Z hlbín volám k tebe, Hospodine! Pane, počuj môj hlas; kiež tvoje ucho pozorne vypočuje hlas môjho vzdychania.
Žalm 130:1-2
Má volanie k Bohu vôbec zmysel? Nie je to len také volanie do prázdna? Nezanikne pútnikov hlas vyslaný k nebesiam v nekonečnom vesmírnom priestore? Nevráti sa k volajúcemu späť ako ozvena jeho vlastného vnútra? Veď to najhoršie, čo sa môže človeku stať je, keď nemá Boha, na ktorého by mohol zo svojich hlbín zavolať. Alebo – čo je ešte horšie, keď nemá Boha, ktorý by mohol jeho volanie vypočuť. Ale toto nie je prípad nášho pútnika.
Jeho volanie má svoj zmysel, lebo má i svojho adresáta. A tým nie je nikto menší než sám Hospodin, ktorý sa zjavil svojmu ľudu ako Som, ktorý som, stále prítomný Boh, Boh minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Boh všetkých časov i pre všetky časy – i pre takéto časy pádov svojho dieťaťa. Pútnik vie, že niet takých hlbín, ani takého miesta či takej vzdialenosti, z ktorej by sa Boha nedovolal.
Toto volanie k Bohu niečo o pútnikovi prezrádza – prezrádza jeho bezmocnosť. Do hlbín sa síce dostaneme vlastnou vinou, ale z hlbín sa už nedostaneme vlastnou silou. Pre tieto hlbiny niet riešenie v svojpomoci. Hriech je síce ľudský problém, pre ktorý neexistuje ľudské riešenie. Preto je volanie na Boha volaním o pomoc.
Ale toto pútnikovo volanie prezrádza i jeho vieru v Boha. Len veriaci volá a len volajúci verí. A tak je tu môj hlas a tvoje ucho. Toto dvoje patrí k sebe. Jedno bez druhého by bolo príliš málo. Ani môj hlas bez tvojho ucha, ani tvoje ucho bez môjho hlasu. Kde sa stretne ľudský hlas a Božie ucho, ľudské volanie a Božie počutie, tam je vždy nádej. Veď nič tak neotvára Božie ucho ako volanie kajúcneho človeka z priepasti. Tam nie je len moje vzdychanie, tam je i tvoje vypočutie. Lebo Boh, ktorý počúva, i vypočúva.
Pane, ďakujeme, že tvoje ucho nie je hluché, keď voláme k Tebe!
