Článok patrí do série každodenných zamyslení nad knihou Genezis s názvom Ako bolo na počiatku.
Keď Ézav počul otcove slová, začal mocne a roztrpčene kričať a naliehať na svojho otca: Otec môj, požehnaj aj mňa! On povedal: Podvodne prišiel tvoj brat a vzal ti požehnanie. Ézav povedal: Právom dostal meno Jákob. Už druhý raz ma podviedol. Pred tým mi vzal prvorodenstvo a teraz ma obral aj o požehnanie. Ešte sa spýtal: Pre mňa už nemáš požehnanie? Izák odpovedal Ézavovi: Pozri, ustanovil som ho pánom nad tebou a všetkých jeho bratov som mu dal za sluhov. Zaopatril som ho obilím a muštom. Syn môj, čo môžem urobiť pre teba? Ézav odpovedal otcovi: Otec, máš len jediné požehnanie? Požehnaj aj mňa, otec! Nato sa Ézav hlasno rozplakal…
Genezis 27:34-38
Nato sa Ézav hlasno rozplakal. Ézav plače, ale aj tam, kde sa plače, si musíme dať pozor. Lebo nie je plač ako plač, ani nie sú slzy ako slzy. Plakať ešte neznamená činiť pokánie. Sú totiž pravé a nepravé slzy. Pravé slzy sú slzy ľútosti nad hriechom. Nepravé slzy sú slzy ľútosti nad sebou. Sebaľútosť je jeden zo znakov nekajúcnych ľudí. To, čo Ézava vedie k slzám, nie je pocit viny, ale pocit krivdy: Pred tým mi vzal prvorodenstvo a teraz ma obral aj o požehnanie, hovorí na adresu svojho brata Jákoba.
Ale Ézav vie, že požehnanie patrí prvorodenému. A on svoje prvorodenstvo predal Jákobovi za misu šošovice. Dokonca prvorodenstvom pohrdol. On vie, že keď sa vzdal jedného, nemá právo ani na druhé. Ézav, žiadna krivda sa ti nestala. Len ty si si chcel vziať, čo ti už nepatrí. Ty si porušil prísahu, ktorú si dal bratovi. Ale máločo človeka zaslepí tak ako pocit krivdy. Vtedy ľutujeme seba, ale už nie svoj hriech.
Ale Ézav nielen ľutuje seba, ale aj obviňuje druhého: Už druhý raz ma podviedol. Myslí si, že brat je jeho nešťastím. Preto hovorí: Keď príde čas smútku za mojím otcom, potom zabijem svojho brata Jákoba (v. 41). Neraz je človek v pokušení vidieť príčinu svojej biedy mimo seba a nie v sebe. Ukazuje na druhého a hovorí: On je všetkému na vine. Keby jeho nebolo, ani so mnou by tak zle nebolo. Ézav má pravdu v tom, že jeho brat je klamár a podvodník. Ale našou úlohou nie je riešiť vinu druhého, ale svoju vinu. My sme však oveľa citlivejší na vinu druhého ako na svoju. To je znamenie, že nám chýba duch pokánia. Lebo ducha pokánia máme až vtedy, keď sme citlivejší na svoj hriech ako na hriech druhého. A to Ézav nie je. Tak ako nie sú ani mnohí iní po ňom.
Pane, ako sa neraz podobáme Ézavovi! Prosíme, odpusť nám to!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie AKO BOLO NA POČIATKU – úvahy na každý deň vydanej v roku 2021.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
