Keď skončil svoju reč k ľuďom, ktorí ho počúvali, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dozvedel o Ježišovi, poslal k nemu niekoľkých židovských starších s prosbou, aby prišiel a zachránil mu sluhu.
Lukáš 7:1-3
Utrpenie jedného niekedy odhalí charakter druhého. Tak je tomu i v tomto príbehu. Utrpenie sluhu odhalí krásny charakter jeho pána, rímskeho stotníka. Konkrétne jeho lásku, ktorá má v tomto prípade podobu súcitu s utrpením a bolesťou druhého. To je niečo, čo by sme u vojaka nečakali. Vojaka sa totiž ľudské utrpenie príliš nedotkne. Jeho remeslo ho zvádza k tomu, aby si život človeka príliš nevážil. Veď sám svojou činnosťou utrpenie a bolesť rozsieva.
Tento stotník je však iný. Záleží mu na sluhovi, ktorého si veľmi cení. Preto ho jeho utrpenie nenecháva ľahostajným a necitlivým. Tu vidíme súcit nadriadeného s jeho podriadeným, pána s jeho sluhom. Čo je vlastne súcit? Je to tvoja bolesť v mojom srdci. A naopak: Je to moja bolesť v tvojom srdci. Súcitím s tebou vtedy, keď tvoja bolesť sa stáva mojou bolesťou. Súcitíš so mnou vtedy, keď sa moja bolesť stáva tvojou bolesťou.
Opakom súcitu je ľahostajnosť. Vtedy niet v mojom srdci pre tvoju bolesť miesta. A naopak pre moju bolesť niet miesta v tvojom srdci. Skutočne mať rád znamená mať miesto v srdci pre bolesť toho druhého. K čomu však vedie súcit? Stotník síce stojí bezmocne voči sluhovej chorobe, ale nestojí nečinne. Hľadá pomoc pre svojho sluhu. Hľadá ju u Ježiša, o ktorom sa dozvedel, že svoju pomoc poskytol aj iným. A tak začína viesť zápas za záchranu svojho sluhu. K Ježišovi posiela delegáciu starších mesta s prosbou, aby mu zachránil sluhu. Súcit ho vedie k prosbe, k zástupnej modlitbe. Úlohy sa tak vymenili. Čo zvyčajne sluha robí pre svojho pána, že sa stará o jeho dobro, to teraz pán robí pre svojho sluhu. Slúži tomu, ktorý slúžil jemu.
Pane, učiň i z nás spolu súcitiacich ľudí s trpiacimi!
