Biblia a teológia Kresťanský život

Ľudská zodpovednosť a sloboda (3): Sloboda

Sloboda sa týka rôznych druhov schopností („sloboda pre“) a neprítomnosti určitých neschopností („sloboda od“), ktoré som ja nazval „zábrany“. Hovorili sme o logických, fyzikálnych, politických, právnych, ekonomických a metafyzických schopnostiach a možnostiach. Keď hovoríme o schopnostiach ľudí, alebo čo je možné, aby ľudia robili, tak tieto schopnosti môžeme opísať aj ako rôzne druhy slobôd. Samozrejme, je lingvisticky divné, používať slovo „sloboda“ v spojení s niektorými týmito schopnosťami. Napríklad bežne nehovoríme o „logickej slobode“, lebo (logicky) si nedokážeme ani predstaviť, aby niekto konal logicky nekonzistentne.

Pre diskusiu o ľudskej zodpovednosti sú niektoré druhy slobody obzvlášť dôležité:

Morálna sloboda: sloboda robiť dobre

Ako sme videli, Písmo učí, že Adamov pád odňal našu morálnu slobodu, takže bez milosti nedokážeme (nemáme morálnu schopnosť) páčiť sa Bohu. Kristus nás od tejto zviazanosti oslobodzuje:

Ježiš im odpovedal: „Amen, amen, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. A otrok nezostáva v dome natrvalo. Syn zostáva navždy. Ak vás teda Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní (Jn 8:34-36; por. Rim 6:15-23; 2Kor 3:17).

Morálna sloboda je najdôležitejším druhom slobody, ktorý Písmo spomína. Je to sloboda od hriechu, ktorú sme dostali Kristovým vykupiteľským dielom. Morálna sloboda však nie je podmienkou morálnej zodpovednosti. Tí, čo sú zotročení hriechom, sú morálne zodpovední rovnako, ako tí, čo sú slobodní v Kristovi.

Kompatibilná sloboda: sloboda robiť to, čo chceš

Ježiš hovorí: Dobrý človek vynáša dobro z dobrého pokladu srdca a zlý človek vynáša zlo zo zlého srdca, lebo jeho ústa hovoria to, čím je preplnené jeho srdce (Lk 6:45; por. Mt 7:15-20; 12:33-35).

Takže hovoríme a konáme v súlade so svojím charakterom. Sledujeme najhlbšie túžby svojho srdca. Pokiaľ viem, Písmo nikdy nespomína túto morálnu konzistentnosť ako slobodu, ale koncept konzistentnosti srdca je v Písme dôležitý a teológovia i filozofi často o nej hovorili ako o slobode. V každodennom živote zvyčajne uvažujeme o slobode v tom zmysle, že robíme, čo robiť chceme. Keď nerobíme to, čo chceme, tak konáme iracionálne, alebo sme nútení robiť niečo proti svojej vôli.

Tento druh slobody sa niekedy zvykne volať kompatibilizmus, lebo je kompatibilný s determinizmom. Determinizmus je názor, že každá udalosť (vrátane ľudských činov) má dostatočnú príčinu, ktorá je iná, ako tá udalosť samotná. Kompatibilná sloboda znamená, že aj keby každý náš čin bol zapríčinený niečím mimo nás (napr. prírodou, či Bohom), aj tak sme slobodní, lebo môžeme konať podľa svojho charakteru a túžob.

V tomto koncepte sú niektoré nezrovnalosti, lebo existujú rôzne úrovne ľudských túžob. Vráťme sa k príkladu Maťa, ktorý je donútený starším chlapcom Ďurom pokresliť školské dvere grafitmi. Robí Matej to, čo chce? Je zrejmé, že v istom zmysle nie. Ďuro ho núti robiť to, čo on robiť nechce. Pri Ďurovej hrozbe stojí Maťo pred dvomi neželanými alternatívami: poškodiť dvere alebo prijať telesnú ranu. Z týchto dvoch alternatív si Matej zvolí tú, ktorú si želá viac. Takže v tomto zmysle koná podľa svojej najsilnejšej túžby, ale v inom zmysle nie. Musíme tu rozlišovať medzi Maťovými celkovými preferenciami a jeho bezprostredným záujmom a všimnúť si, že na chvíľu si tieto dve alternatívy navzájom protirečia. Ak definujeme kompatibilnú slobodu v rámci Maťových celkových preferencií, tak jeho čin nie je slobodný. Ak ju definujeme vzhľadom k jeho bezprostredným želaniam, tak slobodný je. Pre posúdenie Maťovej zodpovednosti by sme však normálne povedali, že jeho čin nie je slobodný.

