechod. Potom stojí uprostred vôd, aby nás...
Niekedy i my čelíme prekážkam, o ktorých platí, že sú ľudsky neprekonateľné. Ale čo je nemožné pre ľudí, nie je nemožné pre Boha. On otvára cestu aj uprostred vôd.
Niektorí veriaci si myslia, že keď je Boh pri diele, tak bude pracovať zázračným spôsobom každý deň. Ale keby sa zázraky diali každý deň, už by to neboli zázraky.
Aj my môžeme oslavovať víťazstvo, hoci mnohé Božie sľuby ešte len čakajú na svoje splnenie. Ale keďže sú to Božie sľuby, tak ako keby sa už stalo.
Kríž je jediné miesto, kde je človek bezpečný vo svete, ktorý je odsúdený na záhubu. Tam má človek do činenia s Bohom milosti. Všade inde má však do činenia s Bohom súdu.
Ježišov rodokmeň tak predznamenáva Ježišovo poslanie. Prišiel práve pre takých ako bola Ráchab. Práve pre tie chúlostivé prípady, pre ľudí mravne padlých, pošpinených a skazených.
Tu máme anatómiu hriechu. Naše oči sú vstupnou bránou do nášho vnútra. Vonkajší podnet vyvolá vnútornú žiadostivosť, neodolateľnú túžbu po niečom. Naša túžba potom dáva do pohybu našu vôľu.
Aj my máme svoj oltár. Naším oltárom je kríž. Tento oltár sme nestavali my. Tento oltár postavil Boh. Na ňom bola prinesená obeť za naše viny. Nepriniesli sme ju my. Vo svojom Synovi ju priniesol sám...
Vo chvíli, keď svoj údel prijmeme z Božích rúk, s pokorou a dôverou, že Boh sa nemýli, že vie, čo robí a prečo to robí, potom sa náš životný údel mení na našu životnú úlohu.
Požehnanie podľa nás možno spočíva v tom, že nám Boh pridelí ľahší údel. Že požehnaný je ten, kto to má v živote ľahšie. Ak takto rozmýšľame, prezrádzame, že tomu nerozumieme.
Boh nie je náš dlžník, nikdy nebol a ani nikdy nebude. Veď my na nič nemáme právo, ani na život. My sme Boží dlžníci, keď s tým, čo nám udelil, narábame nie ako správcovia, ale ako vlastníci...
Ten, ktorý nemyslí na seba, na konci zistí, že Boh myslí na neho. Áno, Boh myslí na tých, ktorí nemyslia na seba. Boh nezabúda na tých, ktorí zabúdajú na seba.
S Ježišovým príchodom je to podobne ako s naším odchodom. Vieme, že raz určite odídeme. Ale nevieme, kedy to bude. Preto byť pripravený na jeho príchod je to isté, ako byť pripravený na svoj odchod.
Obdobie medzi prvým a druhým príchodom Ježiša Krista má byť vyplnené usilovnou a vernou službou. Keby si videl svojho Pána vedľa seba, prežil by si posledný rok, mesiac, týždeň tak, ako si ho prežil?
Duchovný kapitál sa rozmnožuje investovaním. Všetko, čo sme od Pána prijali, máme vložiť do služby Bohu i ľuďom. Naša služba je tou investíciou, ktorou sa rozmnožuje duchovný kapitál.
Vernosť je cnosť, ktorá nesúvisí s mierou nášho obdarovania, ale s oddanosťou Pánovi, ktorému slúžime. Verný bol rovnako prvý sluha, ktorému pán zveril päť talentov, ako i druhý sluha, ktorému zveril...
Spasení nebudeme zo skutkov, lebo spasenie je Boží dar z milosti. Ale spasení nebudeme ani bez skutkov, lebo skutky sú dôkazom spasenia, ovocím pravej viery.
Ten, ktorý prvýkrát prišiel ako Spasiteľ sveta, druhýkrát príde ako Sudca celého sveta. Najprv prišiel ako Spasiteľ, aby sme raz mohli pred Ním obstáť ako pred svojím Sudcom.
Na kríži končí ako posledný z posledných a stáva sa z Neho, priateľa hriešnikov, i Spasiteľ hriešnikov. Na konci rodokmeňa, plného mravne pochybných ľudských predkov stojí Ježiš...
Akú šancu má však láska v tomto bezcitnom, surovom svete? Keď Boh prichádza vo svojom Synovi vyzbrojený láskou, skončí na kríži. Kríž je odpoveď človeka na Božiu lásku.
Boh ako Stvoriteľ dáva svoje dary. Boh ako Spasiteľ dáva seba ako dar. Na Vianoce nám Boh vo svojom Synovi dal sám seba, aby sme v tomto svete už viac neboli duchovnými sirotami.
Vianoce môžeme pochopiť len vo svetle Veľkej noci. Ježišovo narodenie môžeme pochopiť len vo svetle Ježišovej smrti. Narodil sa, aby zomrel. Lebo len bezhriešny Boží Syn má moc zachrániť hriešnych...
Žijeme vo svete, ktorý opustil Boha. Ale nežijeme vo svete, ktorý by bol opustený Bohom. Žijeme vo svete, v ktorom sa človek obrátil Bohu chrbtom. Ale nežijeme vo svete, v ktorom by sa Boh obrátil...
Vrcholný spôsob, ktorým sa Boh dal poznať, je vtelené Slovo. Slovo s veľkým S na rozdiel od slov s malým s však nielen zvestuje Boha, ale i zjavuje Boha. Preto Ježiš povedal: Kto videl mňa, videl aj...
Prijať Krista znamená prijať milosť. A nielen raz, ale znovu a znovu. Lebo život Božieho dieťaťa je od začiatku až do konca o milosti. Ako dobre, že v Kristovi je plnosť milosti!
Krv je symbol Kristovej obete, ktorá sa stala prameňom očistenia. Ona zmýva náš hriech a robí tak dokonale. Čo bolo špinavé, vybieli do čista. Rúcha sa teda perú pod Kristovým krížom.
A tak skôr, ako bude náš smäd duše definitívne uhasený vo večnosti, v blízkosti Ženícha, môžeme niečo z tej plnosti ochutnať už tu a teraz skrze Ducha a tak zvlažovať svoje smädné ústa, až kým...