Nijaký súcitný človek nemá potešenie z pohľadu na utrpenie druhých. O čo menej by sa mal kresťan tešiť z niečieho večného utrpenia? Kresťanská viera sa nezlučuje so schadenfreude (škodoradosťou) – s radosťou z nešťastia druhého.
Nie je prekvapujúce, že niektorých premýšľavých kresťanov dnes priťahuje univerzalizmus – presvedčenie, že všetci ľudia budú napokon spasení a vojdú do blaženej Božej prítomnosti. Niektoré súčasné hlasy tvrdia, že Božia láska robí z univerzalizmu povinné presvedčenie. Každý kresťan, ktorý nie je univerzalistom, je tak vraj v podstate morálny imbecil.
Ak univerzalizmus prirovnáme k domu na predaj, musíme uznať, že dom má lákavú fasádu. No rozhodol by sa niekto z nás kúpiť dom, ktorý videl len zvonka? Nechceli by sme si ho obzrieť aj zvnútra? A netrvali by sme na tom, že vlezieme aj pod podlahu a skontrolujeme rozvody vody, elektroinštaláciu a kúrenie? Pri rozhodovaní, či dom kúpiť – alebo nie –, by bolo rozhodujúce, či sa v ňom dá bývať.
Nasledujúce riadky sú určené predovšetkým tým, ktorí sú o univerzalizme presvedčení alebo sa k nemu prikláňajú. Ide o úprimné podnety na rozhovor, nie o chytáky. Som však presvedčený, že univerzalistický „dom“ sa v konečnom dôsledku neoplatí kúpiť – a pre človeka oddaného biblickému učeniu a kresťanskému životu nie je natrvalo obývateľný.
1. Ako máme rozumieť Ježišovým slovám o „pekle“ či „gehenne“, o „tme vonku“, o „ohni, ktorý nevyhasína“, o „červovi, ktorý neumiera“ a podobne?
Kresťanské presvedčenie o skutočnosti pekla a o možnosti odlúčenia od Boha stojí na Ježišových vlastných slovách v evanjeliách. „Peklo“ či „gehenna“ a ďalšie príbuzné výrazy poukazujú na stav trestu a utrpenia po smrti. No ak všetci bez výnimky smerujú k tomu istému konečnému cieľu u Boha – ako tvrdia univerzalisti –, prečo potom Ježiš hovorí, že „ovce“ budú oddelené od „capov“ (Mt 25:31-46)? Že „pšenica“ bude oddelená od „kúkoľa“ (Mt 13:30)? Že „pšenica“ bude oddelená od „pliev“ (Mt 3:12)? Že „dobré ryby“ budú oddelené od „zlých“ (Mt 13:48)? Že „rozumné panny“ vojdú na svadbu, no „pochabé panny“ ostanú vonku (Mt 25:1-13)? Vo všetkých týchto pasážach dochádza k oddeleniu.
No ak je univerzalizmus pravdivý, nijaké skutočne trvalé oddelenie nemôže existovať. Nie je potom Ježišovo učenie hlboko zavádzajúce? Máme si azda predstavovať, že náš Spasiteľ strašil svojich poslucháčov opisom definitívneho oddelenia hriešnikov, ktoré nikdy nenastane, či budúceho stavu trestu, ktorý nebude existovať?
2. Ak je peklo dočasným stavom, no nebo trvá naveky, prečo sa oboje označuje tým istým slovom „večný“?
Podobný postreh urobili už v starovekej cirkvi Severus z Antiochie a Augustín: v Matúš 25:41 a Matúš 25:46 sa tým istým gréckym slovom (aionios) opisuje trvanie neba aj trvanie trestu po smrti. Univerzalisti často tvrdia, že aionios tam, kde sa vzťahuje na peklo či trest, neznamená „večný“ v prísnom zmysle, ale iba „trvajúci vek“ . Inými slovami: peklo existuje, no je dočasné. V takom prípade by sme však museli usúdiť, že dočasné je aj nebo – že sa nebo raz skončí. Veď ako by inak mohlo mať to isté grécke slovo v tom istom verši dva rozdielne významy – „trvajúci vek“ tam, kde sa vzťahuje na trest či peklo, no „naveky“ tam, kde sa vzťahuje na nebo? To nedáva veľký zmysel.