Podľa kompatibilného názoru teda môžeme povedať, že v určitom zmysle vždy konáme podľa svojej najsilnejšej túžby, ale v inom zmysle nie. Tu a teraz v každej konkrétnej situácii vždy konáme podľa svojich najsilnejších túžob. Vždy by sme radi konali v súlade s našimi širšími preferenciami, ale vždy to nerobíme. Takže podľa kompatibilistického konceptu slobody sme vždy slobodní sledovať svoje bezprostredné túžby, ale nie sme vždy slobodní vykonať svoje všeobecnejšie túžby.

Je kompatibilná sloboda podmienkou morálnej zodpovednosti? Áno, s tými istými kvalifikáciami, ktoré sme si všimli, keď Písmo používa princíp, že neschopnosť obmedzuje zodpovednosť. Príkladom je vražda a zabitie. Pri zabití si vykonávateľ neželá vziať život. V skutočnosti život berie, ale ten čin neodráža jeho túžbu. Alebo, ako to obyčajne hovoríme, nemá motív vraždy. Neurobil (kompatibilne) slobodné rozhodnutie zabiť, a preto by nemal byť potrestaný ako vrah. Robil však iné slobodné rozhodnutia, ktoré súd môže považovať za nedbalosť, za ktorú má byť potrestaný.

Videli sme tiež v Písme, ako nevedomosť obmedzuje zodpovednosť do určitej miery. Jedným z dôvodov je, že nevedomosť obmedzuje našu slobodu v danej situácii. Robíme niečo, čo by sme nechceli urobiť, keby sme boli mali väčšiu vedomosť. Na druhej strane sme však videli, že nevedomosť môže byť aj zámerná. Môžeme si želať nevedomosť pred vedomosťou. Potlačiť pravdu môže byť slobodným činom. Sudcovia to používajú vtedy, keď pripomínajú heslo: „Neznalosť zákona neospravedlňuje.“

Videli sme už tiež, že morálna neschopnosť nezbavuje morálnej zodpovednosti. Naše štúdium kompatibilnej slobody nám môže pomôcť čiastočne pochopiť, prečo. Morálna neschopnosť je jednoducho vlastnosťou neznovuzrodených ľudských bytostí. V kompatibilistickom zmysle sú slobodné robiť to, čo robiť chcú, hoci ich túžby sú zlé. Morálna neschopnosť tak ani v najmenšom neznižuje kompatibilnú slobodu, a teda neznižuje zodpovednosť.

Libertarizmus

Koncept slobody, ktorý sa najčastejšie diskutuje v spojení s morálnou zodpovednosťou, je libertarizmus. R. K. McGregor Wright definuje tento názor ako:

presvedčenie, že ľudská vôľa má sebe vlastnú moc rovnakej voľby medzi alternatívami. Toto sa bežne nazýva „moc opačnej voľby“ alebo „sloboda indiferentnosti“. Tento názor netvrdí, že neexistujú vplyvy, ktoré môžu ovplyvniť vôľu, ale trvá na tom, že vôľa môže tieto faktory prekonať a zvoliť si napriek nim. V konečnom dôsledku je vôľa slobodná od každej príčiny. Inými slovami, je autonómna od vonkajšieho určenia.

Libertarizmus sa zvykne nazývať aj inkompatibilizmom, lebo nie je kompatibilný s determinizmom. Je teda jasnou alternatívou kompatibilizmu. Libertariáni zdôrazňujú, že naše voľby nie sú vopred určené Bohom. Podľa nich Boh môže byť prvotnou príčinou vesmíru vo všeobecnosti, ale vo sfére ľudských rozhodnutí sme my prvou príčinou svojho konania. Keď robíme slobodné rozhodnutia, máme nezávislosť podobnú Bohu.

