Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Vhodná chvíľa nastala, keď Herodes usporiadal na svoje narodeniny hostinu… Keď potom vstúpila dcéra Herodiady a tancovala, zapáčila sa Herodesovi… Kráľ ponúkol dievčaťu: Čokoľvek si odo mňa budeš žiadať, dám ti, hoci by to bola aj polovica môjho kráľovstva. Ona odišla a opýtala sa matky: Čo si mám žiadať? Matka jej povedala: Hlavu Jána Krstiteľa… Kráľ sa hlboko zarmútil, ale pre prísahu… poslal kata… ten odišiel a sťal ho v žalári a priniesol jeho hlavu na mise, odovzdal ju dievčaťu a dievča ju dalo svojej matke.
Marek 6:21–28
Vhodná chvíľa nastala… Vhodná pre koho? Pre Herodiadu, pre jej rafinovaný plán. Bola to nielen ctižiadostivá, ale na rozdiel od svojho slabošského a nerozhodného muža i rozhodná žena, ktorá šla bezohľadne za svojím cieľom. Hoci nemôže zabiť Jána, ktorý stojí pod ochranou jej muža, trpezlivo čaká na svoju príležitosť. A tá príde vo chvíli, keď Herodes oslavuje svoje narodeniny. Keď je mužská spoločnosť rozpálená vínom, pošle svoju dcéru, aby zmyselným tancom získala obdiv hostí i svojho nevlastného otca.
Od chvíle, keď jej Herodes dá nezmyselný sľub: Čokoľvek si odo mňa budeš žiadať, dám ti…, udalosti naberú rýchly spád. Dcéra si na matkinu radu vypýta Jánovu hlavu. Kráľ sa síce zarmúti, ale nechce stratiť tvár pred hosťami. Vie, že sa chytil do pasce. Celý čas bol nerozhodný a teraz, v tú najnevhodnejšiu chvíľu, uprostred bujarej zábavy, pod vplyvom alkoholu a v prítomnosti hostí, sa musí rozhodnúť. Buď Ján alebo Herodiada.
V tom je nerozhodnosť zradná, že raz tak či tak príde chvíľa, keď sa budeme musieť rozhodnúť. Kto sa nerozhodne vtedy, keď je pre to vhodná príležitosť, bude sa musieť rozhodnúť v tú najmenej vhodnú príležitosť. Tak ako Herodes. Zaskočený, nepripravený nakoniec berie väčší ohľad na svoju nezmyselnú prísahu a na hostí ako na Jána. Mohol ešte všetko zachrániť, keby prehlásil, že Ján má pre neho väčšiu cenu ako polovica kráľovstva. Ale k tomu by potreboval triezvu hlavu a kajúce srdce. Ani jedno, ani druhé však nemal. Preto radšej stratil Jána, ako by mal stratiť svoju pýchu a svoju tvár pred spoločnosťou. Tým sa dovŕšila tragédia tohto muža. Ján bol Božím poslom, Božím hlasom, Božou rečou k tomuto kráľovi. Tým, že ho navždy umlčal, navždy umlčal i Boží hlas, ktorý k nemu hovoril. V ten deň Ján prišiel o hlavu, ale Herodes prišiel o možnosť ešte niekedy počuť Boha. Lebo kto umlčí Božieho posla, k tomu sa Boh odmlčí.
Pane, ďakujeme za všetkých tvojich poslov, cez ktorých si k nám hovoril!