3. A čo téma „dvoch ciest“ v Starej a Novej zmluve?
Novozmluvné učenie o nebi a pekle sa nezjavuje len tak odnikiaľ. Téma „dvoch ciest“, ktoré vedú k rozdielnym koncom, sa vinie celou Bibliou. Hneď v druhej kapitole Genezis dostáva Adam na výber medzi životom s Bohom (ak nebude jesť zo zakázaného stromu) a smrťou vo vzdore voči Bohu (ak z neho jesť bude). V Žalme 1 čaká spravodlivého a bezbožníka rozdielny koniec a rovnako je to aj v prvej kapitole Izaiáša: „Ak budete ochotne poslúchať, budete jesť dobré dary zeme. Ak sa však budete zdráhať a protiviť, pohltí vás meč“ (Iz 1:19-20). Univerzalistická predstava jediného konca pre všetkých – bez ohľadu na to, aké rozhodnutia človek robil – neprotirečí len tomu či onomu veršu. Ide proti celkovému ťahu učenia Starej i Novej zmluvy.
4. Prečo musel Ježiš za naše hriechy zomrieť takou strašnou a bolestnou smrťou na kríži?
Je to dojímavá chvíľa, keď Ježiš v Getsemanskej záhrade prosí svojho nebeského Otca, aby od neho vzal „tento kalich“ utrpenia (Mk 14:36). Ako sa to skončí? Jeho prosba je zamietnutá. Bezhriešny Boží Syn sa modlil k Otcovi – a jeho žiadosti nebolo vyhovené. Ťažko si predstaviť, ako by sa nevyhnutnosť jeho smrti na kríži dala ukázať dôraznejšie. Ale prečo? Ak chcel Boh len prejaviť svoju lásku k ľudstvu, mohol to urobiť nespočetnými spôsobmi. No ako vo svojej knihe Kristov kríž ukázal John Stott, láska zjavená v Ježišovej smrti bola svätou láskou. Kríž zadosťučinil spravodlivosti a prejavil lásku – preto ho nemožno chápať ako čin Božej lásky odtrhnutý od Božej spravodlivosti.
Univerzalizmus má problém vysvetliť, prečo bola Ježišova desivá smrť nevyhnutná. Lebo ak univerzalista pripustí, že Boží spravodlivý odpor voči hriechu si vyžiadal niečo také hrozné (totiž smrť Božieho vteleného Syna), potom dáva zmysel aj tvrdenie, že hriešnici, ktorí nie sú ospravedlnení Ježišovou smrťou, si zasluhujú peklo alebo niečo jemu podobné. Božia spravodlivosť vyžaduje jedno alebo druhé – buď peklo Ježišovej agónie, v ktorom je vina hriešnika zástupne odčinená, alebo peklo osobného utrpenia toho, kto odmieta Ježiša a jeho dielo zmierenia. Logika zmierenia a logika pekla sú navzájom prepletené.
5. Ako máme rozumieť učeniu Zjavenia o posledných časoch?
Univerzalisti spravidla chápu Boha ako milujúcu bytosť, ktorá nevykonáva súd nad hriechom ani nad hriešnikmi. Zjavenie však ponúka obraz Božieho spravodlivého súdu nad hriešnym svetom, otvorene sa búriacim proti nemu, keď sa vylievajú čaše Božieho hnevu (Zj 16). Šelmu, falošného proroka a diabla Pán neskôr uchopí a uvrhne do „ohnivého jazera“ (Zj 19) – a tento koniec stojí v priamom protiklade k novému Jeruzalemu, kde Pán prebýva s Kristom a so svätými (Zj 21).
