Štatistiky návštevnosti postcovidových stretnutí trápia nejedného farára, pastora, kňaza či vedúceho kresťanského spoločenstva. Dôvody sú rôzne. Prečo by to však malo trápiť bežného Ježišovho nasledovníka? Stratili ľudia počas covidu vieru v Boha? Stratili vieru v spoločné stretávanie?
Pravdou je, že počas obdobia covidu si mnoho kresťanov zvyklo na svoje súkromné nasledovanie Ježiša. Každodenné stíšenia, podcasty, občas nejaké duchovné piesne cez Spotify či Youtube a v nedeľu, samozrejme, kázeň (niekedy dokonca aj naživo). Všetko online. Všetko z jednej krabičky, ktorú má každý vo vrecku. Nestačí nám online kresťanstvo? Virtuálna viera?
Moja sesternica žije dlhodobo v USA. Tu na Slovensku má dve sestry s rodinami a aj svojich rodičov. Opýtajte sa ich, či im nestačí, keď si môžu volať cez Whatsapp či Messenger — dokonca aj s videom. Alebo sa opýtajte mladého páru či manželov, či by im nestačilo, ak by boli spoločne len cez obrazovku. Myslím, že odpoveď všetci poznáte. Sme bytosti, ktoré potrebujú blízky osobný kontakt.
Možno aj vy patríte do skupiny, ktorá prestala chodiť do svojho spoločenstva. Verím, že nasledujúce 4 dôvody vás povzbudia v tom, že ak beriete svoju vieru vážne, potrebujete brať vážne aj stretávanie s ostatnými kresťanmi.
Prečo teda nasledovník Ježiša potrebuje spoločenstvo?
1. Hovorí to Biblia
Mnoho kazateľov sa oháňa na prvý pohľad jasným posolstvom biblického verša „Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.“ (Heb 10:25),a používajú ho ako kladivo na veriacich, ktorí nechodia pravidelne do kostola.
Možno si vydýchnete, ak vám poviem, že to je nesprávny výklad. Skutočné posolstvo pochopíme vtedy, ak čítame verš v kontexte.
„Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.“ (Heb 10:24-25)
Ak prekladáme doslovne, znelo by to takto:
„Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom, neopúšťajúc naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku… “
Našou úlohou je všímať si spolunasledovníkov Krista a pobádať sa navzájom k láske a dobrým skutkom, a to tak, že neopúšťame naše zhromaždenia, pretože ak sa na nich nestretávame, alebo s nimi nie sme v pravidelnom kontakte, nebude to možné. Bohužiaľ, nenapĺňať obsah tohoto verša môže aj niekto, kto sedí v kostole každú nedeľu.
Zaujímate sa o svojich spolunasledovníkov? Všímate si ich? Povzbudzujete sa navzájom k láske a dobrým skutkom? Dôraz tohto verša primárne nie je na pravidelnom, anonymnom stretávaní vo veľkej budove raz za týždeň. Dôležitý je pravidelný záujem. Máte vo svojom spoločenstve ľudí, o ktorých sa aktívne zaujímate? Povzbudzujete ich vo viere a nasledovaní Ježiša? Je možné, že potrebujeme prehodnotiť spôsob, akým sa pravidelne stretávame a čo počas tohoto stretávania robíme, aby sme naozaj naplnili slová z Listu Hebrejom.
2. Spoločenstvo je miestom duchovného rastu
Nemyslím teraz len na kázne či výklady. Niekto by povedal, že v dnešnej dobe je ťažké byť kazateľom, lebo na internete nájdete vždy niekoho, kto rozpráva pútavejšie, vysvetľuje evanjelium a Bibliu praktickejšie atď. Lokálny kazateľ nemá šancu konkurovať v obsahovej kvalite tým najbrilantnejším kazateľom na svete.
Ale duchovný rast je oveľa viac ako prijímanie informácií počas kázne. Je to o zmene charakteru. A ten sa buduje práve v situáciách, ktoré zažívame s ostatnými, nie osamote.
Ak som na tvári špinavý, potrebujem niekoho, kto mi o tom povie, lebo sám si na tvár nevidím.
Môžem mať napočúvané najlepšie kázne na svete, ovládať celú Bibliu odzadu aj odpredu, ale ak ju nebudem schopný aplikovať vo vzťahoch s ostatnými, je to zbytočné. Potrebujeme sa navzájom.
Izolácia je zradná, ľahko nás oklame pocit, akí sme vyspelí, keď nám nikto neodporuje. Skutočná zrelosť sa prejaví len vo vzťahoch.
Na rast nestačí Biblia, potrebujeme okolo seba ľudí. Keď sa učíme od druhých, zodpovedáme sa jeden druhému, rastieme rýchlejšie a mocnejšie.
Biblia 59-krát spomína v Novej zmluve slovo vzájomne, jeden voči druhému. Tu sú niektoré miesta:
- milujte sa navzájom (Jn 13:35),
- prijímajte jeden druhého (Rim 15:7),
- starajte sa jeden o druhého (1Kor 12:25),
- radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte (2Kor 13:11),
- neste navzájom svoje bremená (Ga 6:2),
- odpúšťajte si navzájom (Ef 4:32),
- vyučujte sa navzájom (Kol 3:16),
- čiňte dobre jedni druhým (1Tes 5:15),
- vyznávajte si navzájom hriechy (Jk 5:16),
- preukazujte si navzájom pohostinnosť (1Pt 4:9).
S kým tieto slová napĺňate vy?
Spoločenstvo potrebujeme, aby sme sa mohli viac podobať Ježišovi.
