Učeníctvo v rodine je neuveriteľne dôležitý a zároveň úplne najobyčajnejší spôsob ako viesť svoju domácnosť. Aby som to vysvetlil jednoducho, duchovná výchova je také vedenie vašej rodiny, ktoré sa všemožným spôsobom snaží členom vašej rodiny pomôcť stať sa Ježišovými priateľmi a nasledovníkmi. V živote sa vyskytnú dôležité momenty radosti či smútku, ktoré prinášajú rodičom skvelé príležitosti ukazovať na Božiu vernosť, no väčšina duchovného vedenia sa deje v každodenných rutinných interakciách medzi jednotlivými členmi vašej rodiny.
Keď budete rozmýšľať nad tým, ako duchovná výchova vyzerá vo vašej rodine, mám pre vás päť dôležitých pripomienok – päť klamstiev, ktorým zvykneme veriť – o tom, čo duchovná výchova (učeníctvo) nie je.
1. Rodinná duchovná výchova nie je voľné pozvanie k duchovnému skúmaniu.
Rodinná duchovná výchova je indoktrinácia, učenie doktrín a svetonázoru o Bohu tak, ako je zjavený v jeho slove bez toho, aby sme sa sklonili pred tlakom opačných názorov sveta alebo toho, aby sme sa ospravedlňovali za potenciálnu urážlivosť biblickej pravdy.
Slovo “indoktrinácia” sa nenosí v dnešnej kultúre, ktorá miluje myšlienku toho, že deti treba nechať, aby si vybrali, čo si oni sami myslia, že je pravda. Aké hrozné klamstvo! Nepovedať svojim deťom o tom, čo je pravda, je opakom lásky. Pomáhame ďalšej generácii vyznať sa v zložitej ceste životom, ktorá povedie cez rôzne pokušenia a zákerné dezinformácie.
Nenechajte svoj deti, aby boli len tak unášané po púšti tohto sveta s tým, že si budete len držať palce, že nájdu tú úzku cestu do jedinej oázy.
2. Rodinná duchovná výchova nie je používanie Božieho Slova na to, aby ste dosiahli svoje.
Nie je správne používať hrozbu toho, že Bohu sa niečo nepáči na to, aby ste dosiahli, že vaše deti budú ticho sedieť a prestanú sa navzájom otravovať. Manipulácia správania je niečo, čo je motivované strachom, no poslušnosť Bohu je vždy motivovaná úprimnou vďačnosťou a láskou. Dieťa, ktoré sa slušne správa nie je to isté ako dieťa, ktoré je duchovne vychovávané.
Hoci Biblia hovorí veľa o zbožnom správaní a poslušnosti ako o dôležitých aspektoch nasledovania Boha, zmena správania nemá byť naším hlavným cieľom. Je veľmi jednoduché vychovať malého farizeja, dieťa, ktoré pozná a nasleduje Božie pravidlá, no jeho, či jej srdce sú od neho vzdialené. Chceme, aby naše deti poslúchali Boha nie preto, že sa ho (alebo nás) boja, ale preto, že skutočne milujú poslušnosť a dôverujú Božej láske a starostlivosti o nich. Rodinná duchovná výchova má za cieľ zmenu srdca dieťaťa, skutočnú kresťanskú premenu.
3. Rodinná duchovná výchova nie je spôsob ako vychovať populárne deti.
Vychovávať deti, ktoré nasledujú Krista znamená vychovávať generáciu, ktorá je pripravená zvládať, keď bude iná, či dokonca keď ňou kultúra, ktorá je presvedčená, že vie všetko najlepšie, bude pohŕdať.
Hoci určite nie je naším cieľom, aby sme vychovali deti, ktoré budú svet okolo naschvál dráždiť, jednoznačne by sme mali dúfať, že naše deti sa nebudú hanbiť za to, čo je pravdivé len preto, že to niekoho môže podráždiť. To, čomu ako kresťania veríme, svet okolo nás uráža. Porozmýšľajte nad touto realitou: ak Boh milostivo zachráni vaše dieťa, mnohí z kultúry sveta budú vaším dieťaťom znechutení. Prinajlepšom budú deti, ktoré nasledujú Krista, považované za „divné“.
Viera vášho syna či dcéry nebude svet okolo vás ohurovať. Vaše deti budú nenávidené za to, kto je váš Boh a aký je (Mk 13:13; Jn 15:19). Musíme vychovať generáciu, ktorá bude výrazne odlišná od svojich rovesníkov, abnormálna vo svojej spravodlivosti. Mnohokrát je to presný opak našich prirodzených tendencií pri výchove. Výchova detí, ktoré sú pripravené byť nenávidené takisto znamená vychovávať deti, ktoré sa nehanbia milovať Boha aj keď čelia odporu a odsúdeniu.
4. Rodinná duchovná výchova nie je spôsob, akým zariadiť, aby vás ako rodiča obdivovali.
Odolajte pokušeniu viesť tak, aby sa z vás stali obdivovaní rodičia a namiesto toho priveďte svoje deti k obdivu, ktorý zúfalo potrebujú – k obdivu ich nebeského Otca. Vaša identita je pevne zakorenená v tom, že ste Božím dieťaťom, nie v tom, že ste rodičom svojich detí. Vaše rodičovstvo nemá byť o hľadaní súhlasu, či obdivu iných ľudí. Nie je to o vytváraní dedičstva, ani o tom, aby sa za sebou nechali malé kópie samých seba.
Rodinná duchovná výchova formuje deti na Boží obraz, nie na obraz ich mamy či otca. Nevytvárate formu dokonalosti, do ktorej sa svoje dieťa snažíte dostať na to, aby vás svet obdivoval a aby ste ako rodičia mali byť na čo hrdí. Tento tréning k spravodlivosti nie je súťažou, ani spôsobom ako egoisticky prezentovať to, v čom je vaša rodina lepšia ako ostatné.
5. Rodinná duchovná výchova nie je vždy to, čo sa nám chce robiť.
Rodinná duchovná výchova nie je cesta najmenšieho odporu. Deťom sa autorita, tréning a pravidlá zdajú ako nepriatelia slobody a radosti. „Pravda, nijaká prísna výchova v tej chvíli sa nezdá radostná, ale trpká; neskôr však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila” (Heb 12:11).
Neprerezaný vinohrad nebude rodiť najlepšie ovocie. Deti nevychovávame preto, že je to bezbolestné. Vychovávame ich, pretože veríme, že najlepšia vec pre nich je slúžiť a poslúchať Boha, ktorý vie, čo je pre nich aj pre nás najlepšie.
Vždy vychovávame
Či to chceme alebo nie, všetci rodičia vychovávajú svoje deti. Deti sa na nás pozerajú a počúvajú nás, a všetkým, čo robíme, formujeme ich predstavu o svete, o viere a o tom, čo to znamená byť dospelým človekom.
Je oveľa lepšie mať nejaký plán ako sa to snažiť len nejako uhrať. A keďže každý rodič a každé dieťa sú úplne jedineční, mali by sme mať plán a víziu rodinnej duchovnej výchovy, ktorá najlepšie sedí našej špecifickej rodine.
Narábajme s naším vplyvom cielene.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