Robin Parry sa vo svojej knihe The Evangelical Universalist pokúša vykladať Zjavenie univerzalisticky, a to tak, že Boha stotožní s „ohnivým jazerom“. Hriešnici padnú do „ohnivého jazera“, v Božej ohnivej prítomnosti sa očistia a potom vojdú do nového Jeruzalema. Lenže Zjavenie stotožňuje „ohnivé jazero“ s „druhou smrťou“ (Zj 20:14) – takže ak je „ohnivé jazero“ Boh, potom je Boh „druhou smrťou“. Takáto exegéza prekrúca zmysel Písma a skresľuje Boží charakter.
6. Neukazuje Nová zmluva, že spasenie je späté s vierou?
Ježiš v evanjeliách prinajmenšom sedemkrát hovorí: „Tvoja viera ťa uzdravila“ alebo „Tvoja viera ťa zachránila“ (Mt 9:22; Mk 5:34; Mk 10:52; Lk 7:50; Lk 8:48; Lk 17:19; Lk 18:42). Konkordancia ukáže, že slová „viera“ a „veriť“ sa aj so svojimi odvodeninami vyskytujú v Novej zmluve vyše päťstokrát. Tých textov je priveľa, aby sme ich všetky citovali. Celá jedenásta kapitola Listu Hebrejom spája spasenie s vierou. Ako však toto tesné spojenie medzi spasením a vierou ladí s univerzalizmom?
Univerzalista musí tvrdiť buď to, že (1) ľudia, ktorí v tomto živote nevyzerajú ako veriaci, v skutočnosti nejakým skrytým či tajným spôsobom veriaci sú, alebo že (2) ľudia, ktorí odchádzajú z tohto života v nevere, dostanú ďalšiu príležitosť uveriť po smrti (pozri bod 11), alebo že (3) spasenie nie je viazané na vieru – napriek tomu, že Biblia svedčí o opaku. Ani jedna z týchto troch možností sa nezhoduje s Písmom. Niektorí univerzalisti veria, že Boh spasí aj ľudí, ktorí neveria a ktorí spasení byť nechcú. To znie veľmi podobne ako nanútené spasenie.
7. Čo o konečnom spasení historicky učia hlavné vetvy kresťanstva?
Ak je univerzalistické učenie správne, potom je pozoruhodné, že sa nikdy nedostalo do nijakých oficiálnych dokumentov, vyznaní ani kréd hlavných kresťanských spoločenstiev – katolíckych, pravoslávnych či protestantských. S výnimkou Univerzalistickej cirkvi v Spojených štátoch, ktorá pôsobila od 19. storočia do začiatku 20. storočia, univerzalizmus jednoducho nenájdeme oficiálne vyučovaný nijakým kresťanským spoločenstvom. (Mnohí dnešní unitárski univerzalisti neveria v posmrtný život ako taký.) Prečítaj si viaczväzkové diela Philipa Schaffa či Jaroslava Pelikana o krédach a vyznaniach – univerzálne spasenie ako historické kresťanské učenie tam nenájdeš.
V pravosláví a vo východnom kresťanstve celkovo sa našli jednotlivci, ktorí boli presvedčenými univerzalistami (napr. Gregor z Nyssy či Izák Ninivský), no tvorili menšinu a ich univerzalistické názory boli len trpenou súkromnou mienkou. Univerzalizmus nebol nikdy prijatý za oficiálne verejné učenie a nesmel sa kázať z kazateľníc katolíckych, pravoslávnych ani protestantských zborov.
Navyše najznámejší raný učiteľ univerzalizmu – Origenes – bol menovite odsúdený na Druhom konštantínopolskom koncile roku 553. V priebehu dejín sa toto odsúdenie chápalo ako odmietnutie Origenovho učenia o univerzálnom spasení. V starovekej cirkvi neuniverzalistickí autori početne prevyšovali univerzalistov približne v pomere 10 či 12 k 1 (pozri môj prehľad v knihe The Devil’s Redemption, s. 1097 – 1099). Platilo to nielen o autoroch píšucich po latinsky, ale aj o tých, ktorí písali po grécky, koptsky a sýrsky.
