Abrám padol na tvár a Boh mu povedal: Toto je moja zmluva s tebou: Staneš sa otcom mnohých národov. Už sa nebudeš volať Abrám, tvoje meno bude Abrahám, lebo som ťa určil za otca mnohých národov. Potom Boh povedal Abrahámovi: Svoju manželkuSáraj už nebudeš volať Sáraj, lebo jej meno bude Sára. Ja ju požehnám a dám ti z nej syna. Požehnám ju a stane sa matkou národov, vyjdú z nej králi národov.Abrahám padol na tvár, zasmial sa a v duchu si povedal: Môže sa storočnému narodiť syn a môže deväťdesiatročná Sára porodiť? Abrahám povedal Bohu: Keby aspoň Izmael žil pred tvojou tvárou! Boh však opakoval: Tvoja žena Sára ti porodí syna a dáš mu meno Izák.
Genezis 17:3-5; 15-19
Dvakrát padne Abrahám na zem. Prvýkrát vtedy, keď sa dozvie, že Všemohúci Boh chce s ním vstúpiť do zmluvného vzťahu. Druhýkrát vtedy, keď sa dozvie, že o rok sa on so Sárou stanú rodičmi syna. Prvýkrát padne na tvár, aby vyjadril svoj úžas. To robí človek, keď mu dôjdu slová. Druhýkrát padne na tvár, aby skryl svoj smiech. Nesmeje sa Bohu, ale predstave, že dvaja starci by mali mať ešte dieťa.
Boh však naďalej trvá na platnosti svojho sľubu. Na potvrdenie dáva Abrámovi nové meno Abrahám, Otec množstva. I Sáraj dostáva nové meno Sára – Kňažná, z ktorej raz vyjdú králi národov. Nové mená v prítomnosti vyznievajú ako výsmech ich situácie. Ale čo nie je, môže byť. A jedného dňa i bude. Lebo Boh má moc splniť, čo sľúbil.
V Biblii aj iní dostávajú nové mená pri stretnutí s Bohom, napr. Šimon dostáva meno Peter – Skala. V tej chvíli bol všetkým iným len nie skalou. Vari sa mu Ježiš týmto novým menom vysmieval? Nie. Nové meno vyjadruje spôsob, akým sa Boh na nás pozerá. On nás nevidí len takých, akými sme teraz. On nás už teraz vidí takých, akými sa z jeho milosti staneme.
Každý z nás má svoje staré i nové meno. Každý z nás je Abrámom i Abrahámom, Sárajou i Sárou, Šimonom i Petrom. Aj pri nás však ide o to, aby sme sa viac a viac stávali ľuďmi nového mena. Ľuďmi, akými nás Boh chce mať.
Pane, ďakujeme, že i z nás chceš mať ľudí nového mena!