Wrightova definícia navyše predpokladá, že v libertarizme musia byť naše rozhodnutia v určitom zmysle nezávislé aj od nás samých, hoci to znie paradoxne. Podľa libertarizmu náš charakter a naše bezprostredné túžby môžu ovplyvňovať naše rozhodnutia. Vždy však máme slobodu vybrať si proti svojmu charakteru a svojim túžbam, nech by boli akokoľvek silné.

Toto stanovisko predpokladá, že existuje časť ľudskej prirodzenosti, ktorú by sme mohli nazvať vôľa, ktorá je nezávislá od všetkých ostatných stránok nášho bytia a ktorá preto môže robiť rozhodnutia proti každej motivácii. Libertariáni preto tvrdia, že len vtedy môžeme byť braní na zodpovednosť za svoje činy, ak máme takúto radikálnu slobodu. Ich princíp je jednoduchý: Ak sú naše rozhodnutia zapríčinené čímkoľvek alebo kýmkoľvek (vrátane našich túžob), tak to nie sú vlastne naše rozhodnutia a nemôžeme byť za ne zodpovední. Aby sme boli zodpovední, musíme byť schopní konať inak. Ak naše činy sú zapríčinené čímkoľvek iným než našou slobodnou vôľou, tak nie sme schopní konať inak, a preto nie sme zodpovední.

Kritika libertarizmu

Libertarizmus má v kresťanskej teológii dlhú históriu. Až po Augustína väčšina cirkevných otcov sa viac-menej zastávala toto stanovisko. Od Augustínovho sporu s Pelagiom o slobode existuje nestabilný mix týchto dvoch postojov. Luther aj Kalvín zachovávali Augustínov kompatibilizmus, ale sociniáni a neskôr arminiáni horlivo bránili libertarizmus. Dnes prevláda libertarizmus vo veľkej časti evanjelikálnych kresťanov a kresťanských filozofov. Teologicky ho obraňujú tradiční arminiáni, otvorení teisti, procesuálni myslitelia a iní. Ešte aj medzi mysliteľmi reformovanej tradície sa prikláňajú smerom k libertarizmu, alebo hovoria o tomto predmete nejasne.

