Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred stvorením sveta.
Ján 17:24
Čo sa z týchto slov dozvedáme o Otcovi, ku ktorému sa Syn modlí? Že je to dávajúci Otec. Dvakrát Syn hovorí o svojom Otcovi ako o tom, ktorý dal Synovi. Otec dáva, pretože miluje: Miloval si ma ešte pred stvorením sveta, hovorí Syn.
Predtým sa Syn pozeral dopredu. Teraz sa pozerá dozadu. Vracia sa späť, nielen na počiatok sveta, ale ešte pred jeho počiatok. Keď ešte nejestvovalo nič z toho, čo pri stvorení povstalo. Keď jestvovalo len spoločenstvo lásky Otca, Syna i Ducha Svätého. A čo tam Syn vidí?
Vidí Otca, ktorý miluje Syna a preto obdarúva Syna. Veď práve to robí láska. Láska si nechce nič nechať len pre seba. Ona dáva a rozdáva. Láska sa chce deliť a podeliť s tým, čo má.
Čo má Otec? Slávu, slávu svojho božstva, o ktorej povedal, že ju nedá nikomu. Naozaj nikomu? Syn hovorí: …slávu, ktorú si mi dal. Otec predsa urobil „výnimku“. Syn je tou výnimkou. Čo platí na adresu ľudí, neplatí na adresu Syna. Otcova sláva je tak i Synovou slávou. Všetko, čo Otca robí slávnym, robí slávnym i Syna. Lebo aký je Otec, taký je i Syn. Plnosť božstva rovnako prebýva v Synovi ako v Otcovi.
Ale slávou nekončí Otcovo dávanie Synovi. Otec chce obdarovať Syna ešte niečím, čím by vyjadril svoju najhlbšiu lásku k Nemu a potešil Ho. Otec tu robí niečo, nad čím sa nám zastaví rozum. Jeho zrak spočinie na nás, vezme nás za ruku, vloží ju do ruky Syna a hovorí: Syn môj, prijmi odo mňa tento dar mojej lásky. Títo úbohí žobráci a bedári, tieto porušené a stratené ľudské bytosti, tieto hriechom pošpinené a vzburou poznačené Adamove deti sú mojím darom lásky Tebe. A čo urobil Syn s týmto darom Otcovej lásky? Vykúpil nás svojou obeťou na kríži. Tak si Syn cení dar Otcovej lásky, že za nás položil svoj život.
Pane, aj keď nechápeme, ale ďakujeme, že i my sme sa stali Otcovým darom lásky Tebe!