Ak majú univerzalisti pravdu, potom sa mnohí z najväčších kresťanských učiteľov – vrátane Augustína, Jána Zlatoústeho, Tomáša Akvinského, Luthera, Kalvína, Bellarmína, Pascala, Owena, Edwardsa, Newmana a ďalších – mýlili v zásadnej teologickej otázke. Naozaj si myslíme, že kresťanstvo 21. storočia je oproti predchádzajúcim storočiam natoľko osvietenejšie, že práve my sme objavili pravdu o univerzálnom spasení? Nie je pravdepodobnejšie, že žijeme v čase duchovnej a mravnej uvoľnenosti a že univerzalizmus rastie preto, lebo sa rozmohla túžba nájsť si zhovievavejší súbor presvedčení?
8. Čo by sa stalo, keby univerzalizmus prijali kresťanské zbory či denominácie?
Niektorí univerzalisti hovoria, že keby sa kresťanské cirkvi vzdali svojho učenia o pekle, nastal by zlatý vek cirkvi a dnu by prúdili zástupy nových členov, ktorým by už neprekážal pohoršujúci „kameň úrazu“ – peklo. Dejiny však naznačujú opačný záver: univerzalizmus je učenie, ktoré cirkev ničí. V polovici 19. storočia bola Univerzalistická cirkev – na ktorú si dnes už málokto spomenie – nakrátko piatou najväčšou denomináciou v Spojených štátoch. Čo sa stalo? Len čo sa oficiálne prihlásila k univerzálnemu spaseniu, okamžite sa spustila teologická sebadeštrukcia.
Už začiatkom 19. storočia univerzalistickí myslitelia popreli, že Ježiš na kríži niesol naše hriechy. Boh nikoho netresce, tvrdili, a teda potrestaný nebol ani Ježiš. Onedlho začali univerzalisti spochybňovať a napokon aj popierať Kristovo božstvo. Ježiš bol už len učiteľom morálky. Nakoniec sa univerzalisti zlúčili s unitármi a vznikli unitárski univerzalisti – ktorí tu s nami sú dodnes, hoci v čoraz menšom počte. Najväčšou iróniou bolo, že niektorí ľudia z Univerzalistickej cirkvi prestali veriť v posmrtný život a skončili ako sekulárni humanisti. Nebo sa vo chvíli, keď sa stalo všeobjímajúcim, stalo neskutočným a bezvýznamným dokonca aj pre samotných univerzalistov. Prečo by sme si mali myslieť, že univerzalistickej cirkvi 21. storočia by sa darilo lepšie než tej z 19. storočia?
9. Aký je konečný údel satana a démonov?
Univerzalisti často vychádzajú z predpokladu, že Boh netvorí, nechcel by ani nemohol stvoriť rozumné morálne bytosti (t. j. bytosti schopné mravných rozhodnutí) bez toho, aby zabezpečil, že všetky takéto bytosti budú napokon spasené. Tak argumentuje okrem iných David Bentley Hart. Ak je to však tak, znamená to, že spasený musí byť aj satan a všetci démoni – tak ako všetci ľudia. V Písme však niet ani najmenšieho náznaku, že satan či démoni budú niekedy spasení. Ježiš hovorí o „večnom ohni, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom“ (Mt 25:41). Nikde nezaznieva nijaká výzva, apel či pozvanie, aby démoni činili pokánie.
V priebehu dejín sa veriaci s nádejou modlievali za spasenie masových vrahov a iných ťažkých hriešnikov. Ale tradičné kresťanské modlitby za spasenie satana neexistujú. Písmo ani prax cirkvi nám nedávajú nijaký dôvod predpokladať, že satan či démoni budú niekedy spasení. Univerzalistický predpoklad – že Boh by nikdy nestvoril rozumnú bytosť, ktorá zhreší a bude od neho naveky oddelená – sa tak ukazuje ako falošné východisko. A ak sú satan a démoni stratení navždy, treba pripustiť, že navždy môžu byť stratení aj niektorí ľudia, ako to naznačuje samotné znenie práve citovaného verša: „Potom povie [Kristus] aj tým po ľavici: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom‘“ (Mt 25:41).
