Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Marek 14:3
Keď bol Ježiš v Betánii v dome Šimona Malomocného a sedel za stolom, prišla žena s alabastrovou nádobou vzácneho voňavého oleja z pravého nardu. Rozbila alabaster a olej mu vyliala na hlavu.
Táto udalosť je orámovaná správou o pláne veľkňazov zabiť Ježiša (v. 1–2) a o rozhodnutí Judáša zradiť Ježiša. (v. 10–11) A uprostred nenávisti a zrady sa nachádza príbeh o láske k Ježišovi. Aký to kontrast! Jednými nenávidený, druhými milovaný! Vtedy i dnes.
Ježiš s učeníkmi je v Betánii hosťom v dome Šimona Malomocného. Hostina je v plnom prúde. Vtom sa na scéne objaví žena. Marek na rozdiel od Jána neprezrádza jej meno. Tým hovorí, že nie meno je dôležité, ale čin, skutok. Nie kto to urobil, ale čo urobil.
Žena drží v rukách alabastrovú nádobu plnú drahej nardovej masti, voňavého parfumu. Nádobu rozbije a olej vyleje na Ježišovu hlavu. Ján dodáva, že svojimi vlasmi poutierala Ježišove nohy. (Jn 12:3) Niečo neslýchané! Čo je to za čin, ktorý táto žena vykonala?
Je to štedrý, priam extravagantný čin. Veď hodnota masti predstavovala ročný zárobok robotníka. Možno šlo o rodinné dedičstvo, odovzdávané z matky na dcéru. Žena neodleje z masti, ona ju vyleje, takže jej nič nezostane. Ona neušetrí ani alabastrovú nádobu, ale ju rozbije. Veď keď ide o Ježiša, láska sa nepýta, koľko to stojí. Lebo láska nevie počítať. Je márnotratná.
Je to nesmierne vrúcny čin. Čo žena nevie vyjadriť slovami, to vyjadrí činom lásky, ktorý hovorí sám za seba. V tomto krásnom čistom skutku obetavej lásky totiž žena nedáva len svoje. Ona dáva i seba. Dáva seba Tomu, ktorý o niekoľko dní dá seba za ňu. Ježiš na kríži rozbije alabastrovú nádobu svojho tela, z ktorej sa vyleje drahocenná masť, tá najdrahocennejšia, jeho krv na očistenie hriechov. Ženiných i tých našich.
Pane, nauč i nás milovať Ťa takouto láskou!
