Keď došli na miesto, o ktorom im povedal Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal naň drevo, zviazal syna Izáka a položil ho na oltár, na drevo. Abrahám vystrel ruku, vzal nôž, aby zabil svojho syna.
Genezis 22:9-10
Na začiatku celého príbehu nás udivil Boží rozkaz Abrahámovi, aby obetoval svojho syna. Boh svojou požiadavkou ukazuje jemu i nám, že On je Boh, ktorý si žiada celého človeka. Preto obeť, ktorú mal Abrahám priniesť, sa volá spaľovaná či zápalná obeť. Jej zmyslom bolo to, aby celá zhorela na oltári. Boh z toho titulu, že je Boh, si robí absolútny nárok na život človeka. Chce celé srdce, celú lásku, celú poslušnosť a oddanosť. Chce nielen to, čo máme, ale nás samotných. Ako to naučí Abraháma? Tak, že mu povie: Obetuj svojho syna, toho, ktorého miluješ. Tým mu vlastne hovorí: V ňom mi obetuj samého seba. Veď Bohu nešlo o Izákovu smrť, ale o Abrahámovo srdce.
Na konci príbehu nás udivuje Abrahámova ochota obetovať syna. Abrahám, stojaci s nožom v ruke nad zviazaným telom svojho syna je dôkazom, že je možné milovať Boha nadovšetko. I nado všetky naše ľudské lásky. On je ochotný vzdať sa Izáka kvôli Bohu, ale nie je ochotný vzdať sa Boha kvôli Izákovi. Abrahám miluje Izáka, ale Boha ešte viac. Lebo ak je Boh Bohom, bytosťou najvyššou a najvzácnejšou v celom vesmíre, potom nič nemôže byť pre nás priveľké, privzácne a pridrahé, aby sme sa toho nezriekli kvôli Bohu.
Niekedy zahoríme túžbou milovať Boha z celého srdca. Poslúchať Ho na slovo, „bez rečí a odvrávania“. Ale naše chcenie milovať a poslúchať Boha z nás ešte neurobí milujúcich a poslušných. Až konkrétnymi činmi lásky a poslušnosti sa stávame milujúcimi a poslušnými. Až spaľovaná obeť na oltári je dôkazom, že Boh nám naozaj stojí za všetko. I za to, čo je nášmu srdcu najdrahšie.
Pane, staň sa nám všetkým!