10. Môžu si hriešni ľudia vlastným utrpením odčiniť svoje hriechy?
Základné protestantské učenie – postavené na Písme – hovorí, že Kristova smrť v plnej miere zaplatila za vinu hriešnikov. K jeho dielu zmierenia nemôže nikto nič pridať ani z neho nič ubrať. Písmo je jasné: hriešnici majú jednoducho vierou prijať to, čo Kristus vykonal, aby spasenie umožnil. Mnohí univerzalisti však tvrdia opak. Tí, ktorí pri smrti nie sú pripravení byť s Bohom, budú vraj za svoje hriechy pykať v ohnivom stave utrpenia a trestu (čo pripomína rímskokatolícky očistec). Predstava, že si človek svoje hriechy odpyká posmrtným utrpením, je úplne nezlučiteľná so spasením jedine z milosti. Akú alternatívu však univerzalista má? Jedinú: tvrdiť, že každý prejde hneď v okamihu smrti do blaženej Božej prítomnosti. V 19. storočí sa tento názor stal známym ako „ultrauniverzalizmus“ – nebo pre každého hneď, ako nastane smrť.
Lenže tento „ultra“ postoj znamená, že do Božej prítomnosti nevchádzajú okamžite len svätí ľudia, ale aj masový vrah, ktorý práve strieľa svoje obete a vtom ho zloží policajtova guľka. A ak do neba okamžite vchádza každý, potom sa zdá, že na našich mravných a duchovných rozhodnutiach v tomto živote vôbec nezáleží. Univerzalisti sa medzi sebou hašterili, či posmrtné očisťovanie od hriechov jestvuje, alebo nie, no tento spor nikdy nevyriešili. (Viac o nesúdržnosti amerických univerzalistov v časoch ich rozkvetu v 19. storočí pozri v 6. kapitole knihy The Devil’s Redemption.) Nedokázali sa zhodnúť, pretože ide zrejme o neriešiteľnú dilemu. Ak univerzalisti tvrdia, že človek sa môže vykúpiť posmrtným utrpením, popierajú Kristovo úplné zmierenie na kríži. Ak však trvajú na úplnom zmierení na kríži, musia pripustiť, že každý ide hneď pri smrti k Bohu – bez ohľadu na to, ako žil a ako sa rozhodoval.
To sú jediné dve možnosti, ktoré univerzalista má – a ani jedna nedáva teologicky veľký zmysel.
11. Dá sa rozumne veriť, že po smrti príde „druhá šanca“ na spasenie?
Ak po smrti jestvuje takáto „druhá šanca“ na spasenie, Písmo ju nikde jasne nepredkladá ani neopisuje. Ježišovo učenie, zdá sa, ukazuje skôr opačným smerom. Podobenstvo o rozumných a pochabých pannách (Mt 25:1-13) zdôrazňuje, že čas a príležitosť, ktoré má človek na to, aby Bohu odpovedal, sú obmedzené – a naznačuje, že príde chvíľa, keď sa dvere na „svadbu“ zavrú a na vstup už bude neskoro. Kľúčový text nachádzame v Lukášovom evanjeliu: „Ktosi sa [Ježiša] spýtal: ‚Pane, je málo tých, čo budú spasení?‘ On im povedal: ‚Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo mnohí, hovorím vám, sa budú usilovať vojsť, ale nebudú vládať‘“ (Lk 13:23-24).
Ježišov odkaz je jednoznačný. Niektorí ľudia – ba priam „mnohí“ – budú chcieť vojsť do Božieho kráľovstva, ale „nebudú vládať“. Ako sa tento text zhoduje s predstavou – dnes medzi univerzalistami bežnou –, že Pán bude pred smrťou i po nej dávať nekonečné množstvo príležitostí, aby sa človek obrátil ku Kristovi a našiel spasenie? Ježiš výslovne hovorí, že „mnohí… sa budú usilovať vojsť, ale nebudú vládať“. Maj sa na pozore.