Libertarizmus však treba podrobiť vážnej kritike:
1. Biblické údaje, ktoré som citoval vo 4. kapitole o Božej zvrchovanosti a ľudskom rozhodovaní, sú nekompatibilné s libertarizmom. Písmu je jasné, že naše rozhodnutia sú ovládané Božím večným plánom, aj keď my sme za ne plne zodpovední. 
2. Písmo explicitne neučí libertariánsku slobodu. Neexistuje pasáž, o ktorej by sa dalo povedať, že ľudská vôľa je nezávislá od Božieho plánu a od zvyšku osobnosti človeka. Libertariáni sa všeobecne ani nepokúšajú budovať svoju pozíciu na priamej biblickej exegéze. Snažia sa ju dedukovať z iných biblických konceptov, akou je samotná ľudská zodpovednosť a Božie príkazy, výzvy a naliehania, ktoré predpokladajú ľudskú zodpovednosť. Ak teda libertariáni nedokážu podložiť svoje stanovisko biblickou exegézou, tak sa musíme vzdať libertarizmu, alebo sola Scriptura.
3. Písmo nikdy nezakladá ľudskú zodpovednosť na slobode. Sme zodpovední preto, že Boh nás stvoril, on nás vlastní a on má právo hodnotiť naše správanie. Podľa Písma teda Božia autorita je nevyhnutným a dostatočným základom ľudskej zodpovednosti. Videli sme, že niekedy je naša schopnosť resp. neschopnosť relevantná pre Boží súd, a teda aj pre našu zodpovednosť.
4. Písmo ani nenaznačuje, že Boh prisudzuje pozitívnu hodnotu libertariánskej slobode.
5. Naopak, Písmo učí, že v nebi po zavŕšení ľudskej existencie nebudeme mať slobodu hrešiť. Takže vrcholný stav ľudskej existencie bude stavom bez libertariánskej slobody.
6. Písmo nikdy neposudzuje správanie človeka odvolávaním sa na jeho libertariánsku slobodu.
7. Písmo odsudzuje niektorých ľudí za činy, ktoré jasne neboli slobodné v libertariánskom zmysle.
8. Na občianskych súdoch sa libertariánska sloboda nikdy nepokladá za podmienku morálnej zodpovednosti.
9. Občianske súdy normálne predpokladajú opak libertarizmu, tzn. že správanie zločincov vychádza z ich motívov. Preto venujú takú veľkú pozornosť otázke, či páchateľ mal dostatočný motív pre svoje konanie.
10. Písmo protirečí tvrdeniu, že iba nezapríčinené rozhodnutia sú morálne zodpovedné.
11. Písmo popiera, že máme nezávislosť, ktorú si vyžaduje libertariánska teória. Nie sme nezávislí od Boha, ktorý ovláda naše slobodné ľudské činy. Nedokážeme si ani voliť a konať nezávisle od nášho vlastného charakteru a túžob.
12. Libertarianizmus znásilňuje biblické učenie o jednote ľudskej osobnosti v srdci. Písmo učí, že ľudské srdce, a preto naše rozhodnutia, sú zlé kvôli Pádu, ale že Kristovo dielo a znovuzrodzujúca moc Ducha očisťuje srdce, aby naše činy mohli byť dobré. Sme padlí aj obnovení ako celé osoby.
13. Ak  by pre morálnu zodpovednosť bola nevyhnutná libertariánska sloboda, tak Boh by nebol morálne zodpovedný za svoje činy, lebo on nemá slobodu konať proti svojmu svätému charakteru. Podobne oslávení svätí v nebi by neboli morálne zodpovední, lebo nemôžu upadnúť do hriechu.
14. Libertarizmus je v podstate veľmi abstraktné zovšeobecnenie princípu, že neschopnosť obmedzuje zodpovednosť. 
15. Libertarizmus je nekonzistentný nielen s Božím predurčením všetkých vecí, ale aj s jeho poznaním budúcich udalostí.
16. Libertariáni ako Pinnock a Rice robia svoj názor o slobodnej vôli nedotknuteľnou centrálnou pravdou, s ktorou musia byť v súlade všetky ostatné teologické výroky. Libertariánska sloboda tak dostáva postavenie paradigmy či základného predpokladu všetkého. Bolo byť dosť zlé presadiť libertarizmus proti Biblii. Ale urobiť ho ústrednou pravdou alebo riadiacou perspektívou je veľmi nebezpečné.
17. Filozofická obrana libertarizmu sa často odvoláva k intuícii ako základu viery v slobodnú vôľu. Tzn. že vždy, keď stojíme pred voľbou, tak cítime, že si môžeme vybrať akokoľvek, teda aj proti svojim najsilnejším túžbam. Lenže čokoľvek povieme všeobecne o odvolávaní na intuíciu, ona nikdy nemôže byť základom pre všeobecné negatívum. Intuícia nemôže nikomu zjaviť, že jeho rozhodnutia nemajú príčinu.
18. Ak má libertarizmus pravdu, tak Boh nejako obmedzil svoju zvrchovanosť, takže všetko neuskutoční. Písmo však neobsahuje ani náznak toho, žeby Boh akýmkoľvek spôsobom obmedzil svoju zvrchovanosť. Boh je Pánom od Genezis 1 po Zjavenie 22. Boh je zvrchovaný svojou prirodzenosťou. Zvrchovanosť je jeho meno. Je to význam mena Jahve/Hospodin. Keby Boh obmedzil svoju zvrchovanosť, stal by sa niečím menším ako Pánom všetkého, niečím menším ako Boh. A keby sa Boh stal niečím menším než Boh, zničil by sám seba. Už by viac neexistoval.

Poznámka editora: Článok je časťou kapitoly „Ľudská zodpovednosť a sloboda“ preloženej z FRAME, J.M. The Doctrine of God. Phillipsburg: P & R Publishing, 2002, s. 119-159.

John Frame

je americký teológ a učiteľ systematickej teológie a filozofie.