Námorníci sa zľakli a každý volal o pomoc k svojmu bohu. Potom pohádzali do mora náklad, ktorý bol na lodi, aby ju odľahčili. Jonáš však zišiel do vnútra lode, ľahol si a hlboko zaspal. Prišiel k nemu kapitán a povedal mu: Čo, ty spachtoš? Vstaň a volaj k svojmu Bohu! Azda si Boh na nás spomenie, aby sme nezahynuli. Cestujúci sa dohovorili: Poďte, losujme, aby sme sa dozvedeli, pre koho nás stihlo toto zlo. Hodili lósy a lós padol na Jonáša.
Jonáš 1:5-7
Aký to kontrast medzi námorníkmi a Jonášom! Im búrka otvorí ústa, aby volali o pomoc k svojmu bohu. Jonášovi ich búrka neotvorí, lebo on má až veľmi hluché uši. Ako je to možné? To je to ďalšie, čo neposlušnosť spôsobuje. Ona uspáva, duchovne uspáva. Uprostred búrky Jonáš tvrdo spí. Ale to nie je spánok spravodlivého, akým spal Ježiš uprostred búrky na mori. To je spánok nespravodlivého. To nie je spánok človeka, ktorý má čisté svedomie. To je spánok človeka s nečistým svedomím.
Jonáš je človek, ktorý koná v rozpore s Božou vôľou. Je na úteku pred svojím poslaním. Napriek tomu jeho svedomie je pokojné a on spokojne spí uprostred všeobecnej paniky, ktorá vládne na lodi zmietanej búrkou. Čakali by sme, že keď už veriaci človek zájde ďaleko od Boha a prekročí určitú hranicu, jeho svedomie sa určite ozve. Že sa musí ozvať. Nie, je to presne naopak. Čím ďalej zájdeš, tým viac ťa tvoje svedomie nechá na pokoji. Neposlušnosť totiž duchovne uspáva. Spánok je niekedy taký hlboký, že ani búrka nás nezobudí. Musí prísť budíček z inej strany. Kapitán lode budí spiaceho Jonáša: Čo, ty spachtoš? Vstaň a volaj k svojmu Bohu! Duchovný spánok je zákerný v tom, že o ňom vlastne ani nevieme. Keď spíte, tak si neuvedomujete, že spíte. Až keď sa zobudíte, zistíte, že ste spali. Preto spokojné svedomie ešte nič nehovorí o duchovnom stave. Môže to byť spiace svedomie.
Zobudený Jonáš neskôr pod tlakom okolností vyzná: Viem, že pre mňa vás postihla táto veľká búrka. Pre jedného je ohrozená celá loď, všetci cestujúci, celá posádka. Vážna výstraha! Nikto z nás nežije na ostrove izolovaný od druhých. Nikto nežije úplne sám pre seba. Každý z nás je súčasťou nejakej siete vzťahov, už či rodinnej, príbuzenskej, cirkevnej, alebo spoločenskej. Preto naša neposlušnosť nikdy nie je našou súkromnou vecou, ktorá by sa týkala len nás osobne. Nie. Naša neposlušnosť presahuje náš súkromný život a zasahuje i do života druhých. Bolo by tragické, ak by na našu neposlušnosť doplatili iní.
Pane, prosíme, nenechaj nás spať vtedy, keď sme na tom zle!