12. Je univerzalizmus zlučiteľný s kresťanským poverením zvestovať evanjelium, zapierať sám seba a trpieť pre Krista a evanjelium?
Niektorí univerzalisti tvrdia, že viera v univerzalizmus by nijako neprekážala povolaniu ku kresťanskej evanjelizácii ani motivácii k nej. Nič však nenasvedčuje, že je to tak. Dôsledný univerzalistický evanjelista by ľudí nevyzýval, aby sa rozhodli pre Krista, ale oznamoval by im, že Boh sa už rozhodol za nich. Nehovoril by ľuďom, aby sa dali spasiť, ale že spasení už sú. Ťažko si predstaviť teologický názor, ktorý by spoľahlivejšie plodil sebauspokojenie a ľahostajnosť.
Kresťanskí misionári – ako Isaac Jogues vo Francúzskej Kanade či Jim Elliot medzi príslušníkmi kmeňa Huaorani v Ekvádore – vchádzali do nebezpečných situácií, aby zvestovali evanjelium tým, ktorí ho nikdy nepočuli, a pritom položili životy ako mučeníci. Otec Damián zasa odišiel slúžiť malomocným na ostrove Molokai a evanjelizovať ich – hoci vopred vedel, že sa časom nakazí a zomrie. Vie si niekto predstaviť, že by toto urobil kresťanský univerzalista? Existuje čo len jediný prípad takého univerzalistického misionára-mučeníka? Kresťania sa podujímali na najnamáhavejšiu prácu v evanjelizácii, sebazapieraní a obetavej službe práve preto, že si uvedomovali večné skutočnosti neba a pekla a verili, že „toto naše terajšie ľahké súženie nám získa nesmierne bohatstvo večnej slávy“ (2Kor 4:17). Kresťanskí mučeníci svedčia o praktickom ovocí svätosti u tých, ktorí veria v konečný stav neba a pekla.
Záverečné myšlienky
Jedným zo skrytých dôvodov, prečo dnes ľudia hlásiaci sa ku kresťanstvu skúmajú univerzalizmus alebo ho prijímajú, je azda to, že sa nechcú ocitnúť na horúcej stoličke vo svete, ktorý je voči kresťanstvu čoraz nepriateľskejší. Chceli by sa vyhnúť tomu, aby sa vôbec niekedy ocitli v situácii, keď budú musieť nekresťanovi povedať, že odmietnutie Krista má hrozné následky. Peklo je znepokojujúce učenie, dokonalý odpudzovač, nehorázna urážka. Takzvané jedenáste prikázanie – „Neurazíš!“ – sa pre niektorých stalo najvyšším zákonom. Univerzalizmus ponúka zdanie kresťanstva, z ktorého boli nevkusné časti vystrihnuté.
Richard Niebuhr (1894 – 1962) opísal liberalizované kresťanstvo takto: „Boh bez hnevu priviedol ľudí bez hriechu do kráľovstva bez súdu prostredníctvom služby Krista bez kríža.“ Máme tu štyri základné doktríny – o Bohu, človeku, kráľovstve a Kristovi – zbavené ich tvrdých a pohoršujúcich stránok: hnevu, hriechu, súdu a kríža. Hoci Niebuhr tieto slová napísal v dvadsiatych rokoch 20. storočia, výstižne opisujú kresťanský univerzalizmus o storočie neskôr. Nijaký Boží hnev, nijaký hriech, ktorý zatracuje, nijaký desivý súd pred trónom, nijaký kríž utrpenia, ktorý by zadosťučinil Božej spravodlivosti.
No práve tieto doktríny – možno prekvapujúco – vyjadrujú Božiu mravnú dobrotu. Práve tieto doktríny potrebujeme, ak sa má cirkev prebudiť a načerpať novú silu, keď v pokornej láske vychádzame k čoraz zmätenejšiemu a zlomenejšiemu svetu, ktorý bez Spasiteľa hynie.
Priateľu, nedaj sa oklamať „lákavou fasádou“ univerzalizmu. Vystúp z auta a preskúmaj, ako pevne dom stojí. Len opatrne – vnútri je krehký.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
