Hospodin povedal Abrámovi: Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.
Genezis 12:1
Na začiatku Abrámovej cesty viery stojí Božia výzva opustiť rodnú zem, príbuzenstvo a rodičovský dom. Tieto tri veci spolu tvoria kontext, v ktorom žijeme. Sú to tie miesta, v ktorých sme zrastení s touto časnosťou. Pôda, do ktorej je prirodzene zakorenený strom nášho života. Čo Boh ponúka Abrámovi na výmenu za tieto tri veci? Krajinu, o ktorej sa nič viac nedozvedá aká je, kde je. Abrám nedostáva nič isté, nič viditeľné, nič hmatateľné, o čo by sa mohol oprieť. Má len slovo, holé slovo, Božie slovo. Boh ho volá, aby z ľudského hľadiska vyšiel z istoty do úplnej neistoty. Nie je Abrahám blázon, keď poslúchne? Nie, blázon nie je ten, kto opustí to, čo raz i tak stratí, aby získal to, čo nikdy nestratí.
Na Abrámovi vidíme, k čomu nás Boh volá, keď nás volá na cestu viery. Volá nás k tomu, aby sme sa stali slobodní a nezávislí od vecí, od ktorých sú závislí všetci okolo nás, a aby sme sa stali závislí od Boha samého. Volá nás k tomu, aby sme strom svojho života presadili z viditeľného sveta do toho neviditeľného, Božieho sveta. Aby sme už v časnosti zapúšťali svoje korene vo večnosti. A z tejto pôdy večnosti čerpali silu pre svoj život v časnosti.
Vykročiť na cestu viery znamená pustiť z rúk, čo raz i tak stratíme a chytiť sa toho, o čo nikdy neprídeme. Znamená to prenášať ťažisko svojej dôvery z vecí tohto sveta na toho, ktorý i nás povolal: Poď za mnou! Dobrovoľne odumierať veciam a hodnotám tohto sveta, s ktorými sme bytostne zrastení a na ich miesto postaviť Boha ako jediný zdroj spoľahnutia sa je niečo, čomu sa musíme učiť celý život. Veď to, ako sme pripútaní k veciam tohto sveta zistíme až vtedy, keď ich začneme strácať.
Pane, pomôž nám závislosť na viditeľných ľudských istotách vymeniť za závislosť na tých tvojich neviditeľných!
