Keď uvideli hviezdu, naplnila ich veľmi veľká radosť. Vošli do domu, uvideli dieťatko s jeho matkou Máriou. Padli na zem a klaňali sa mu.
Matúš 2:10-11
Čo viedlo mudrcov k tomu, aby opustili pohodlie domova a vybrali sa na ďalekú cestu? Ich cesta merala vyše tisíc kilometrov a trvala celé mesiace. Viedla cez púšť, ktorá prinášala horúčavu cez deň a v noci mráz. Vari to bol bádateľský záujem hvezdárov, ktorý ich vyhnal na cestu? Heródesa sa pýtajú: Kde je ten práve narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu… (Mt 2:2).
V Babylone od čias presídlenia Židov žila židovská komunita. Tá na základe starozmluvného proroctva (Nm 24:17) šírila zvesť o zasľúbenom kráľovi, na ktorého sa budú ľudia nádejať a očakávať Ho. Jeho narodenie oznámi nová hviezda na oblohe. Vari sa mudrci chceli presvedčiť o pravdivosti tohto tvrdenia?
Nebol to teda bádateľský, ale duchovný záujem, hlad a smäd duše, ktorý ich viedol k tomu, aby sa vydali na dlhú, namáhavú cestu. Ich cesta bola korunovaná úspechom. Najprv uvideli hviezdu, potom uvideli dieťatko. Hviezde sa zaradovali, dieťatku sa poklonili. Keď ich vidíme na kolenách, stávame sa svedkami zázraku, ktorý sa volá viera.
Kde je prítomná viera, tam je prítomný i Boh. Za zázrakom viery vždy musíme hľadať Boha. Veď kto iný ako Boh mohol otvoriť oči týchto mužov, aby v Máriinom dieťati videli budúceho Kráľa? Najprv Ho hľadali v Jeruzaleme, v kráľovskom paláci. Za to, že Ho nakoniec našli v chudobných pomeroch v Betleheme, mohli ďakovať jedine Bohu.
Vierou videli božské, kde iní videli len ľudské. Mudrci poznali, že do pozemského zostúpilo nebeské, do ľudského sa zaoblieklo božské, do časnosti vstúpilo večné. Bolo im dané vidieť, čo je viditeľné len očiam viery. Že v narodenom betlehemskom dieťati k nám prišiel Boh. A oni sa pred týmto zázrakom Vianoc, pred zázrakom vtelenia, že Boh sa stal človekom, sklonili.
Pane, daruj nám vieru, ktorá vidí, čo je inak našim očiam skryté!
