Článok patrí do série každodenných zamyslení nad knihou Genezis s názvom Ako bolo na počiatku.
Potom Jákob prišiel k svojmu otcovi Izákovi do Mamré. Izák sa dožil stoosemdesiat rokov. Zomrel zoslabnutý vekom, bol pripojený k svojmu ľudu ako starec vysokého veku. Pochovali ho jeho synovia Ézav a Jákob.
Genezis 35: 27 – 29
Jákob sa vráti domov. Vôbec prvýkrát od svojho návratu od Lábana sa stretne s otcom Izákom. Pred vyše tridsiatimi rokmi odišiel z domu ako syn, ktorý sa previnil voči otcovi. Teraz sa vráti domov ako otec, voči ktorému sa previnil jeho vlastný syn. Až vtedy pochopíme, akú bolesť sme spôsobili svojim rodičom, keď podobnú bolesť spôsobia nám naše vlastné deti. A tak sa Jákob vráti ako pokorný a pokorený človek. Je v tom Božia milosť, že sa Jákob môže stretnúť s otcom ešte pred jeho smrťou. Aby si dal minulosť do poriadku v duchu pokánia. S milovanou matkou Rebekou sa už nestretne.
Izák zomrie starý a sýty dní. Čo do počtu rokov bol to dlhý život. A čo do obsahu bol to sýty, naplnený život. Len minimálne môžeme ovplyvniť dĺžku nášho života. Tú nám vymeral Boh. Ale môžeme ovplyvniť kvalitu nášho života. Kvalitu Izákovho života určovala jeho viera, vzťah s Bohom. Izák pritom zomrie ako človek, ktorý splnil svoje životné poslanie. Jeho poslaním bolo stať sa ohnivkom v reťazi viery, vieru prijať a vieru odovzdať. Boh jeho otca, Boh Abraháma sa stal aj jeho Bohom, Bohom Izáka. A Boh Izáka sa stal aj Bohom jeho syna Jákoba. Izák odíde a štafetu viery preberie Jákob. Kam Izák odíde? … bol pripojený k svojmu ľudu. Teda k Božiemu ľudu. Každý bude po smrti pripojený k tomu ľudu, s ktorým bol spojený počas svojho života na zemi. Buď to bude Boží ľud, alebo ľud tohto sveta. Kto je naším ľudom v časnosti, bude ním aj vo večnosti.
Jákob tak v krátkom čase pochová pestúnku Deboru, manželku Ráchel a otca Izáka. To najťažšie v živote je skoro vždy spojené s našimi stratami. Musíme sa naučiť prepustiť Bohu tých, ktorých sme milovali. Je ťažké zmieriť sa s tým, že ani tí najbližší a najmilovanejší nám nepatria. Nepatrí nám ani náš muž, ani naša žena, ani naše deti. Patria tomu, kto im život dal, teda Bohu. A On má právo kedykoľvek a kohokoľvek si vypýtať späť. Vtedy sa musíme skloniť pred Božím zvrchovaným nárokom na našich drahých. Veď Boh nám ich len načas prepožičal, zveril a po čase si ich opäť vezme späť. Ale poslednou rozlúčkou s nimi môžeme prejsť ako ľudia viery, ktorí síce stratili svojich blízkych, ale nestratili Boha, ani vieru v Neho, ktorý bol, je a vždy zostane tým najbližším a najvzácnejším.
Pane, pomôž nám žiť, lúčiť sa a aj odchádzať ako ľuďom viery!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie AKO BOLO NA POČIATKU – úvahy na každý deň vydanej v roku 2021.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
