6. november

Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.

Žalmistove pochybnosti o Bohu, o jeho dobrote a spravodlivosti, začali tým, keď videl, ako si bezbožníci pokojne žijú (v. 3b).  Preto im závidel. Ale keď pochopil, ako skončia, hneď bol zo svojej závisti vyliečený. Pochopil, že im niet čo závidieť. Skôr ich treba ľutovať.

Žalmistova skúsenosť v Božej svätyni je veľmi poučná. Hovorí, čo máme od chodenia do Božej svätyne, do zhromaždenia či kostola očakávať. Niekto tam možno chodí preto, aby jeho duša pookriala. Aby sa na chvíľu povzniesla nad starosti bežného života. Ale dôležitejšie, ako prijať potešenie pre svoju dušu, je prijať poučenie pre svoju myseľ, aby sme vo svetle Božieho slova pochopili určité veci. Lebo z toho potom plynie i najväčšie potešenie pre našu dušu.

Boh totiž chce, aby sme sa učili vidieť veci z jeho strany. Pozerať sa na ne jeho očami. Lebo len vtedy mnohým veciam porozumieme, keď ich začneme vidieť z Božej perspektívy. To znamená vidieť veci tak, ako ich vidí Boh. A vidieť veci tak, ako ich vidí Boh, znamená vidieť ich od konca. Žalmista hovorí: … pochopil som, ako skončia. Boh mu dal vidieť koniec bezbožných.

Keď si vezmeme do rúk noviny, alebo si zapneme televízor, dozvieme sa, ako veci vidí človek. Ale keď si otvoríme Bibliu, dozvieme sa, ako veci vidí Boh. On nám vo svojom slove dáva poznanie, ktoré nám nikto iný dať nemôže. Dáva nám poznanie konca všetkých vecí. A vďaka tomu môžeme vidieť veci od konca. I svoj život i životy bezbožníkov. Tak, ako to videl žalmista. My nemusíme čakať až do konca, aby sme sa určité veci dozvedeli, ako dopadnú. My ich koniec poznáme už dopredu. Napríklad spolu so žalmistom vieme, aký koniec čaká bezbožníkov. Aký? Strašný! Netušia, že sa rútia do záhuby. Naozaj im niet čo závidieť. Preto nikto tak nepotrebuje naše modlitby ako práve oni.

Pane, pomôž nám pozerať sa na život, náš i tých druhých, od konca!