Hospodin prikázal ricínovníku a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou a tak ho vytrhol z nevôle. Jonáš sa veľmi potešil ricínovníku. Na druhý deň však Boh prikázal červovi, aby napadol ricínovník a ten vyschol. Keď vyšlo slnko, prikázal Boh, aby fúkal východný vietor a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, takže omdlieval a prial si smrť, keď hovoril: Lepšie mi je zomrieť ako žiť. Boh povedal Jonášovi: Či si sa právom rozhneval pre ricínovník? On odpovedal: Právom som sa rozhneval až na smrť. Tu riekol Hospodin: Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul. Mne zas nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku, a mnoho dobytka?
Jonáš 4:6-11
Boh berie Jonáša do svojej školy, aby mu udelil lekciu zo súcitu. Ako to Boh urobí? Majstrovsky! Aplikuje Jonášovu teológiu na samotného Jonáša. Aj milosť, lásku, ktorú chcel Jonáš pre seba, aj súd, ktorý chcel Jonáš pre druhých. Oboje Boh aplikuje na Jonáša.
Najprv mu v horúčave dňa daruje tieň vďaka rastline, ktorá vyrastie vedľa Jonáša. A potom mu tento tieň vezme, keď rastlina vyschne a Jonáša bičuje horúce slnko. Čo sa ukázalo? Že aj Jonáš sa vie radovať, ale nie z toho, čo prináša radosť Bohu – záchrana človeka, ale z toho, čo prináša radosť jemu, Jonášovi – osobné pohodlie. Aj Jonáš je schopný ľútosti. Ale nie je to ľútosť nad tým, čo spôsobuje bolesť Bohu – zahynutie človeka, ale nad tým, čo spôsobuje bolesť jemu, Jonášovi – strata osobného pohodlia.
Boh povie Jonášovi: Tebe je ľúto ricínovníka. Ľúto ti je za obyčajnou rastlinou, a aj to len preto, lebo si prišiel o jej tieň. Mne zasa nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta?, hovorí Boh. Ten nepomer medzi rastlinou a veľkým mestom je priepastný. Taký priepastný je kontrast medzi Jonášovým súcitom s rastlinou a Božím súcitom s človekom. Jonášovi je ľúto, lebo mu ide o seba. Je to sebecký súcit. Bohu je ľúto, lebo Mu ide o človeka. Je to milujúci súcit.
Hĺbka súcitu sa meria hĺbkou srdca. Aké hlboké je srdce, taký hlboký je i súcit. Jonášov súcit nesiaha hlbšie než po korienky rastliny. Boží súcit presahuje všetky ľudské miery. Môžeme ho merať jedine Kristovým krížom. Tam Boh v plnosti zjavil svoj súcit, ktorý je nielen súcitom s veľkým mestom, ale s celým svetom. Kríž zjavuje Boha, ktorému je ľúto človeka i za cenu života jeho Syna.
Pane, premeň naše sebecké srdce na srdce súcitné a ľútostivé!