3. Spoločenstvo nás vyvádza z egocentrizmu
Jeden kazateľ povedal, že znakom duchovnej zrelosti je moment, keď to prestane byť o tebe a začne byť o ľuďoch okolo teba. (1)
Potrebujeme ľudí okolo seba, lebo našou úlohou je vzájomne sa vyučovať, povzbudzovať a napomínať (Kol 3:16).
Chodiť do spoločenstva nie je pohodlné, vyžaduje si to oveľa viac námahy, ako sedieť doma online, ale práve to nás má učiť pokore, poslušnosti, závislosti na ostatných. Sme súčasťou spoločenstva a sme od seba závislí, či si to uvedomujeme, alebo nie.
V online svete si vyberáte, čo chcete počúvať alebo pozerať. V spoločenstve to však určuje niekto iný, a to si vyžaduje pokoru (hlavne vtedy, keď si poviete, že by ste to zvládli lepšie).
Keď idete do spoločenstva, ukazujete:
- že nie ste pánom svojej nedele a svojho času, ale že PÁN Boh je,
- že chcete byť poslušný Bohu,
- že ste cirkvou, nechodíte do cirkvi,
- že vám záleží na ostatných, ktorí tam chodia tiež a už len svojou prítomnosťou v zhromaždení ich môžete povzbudiť,
- že veríte v Ježiša, a tá viera niečo stojí (čas),
- že viera nie je založená na „prémiovom členstve vyvolených“, ale že sa stretávate s každým, lebo v cirkvi sme si všetci rovní,
- vytvárate priestor pre to, aby evanjelium mohlo znieť (pretože pri spoločnom stretnutí viacerých niekto káže a môžu tam prísť aj iní, ktorí by to ináč nepočuli).
V úplnom jadre kresťanstva sú Ježišove slová: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!“ (Mt 16:24),a nič nám v tom nepomôže viac ako spoločenstvo ostatných kresťanov.
4. Spoločenstvo nás chráni
Ak nebudete chodiť do spoločenstva, váš duchovný život bude chradnúť, až nakoniec zanikne. Znie to možno kruto, ale je to tak. Sme Božia rodina. Potrebujeme sa navzájom. Jeden z prvých príznakov, že niečo nie je v poriadku, je, že niekto prestane chodiť do spoločenstva. Kto povie, že nepotrebuje ostatných, je buď namyslený, alebo ignorant.
Jediný, kto sa teší z našej samoty, je diabol. V 1. liste Petra sa píše, že „diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1Pt 5:8).
Predstavte si stádo oviec, okolo ktorého obchádza lev — alebo v našom kontexte vlk — a hľadá slabú, zranenú, zatúlanú alebo osamotenú ovcu. Izolácia od spoločenstva vás môže stáť váš duchovný život.
Orgán, ktorý je oddelený od tela, uschne a odumrie. Rovnako tak každý z nás. Ak nie sme napojení na spoločenstvo, budeme duchovne chradnúť, až nakoniec zomrieme.
Nedávno sa mojim známym stala veľmi nepríjemná vec. Ich syn si zabuchol ruku do dverí tak nešťastne, že si odsekol kúsok prsta. Mama si však zachovala duchaprítomnosť, hodila odseknutý kúsok prsta do ľadu a rýchlo utekali do nemocnice. Zastali priamo pred urgentom, blokovali výjazd sanitky a so slovami „Tu ide o život,“ bežali za chirurgom.
Potrebujeme mať rovnakú náhlivosť za seba navzájom v našich spoločenstvách. Potrebujeme Krista a potrebujeme sa navzájom. Lebo tu naozaj ide o život.
Niekto múdry raz povedal, že chodením do spoločenstva si nezískaš nebo, ale nechodením ho môžeš stratiť.
Sme stvorení pre vzťahy
Boli sme stvorení pre vzťahy. Spoločenstvo. Jeden pre druhého a spoločne pre vzťah s Bohom. Individualizmus dnešnej doby nám nahovára:
- zvládneš to najlepšie sám,
- sám si strojcom svojho šťastia,
- keď si sám, nikto ťa neohovára,
- nikto ti nekecá do toho, čo robíš,
- stretnutie s ostatnými ti nič nedáva,
- vieš sa pomodliť a popočúvať kázeň aj sám,
- a mnoho iného.
Čím lepšie však budeme rozumieť tomu, ako má vyzerať cirkev, tým viac budeme túžiť po spoločnom stretávaní.
„Potom sme poznali lásku Božiu, že on [Ježiš] položil za nás svoju dušu. Aj my sme povinní klásť duše za bratov… “ (1Ján 3:16)
Ježiš na kríži stratil aj tie posledné zbytky dôstojnosti, obetoval to najvzácnejšie — spoločenstvo s Otcom a svoj vlastný život –, len aby nás priviedol naspäť do spoločenstva s Bohom. Ak sme Jeho nasledovníci, máme robiť podobne.
Otázky na zamyslenie:
- Čo je vašou motiváciou pri stretávaní s ostatnými kresťanmi? Nie sú dôvody, prečo sa s nimi nestretávate pravidelne len egocentrické výhovorky?
- Ako vyzerá vaše spoločenstvo? Je tam priestor pre vzájomnú službu „jeden voči druhému“? (bod. 2). Ak nie, ako to môžete zmeniť?
- Je vo vašom okolí niekto, kto potrebuje pomôcť vo viere a ochranu pred „levom“? (bod 4.) Ako mu môžete pomôcť, aby sa vrátil alebo neprestával chodiť do spoločenstva?
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
