Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: Abrahám! On odvetil: Tu som. Boh povedal: Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, odíď do kraja Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obetu na vrchu, o ktorom ti poviem.
Genezis 22:1-2
Dvakrát vo svojom živote Abrahám počuje Božiu výzvu vstať a ísť na miesto, ktoré mu Boh ukáže. Prvýkrát je to na začiatku jeho cesty viery, druhýkrát je to v závere jeho cesty viery. Prvýkrát ísť do zeme, ktorú mu Boh ukáže, znamenalo opustiť svoju minulosť, svoje rodisko, rodnú zem, príbuzenstvo. Vzdať sa minulosti nebolo ľahké, ale na konci tej cesty Abraháma čakal Boží sľub, že ho Boh požehná, rozmnoží a daruje mu inú zem, zem zasľúbenia.
Druhýkrát dostáva Abrahám rozkaz ísť na miesto, ktoré mu Boh ukáže, v tejto kapitole. Teraz sa má vzdať svojej budúcnosti, ktorú stelesňuje jeho syn Izák. Veď kto je Izák? Zasľúbený dedič, nositeľ budúcnosti, cez ktorého majú Božie plány pokračovať. S Izákom sa spájajú nielen Abrahámove nádeje, ale i Božie sľuby. Obetovať svoju minulosť je ťažké, ale obetovať svoju budúcnosť je oveľa ťažšie. Znamená to obetovať svoje plány, túžby, nádeje. Práve k tomu je Abrahám volaný. Je volaný na obetnú cestu, na konci ktorej stojí smrť.
Ako rozumieť tomu, čo tu Boh od Abraháma žiada? Veď tu Boží rozkaz protirečí Božím sľubom. Ako keby Boh chcel pošliapať nielen Abrahámove nádeje, ale i svoje vlastné sľuby. Toto nie je len skúška Abrahámovej lásky, ale i jeho viery. Naša viera je vždy skúšaná vtedy, keď nerozumieme Bohu, čo s nami robí a prečo to robí. Navyše keď všetko to, čo robí , protirečí všetkému tomu, čo o Ňom vieme a ako v Neho veríme. Vtedy sa nás Boh pýta, či sme ochotní dôverovať, aj keď vôbec nerozumieme jeho plánom a zámerom s naším životom. Keď budeme volaní k tomu, aby sme sa v dôvere doslova vydali Bohu napospas, vtedy prišiel čas pre našu cestu na vrch Mórija.
Pane, chceli by sme Ti rozumieť, aby sme Ti mohli dôverovať. Pomôž nám dôverovať Ti aj vtedy, keď Ti nerozumieme!
