Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Keď sa mi srdce roztrpčovalo a pichalo ma v ľadvinách, bol som hlupák, človek bez rozumu, bol som pred tebou ako dobytča.
Žalm 73: 21 – 22
Aká pozoruhodná sebareflexia! Po všetkom tom, čo sme doteraz z úst žalmistu počuli, prichádza ako veľké, nečakané prekvapenie. Veď čo platilo o ňom predtým? Sám to prezrádza, keď hovorí o roztrpčenosti svojho srdca a o pichaní v ľadvinách. Jeho roztrpčenosť pramenila z toho, že Boh nenaplnil jeho očakávania. Veď čo žalmista vyznával spolu s ostatnými zbožnými Izraela? Aký dobrý je Boh k Izraelu, k tým, čo majú čisté srdce (v. 1)! Ale k nemu dobrý nebol. A to i napriek tomu, že žalmista úprimne dbal o čistotu srdca. (v. 13)
Jeho skúsenosť tak protirečila jeho vyznaniu viery. Miesto Božieho požehnania deň čo deň znášal údery a trápenie: Dennodenne som bitý, každé ráno bývam trestaný (v. 14). To mal za svoju zbožnosť! Nie div, že jeho srdce zahorklo na Boha. Pritom sa utápal v sebaľútosti, keď prehlásil, že všetko jeho úsilie o zbožný život bolo zbytočné: Zbytočne som teda dbal o čistotu srdca a ruky si umýval v nevine (v. 13). Načo sa vôbec snažiť žiť čisto, čestne a poctivo, keď aj tak z toho človek nič nemá.
Jeho roztrpčenosť bola ešte umocnená tým, keď porovnal svoj životný údel s údelom bezbožníkov. Videl, ako si bezbožníci pokojne žijú (v. 3). Z toho porovnania, ako sám priznal, sa zrodila závisť: Závidel som pyšným… (v. 3a). To bolo to, čo ho tak pichalo v ľadvinách. Lebo závisť je ako ostrý šíp, ktorý sa zabodáva hlbšie a hlbšie do nášho vnútra. Sami si ňou spôsobujeme bolesť.
Ako je možné, že teraz, pri pohľade späť, vyznáva Bohu: … bol som hlupák, človek bez rozumu, bol som pred tebou ako dobytča? Aj toto sebapoznanie je výsledkom jeho stretnutia s Bohom v jeho svätyni. Tam totiž pochopil nielen to, ako skončia bezbožní, ktorým závidel. Tam pochopil aj to, aká nerozumná, priam hlúpa a nezmyselná bola všetka jeho roztrpčenosť na Boha. I jeho závisť bezbožníkom. I jeho pochybnosti o Božej dobrote a spravodlivosti. Lebo vo chvíli, keď začal vidieť veci tak, ako ich vidí Boh, uvidel aj samého seba v pravom svetle. A nenachádza pre seba lepšie označenie ako hlupák, človek bez rozumu a dobytča! To je požehnané sebapoznanie, požehnaná sebareflexia, ku ktorej môže človek dospieť len pri stretnutí s Bohom.
Pane, neraz sme boli pred Tebou ako ľudia bez rozumu. Prosíme, odpusť nám!
